Transparentnosť sa dnes používa ako zaklínadlo. A dymová clona, ktorá má zakryť fakt, že čím viac sa volá po transparentnosti vo verejnej sfére, tým menej jej je v neverejnej. Pritom rozsiahla privatizácia a liberalizácia spôsobila, že čoraz viac oblastí života spoločnosti – a to aj takých, ktoré majú kľúčový vplyv na životy ľudí – patrí do „súkromných rúk“. „Boj za transparentnosť“ sa tak stal zbraňou za ďalšie odštátňovanie, aby súkromné firmy mohli netransparentne drancovať.
Dobrými úmyslami je vydláždená cesta do pekla. Presne tak je to aj s činnosťou rôznych združení, ktorých proklamovaným cieľom je „transparentnosť vo verejnom živote“. Možno niektorým ich aktivistom naozaj ide o väčšiu priehľadnosť, ale výsledkom je upevňovanie verejného presvedčenia, že jediným efektívnym nástrojom na transparentnosť vo „verejnej sfére“ je jej privatizácia. A to je lož.
Zámienka pre privatizáciu Uvádzaním konkrétnych príkladov iba zo Slovenska by bolo možné zaplniť celé strany v tomto týždenníku. Stačí však spomenúť iba kľúčové oblasti hospodárstva, tzv. prirodzené monopoly. Privatizáciu energetických gigantov (SPP, SE, rozvodné podniky) sprevádzali obvinenia z netransparentného hospodárenia v čase, keď ich kontroloval štát. Prípad tzv. Duckého zmeniek – a určite by sa našli aj ďalšie – dával kritikom štátneho vlastníctva podnikov za pravdu. Avšak iba v tom, že sme žili v prostredí, ktoré nevytváralo dostatočný tlak na transparentné hospodárenie v štátnom sektore. Zmeniť to bolo a je vždy možné viacerými spôsobmi, a to najmä v období vyspelých informačno-komunikačných technológií. Lenže týmto kritikom nikdy nešlo o zvýšenie transparentnosti hospodárenia so štátnym majetkom. Ich kritika bola len zámienkou na privatizáciu.
Privatizáciou sme však nedosiahli nič z proklamovaných cieľov, najmä nie väčšiu transparentnosť. Práve naopak. Verejnosť stratila aj minimálnu šancu zistiť, ako sa v kľúčových podnikoch hospodári, ako sa tam narába s majetkom, akým spôsobom sa tam tvoria ceny. Nikto teda nedokáže s plnou zodpovednosťou vyhlásiť, že súkromní majitelia vedú tieto podniky efektívnejšie a lacnejšie. Argument o vyplácaných dividendách významne kríva – zisky energetických podnikov rástli v čase, keď prudko rástli aj ceny ich produktov a služieb. Takýmto spôsobom dokáže zvýšiť rentabilitu aj malé dieťa, najmä keď má firma monopolné postavenie.
Dobrým príkladom sú spory okolo cien plynu. Slovenský plynárenský priemysel, v ktorom síce štát má väčšinu, ale tzv. manažérsku kontrolu, a teda faktické riadenie podniku získali zahraniční akcionári, odmieta zverejňovať ceny svojich vstupov. Dokonca ani vláda – čiže jeden z akcionárov – nedokáže presne zistiť, za koľko „naši“ plynári nakupujú plyn z Ruska. Nehovoriac už o ďalších nákladoch. A tak v skutočnosti nevieme, či ceny plynu u nás odrážajú realitu z hľadiska nákladov, alebo ich stanovujú tak, aby z nás vyžmýkali čo najviac. Argument o pôsobnosti a právomociach Úradu pre reguláciu sieťových odvetví (ÚRSO) v tomto prípade neobstojí – zákon je pre bežného človeka nezrozumiteľný a celý proces stanovovania ceny je pre väčšinu občanov netransparentný. Áno, je v súlade s našou i európskou legislatívou a ÚRSO má pozíciu nezávislého regulátora. Ale to neznamená, že vo fungovaní SPP je dnes z pohľadu radových občanov viac transparentnosti, ako pred jeho privatizáciou.
Banky radšej mlčia To isté možno povedať aj o ďalších sprivatizovaných podnikoch. Pred vyše rokom mi trval prepis odberateľa elektrickej energie u ZSE celé mesiace, pretože ma z jedného telefónneho čísla prepájali na druhé. Potom som konečne po osobnej návšteve v obchodnej kancelárii podpísal akúsi objednávku, ktorú mi celú vyplnil pracovník ZSE, aby mi po mesiaci poslali na podpis zmluvu. Kým som ju však stihol odoslať naspäť, ktosi mi volal, že mi poslali niečo úplne iné pre chybu toho pracovníka a ja som musel všetko absolvovať ešte raz. Medzitým ma od elektriny odpojili, lebo podľa nejakého právneho predpisu musí byť nový odberateľ prihlásený do dvoch týždňov a ja som túto lehotu nestihol. A čo o transparentnosti u troch rozvodných podnikov (ZSE, SSE a VSE) možno povedať po prekvapení ekonomických štatistikov, že ceny elektriny vzrástli v januári 2009 v priemere o 14 percent, hoci vzrásť takmer vôbec nemali? Samozrejme, nikto netuší, ako sa to stalo a vzhľadom na totálnu netransparentnosť ich fungovania na to z obyčajných ľudí nikto ani nepríde.
Najnovším príkladom je rozčarovanie Asociácie spotrebiteľských subjektov Slovenska (ASSS) z prístupu našich bánk k európskemu projektu, ktorého cieľom je pomôcť ľuďom zorientovať sa v ich ponuke služieb. Európska komisia pre spotrebiteľov v nových členských štátoch podporila projekt Porovnávanie spotrebiteľských informácií v oblasti finančných služieb. „Výsledným produktom projektu bude webová stránka, kde si budú môcť spotrebitelia porovnať finančné produkty bežných účtov, hypotekárnych úverov a sporiacich účtov,“ informovala prezidentka ASSS Božena Stašenková. Či sa však projekt podarí zrealizovať, je otázne. Nedá sa to bez spolupráce s bankami, ktoré ASSS požiadala o spoluprácu pri získavaní údajov ešte v minulom roku. Asi nikoho neprekvapí, že doteraz zareagovali iba tri.
Načo vnášať väčší prehľad do oblasti, v ktorej sa klientom musí stať každý, či už chce, alebo nie? Veď keby si ľudia dokázali rýchlo a jednoducho zistiť, čo všetko sa skrýva za „neodolateľnou“ ponukou finančných inštitúcií, mohlo by to viesť k ohrozeniu z roka na rok vyšších ziskov. Bankovému účtu ani životu bez úverov sa v modernej dobe vyhnúť nedá. Ako si však reálne môžeme overiť výšku nákladov na preberanie mincí, ktoré vraj musí byť spoplatnené, lebo je to pre banky „drahá operácia“? Odpoveď znie – nijako. Hospodárenie bánk, ktoré ovplyvňuje cenu ich produktov a služieb nepodlieha nijakej verejnej kontrole, je úplne netransparentné.
Tajné ceny v obchodoch Finančný svet je asi vôbec najlepším príkladom totálnej netransparentnosti, a to netreba „siahať“ k veľkým obchodom s derivátmi a ich derivátmi v „off-shore rajoch“. Stačí sa pozrieť na pôsobenie dôchodkových správcovských spoločností (DSS), ktorých podnikanie je primárne postavené na netransparentnosti a nezrozumiteľnosti pre drvivú väčšinu ich klientov. Za všetky argumenty stačí uviesť základný – zákon, ktorý ich pôsobenie u nás upravuje, hovorí o „dôchodkovom sporení“, pričom je to iba obyčajné zakrývanie skutočnosti, že ide o dôchodkové investovanie. Vôbec nič netušíme o poplatkoch, či sú naozaj potrebné v takej výške (nakoľko kryjú náklady a aké vlastne), informácie o výnosoch sú nejasné a najviac sa zahmlievajú riziká celého systému pre obyčajných ľudí.
A čo tvorba cien v obchodoch, najmä veľkých obchodných reťazcoch? Slovenská vláda sa do úmoru usiluje vniesť do tohto totálne netransparentného procesu aspoň trochu svetla, ale v súkromnom sektore je to sizyfovské úsilie. Predseda Slovenskej poľnohospodárskej a potravinárskej komory (SPPK) Milan Semančík pred dvoma týždňami upozornil, že napriek prepadu cien poľnohospodárskych produktov ceny potravín neklesajú. Pod štatistikov naopak aj v januári mierne stúpli. Pritom napr. ceny potravinárskeho obilia klesli takmer o 50 percent a ceny kukurice pre nadúrodu klesli na „úroveň akú sme nezažili ani pred dvadsiatimi rokmi“. Kam sa tie poklesy „stratili“, keď v obchodoch ceny skôr stúpajú? Obchody sa bránia, ale odmietajú zverejniť svoje zmluvy s dodávateľmi, aby sme zistili, kto má pravdu. Áno, obchodné tajomstvo je veľkým zaklínadlom pre netransparentnosť.
A takto by bolo možné pokračovať o netransparentnosti v súkromnom školstve, zdravotnom poisťovníctve atď. S postupujúcou privatizáciou je transparentnosti čoraz menej. A neobstojí argument, že tu nejde o dane, lebo sú to rovnako naše peniaze, ktoré musíme vydať: v obchode, banke, za energie, za telefón. V modernom živote sa im nedá vyhnúť rovnako ako daniam; sú rovnako povinné. Lenže sa z nich tvorí zisk súkromných majiteľov, ktorého výšku ovplyvňuje i netransparentnosť. Kritika netransparentnosti vo verejnej sfére bez kritiky netransparentnosti v súkromnej (pokiaľ ide o peniaze) nie je úsilím o väčšiu transparentnosť, ale iba o privatizáciu netransparentnosti, v privátnej sfére považovanú za prirodzenú. Netransparentnosť je totiž pilierom honby za ziskom, základného kameňa kapitalizmu.
Autor pracuje na úrade vlády Článok vyjadruje jeho osobný názor
