Prozaik Peter Pišťanek (1960), známy ako autor drsných príbehov či už z trilógie Rivers of Babylon alebo knihy Mladý Dônč, prichádza s prekvapujúcou novinkou, jemne ladenou romantickou novielkou NEVA (Slovart 2014). Už samotný názov evokuje, že miestom deja by mohlo byť niekdajšie hlavné mesto Ruska Petrohrad a skromný dej to aj potvrdzuje. Nie je to, ostatne, jeho prvý literárny kontakt s Ruskom, keďže publikoval v r. 1990 v Dotykoch zaujímavú poviedku Ťažkosti v Odese s dedikáciou Arťomovi Vesiolému, Isaakovi Babeľovi, Borisovi Pilňakovi a vôbec.
Keďže sa autor v inom kúte Ruska ocitol ako spisovateľ v rámci akcie európskeho formátu spolu s ďalšími kolegami z rôznych kútov Európy v úsilí precestovať ju od Lisabonu až po spomenutú metropolu, napovedá to veľa o autentickosti príbehu. Jemu sa práve Petrohrad, opísaný aj takými veličinami ruskej literatúry, ako boli Puškin, Gogoľ, Dostojevskij či Belyj, nejaví ani zďaleka takým magickým miestom, ako to dávali najavo jeho literárni spolucestujúci – „Nijako nedokázal pochopiť, odkiaľ pramení to metafyzické nadšenie veľkej časti jeho kolegov spisovateľov, ktorí boli z Petrohradu úplne zbúraní. Usiloval sa nájsť jediný dôvod, prečo sú všetci týmto mestom takí nadšení. Žeby objavili čosi, čo jemu uniklo?“ (str. 7 – 8).
Tento pocit v ňom pretrval aj po opakovanej návšteve tohto mesta, tentoraz už nie v skupine spisovateľov, no ako jeden zo zástupcov firmy, v ktorej práve pracoval. Zlom v takomto rozpoložení privodí až náhodné, a ako to už býva nielen v literatúre, osudové stretnutie s krásnou mladou ženou, tlmočníčkou Nevou. (Podobnú zápletku má i próza P. Holku Biele noci, čierne dni, hoci sa odohráva v inom čase a okrem Petrohradu – či ešte Leningradu – je miestom deja i Bratislava… Holkov román však má tragickejšiu pointu ako Pišťankova próza.) Ich stretnutie a zoznámenie sa v krátkom čase rozvinulo do vzťahu plného vášne, erotiky až sexu, hlbokého zaľúbenia. Hĺbku tohto citu vyjadril až mysticky: „Po každom rozchode som sa pýtal: Prečo mám práve ja stále takú smolu? Veď je predsa nezmysel, aby ma takto niekto skúšal, či čo. Nikdy som nejako veľmi neveril v Boha. Ale teraz, keď som stretol teba, tomu začínam rozumieť. Naraz to celé má zmysel. Áno, celé to smerovalo sem! Áno, Boh jestvuje! A to, že sme sa stretli, je vlastne pointa toho všetkého, čím som prešiel!“ (str. 72).
Pointou príbehu bolo však niečo iné, ani to, že nášho spisovateľa Neva presvedčila tak, že milovať sa možno úplne inak, ako to poznal dovtedy – zmierujúco, vyslobodzujúco, anjelsky, nesebecky, ako dve bytosti v jednej úplne novej bytosti, ale strata tohto všetkého, čo v Neve spoznal a potom jej odchodom či zmiznutím bez stopy zrejme navždy stratil, hoci si sľúbil, že sa vyberie sám do Petrohradu a bude čakať, až sa jeho milovaná znovu objaví, vystúpi z petrohradskej rieky, „odkliata a vykúpená silou jeho lásky a nástojčivosti, stále rovnako mladá a krásna“, lebo – „Človeku stačí málo. Veľmi chcieť a veľmi ľúbiť. A mať veľkú trpezlivosť.“ (str. 86). P. Pišťanek sa v svojom krátkom ľúbostnom príbehu dopracoval k novému poznaniu a pokore, pokiaľ túto jeho romancu zoberieme vážne, napokon, prečo nie? V podstate tiež vo svojom dôkladne premyslenom príbehu na malej kompozičnej ploche potvrdil aj platnosť známeho výroku o tom, že Rusko nemožno pochopiť rozumom, ale srdcom, čo v dnešnej dobe a patričných súvislostiach má ešte svojskejší nádych ako v čase, kedy prežil svoju romancu hrdina krátkej a podmanivej prózy, akou Pišťankova útla knižočka rozhodne je.