Diskusia o reforme verejnej správy, ktorú po hodine dvanástej vehementne manifestujú politické strany, sú v skutočnosti smutným, trpkým obrazom ich samých, obrazom zníženej citlivosti k záujmom celku, splošteného vnímania problémov Slovenska, obrazom neschopnosti dospieť k dohode.
A tu nemám na mysli zhodu vynútenú, vyšachovanú či vyvzdorovanú, ale zhodu s dobrým úmyslom hľadanú a naozaj nájdenú. Rozličné argumenty, od chýbajúcich podmieňujúcich koncepcií až po nedostatočné finančné odhady, sú len zásterkou na zakrytie skutočnej príčiny patového stavu v reforme verejnej správy, ktorou je kvalita politiky a vzťahy na vnútropolitickej scéne.
Nebývalá schopnosť rozdeľovať
V mojich očiach je schopnosť dosiahnuť dohodu s partnerom základnou podmienkou a základnou zručnosťou pre každého, kto má ambície pôsobiť vo verejnej funkcii. Pri pohľade na slovenskú vnútropolitickú scénu však mávam pocit, akoby najdôležitejšia nebola schopnosť spájať, no schopnosť rozdeľovať, akoby nebolo dôležitejšie prispieť k dobrým riešeniam, ale vyčleňovať sa z nich. A ešte mnoho neveľmi radostných pocitov…
Nech to znie akokoľvek príkro, musím povedať jednu vec: Keby som sa v obci, kde som starostom, medzi ľuďmi, s ktorými zdieľam každodenný život, správal tak, ako sa správajú politici na celoslovenskej úrovni, už dávno by som na starostovskej stoličke nemohol sedieť. S týmto pocitom a postojom nie som osamotený – znechutenie nad neprimeranou politizáciou, nad odsúvaním rozhodnutí, nad neustálou zmenou a spochybňovaním už dohodnutých riešení vyjadrujú aj ďalší predstavitelia miestnej samosprávy. A čo by malo byť pre adresátov najväčším mementom: tento postoj sa tiahne celým politickým spektrom.
Reforma verejnej správy bola súčasťou politických programov všetkých parlamentných subjektov a obsahuje ju i Programové vyhlásenie vlády. Kým to prvé sú sľuby, to druhé sú záväzky, pričom na ich plnenie majú politické subjekty k dispozícii všetky potrebné nástroje výkonnej aj zákonodarnej moci. Ak politici tento rozdiel zámerne nezakrývajú, tak si ho aspoň cudne nevšímajú. Hádam dokonca veria tomu, že im na ich „panské huncútstvo“ nik nepríde. Na vkus a skúsenosti komunálneho politika je to však málo osvedčená hra.
Kvalifikované politické rozhodnutie?
Osobne sa nestotožňujem s názorom, že reforma nie je vôbec pripravená, prípadne že vinu za odďaľovanie jej začiatku nesie vládny splnomocnenec a príslušný vicepremiér. Keby sa reforma verejnej správy stala naozaj vnútorným záujmom vlády, parlamentu a politických subjektov a keby boli všetci čas od decembra 1998 využili na hľadanie spôsobov, ako ju uskutočniť, dnes by nikto z nich nemusel hľadať výhovorky, prečo sa ešte ani len náznakom nezačala. Argumenty chýbajúcich, či nesprístupnených materiálov, komentáre k formám spolupráce a vzájomných väzieb, nedostatok odborných podkladov atď. – to všetko považujem za nehodné členov vlády, predstaviteľov politických subjektov, či vládnej koalície.
Za ZMOS môžem zodpovedne vyhlásiť, že nám spoluprácu nik neodmietol. Reformný proces absolvujem od jeho úplného začiatku na prelome 80. a 90. rokov, a tak nadobúdam niekedy pocit, že si nepríjemne veľa pamätám – mnohé správy, rokovania, návrhy legislatívnych predpisov, mnoho odhodlania i činy politikov. Tak, ako je reforma spracovaná v súčasnosti, nebola spracovaná ani raz za uplynulé roky, vrátane roku 1994, keď koncepciu prerokovala NR SR. Na druhej strane je pravda, že aj dnes je otvorených a nedoriešených viacero otázok. V kontexte súčasnej atmosféry v spoločnosti mi však schádza na um často jedna nevyslovená: Prijala vláda naozaj kvalifikované politické rozhodnutia, aby ich odborníci mohli kvalifikovane napĺňať?
Zásadný presun kompetencií
V uplynulých týždňoch objavili politici novú formulku – prioritou reformy je prenos kompetencií na mestá a obce. To je absolútna pravda, len škoda, že si túto už desaťročnú tézu Združenia miest a obcí Slovenska osvojili až v týchto dňoch. Paradoxne sa tak nestalo preto, aby uplatňovali logický postup vecí, ale aby obišli neschopnosť dohodnúť sa na počte vyšších územných celkov (VÚC). V športovej terminológii by sa téza o kompetenciách mohla označiť za celkom nečakaného a pôvabného „vlastenca“, pretože práve tomuto kľúčovému rozhodnutiu sa vláda doteraz úspešne vyhýbala.
Presun kompetencií na miestnu úroveň, spolu s decentralizovaným finančným zabezpečením, je jediným správnym začiatkom reformy. Mohol by sa stihnúť v tomto volebnom období a nebolo by potrebné ho v budúcnosti revidovať. Ide o trvalé riešenie, základ, ktorý tu ostane a na ktorom možno budovať. Až od neho sa dajú správne odvodzovať ďalšie rozhodnutia. Keby vláda i politické subjekty lepšie vnímali potreby praxe, nemusela by sa dnes spoločnosť zmietať v zbytočných diskusiách o počte VÚC, pretože ten ako osamotený a zo súvislostí vytrhnutý krok aj tak nemá správne riešenie. Ak nie sú definitívne známe nové kompetencie obcí, miest a budúcej regionálnej úrovne, ako môže ktosi s vážnou tvárou tvrdiť, že to, alebo iné usporiadanie je lepšie? Celá diskusia tak v sebe nesie prvky istej manipulácie a vášní, často býva iba čistým licitovaním. Formu usporiadania VÚC podmieňuje obsah kompetencií na miestnej a regionálnej úrovni, súčasne sa musí vnímať aj ekonomický aspekt prerozdelených kompetencií.
Zrkadlo centrálnej úrovne
Podobne sa používajú i údaje o financiách – ušetríme miliardu, dve či tri, fajn. Len aby naozaj išlo o peniaze a nie o úporné úsilie zabrániť akejkoľvek decentralizácii! Keď k tomu pripočítame dobre mienené obavy, či to samospráva zvládne a či má dosť odborníkov, prípadne náhle záchvaty zodpovednosti štátu, odkiaľ na to samospráva vezme peniaze, obraz je úplný. Toto všetko, žiaľ, dokazuje, že nesmierne komplikovanej reforme verejnej správy sa politické elity nevenovali do hĺbky, že na ňu nazerajú zjednodušene a často si ju v skutočnosti vôbec neželajú. V časovej tiesni, do ktorej sme sa dostali, sa všetky problémy iba znásobujú.
Je zaujímavé sledovať aj to, ktoré aspekty reformy verejnej správy získavajú najväčšiu pozornosť a ktoré sú na okraji. Potreba zvýšiť zodpovednosť volených predstaviteľov občanov za spravovanie verejných záležitostí patrí napriek svojmu principiálnemu charakteru do druhej skupiny. Pritom etický rozmer reformy, úsilie po demokratickejšom usporiadaní verejných vecí je ideou, pre ktorú sa celý mechanizmus dáva do pohybu. Jedným z podstatných prínosov reformy by mal byť fakt, že pôsobenie vo verejných funkciách sa stane väčšmi vecou priamej zodpovednosti voči konkrétnym občanom. To je princíp, ktorý musí preniknúť z miestnej úrovne na regionálnu a musí nastaviť zrkadlo aj centrálnej úrovni. A kdesi tam, pri zodpovednosti, som svoj text aj začínal. Dosť často si totiž myslím, že keby pominuli všetky iné dôvody a ostal len tento jediný, aj tak by bola reforma verejnej správy potrebná.
Autor (1953) je predseda ZMOS-u a starosta Štrby
