V súlade so všeobecnými očakávaniami, britské parlamentné voľby vyhrala Labour Party Tonyho Blaira, keď získala 42 percent hlasov a väčšinu v parlamente: 167 kresiel v dolnej snemovni. V prejave na schodoch, pred domom číslom 10 na Downing Street, Blair vyhlásil, že „toto víťazstvo znamená mandát na reformu a na investovanie do budúcnosti“.
„Veľa sme dosiahli, ale treba urobiť oveľa viac“ – to bol jeden z kľúčových sloganov labouristov v predvolebnej kampani. Hoci sa určitý pokrok zaznamenal aj v reforme verejných služieb, podarilo sa znížiť počet žiakov v triedach, ktoré navštevujú 5, 6 a 7- roční, a vláda uviedla zatiaľ najväčší program výstavby nemocníc, krajina je stále nespokojná so stavom britských škôl, so zdravotníctvom a dopravou. Blair si uvedomuje naliehavosť potreby reformovať verejný sektor, vie, že je prioritou verejnosti číslo jeden. Aj počas predvolebnej kampane donekonečna opakoval svoju obľúbenú mantru: „Našou prioritou sú školy a nemocnice.“
Peniaze aj reforma
Keď sa BBC/ICM v prieskume verejnej mienky pýtali bývalých voličov Konzervatívnej strany, prečo ju tentoraz nebudú voliť, 35 percent z nich odpovedalo, že dôvodom je ich presvedčenie, že konzervatívcov nezaujíma zlepšovanie verejných služieb. Súčasťou problému verejného sektora sú peniaze. Počas osemnástich rokov striedania konzervatívnych vlád (1979-1997), keď bolo prioritou znižovanie daní, trpel verejný sektor nedostatkom financií. Blair sľúbil investičný program pre školstvo a zdravotníctvo v objeme 43 miliárd libier, ktoré vláda uvoľní počas najbližších desiatich rokov. Ale peniaze samotné nestačia. Reforma je nevyhnutná. Pravdepodobne sa podiel súkromného sektora v týchto odvetviach zvýši, hoci reforma kladie dôraz na zmiešané vlastníctvo so zachovaním väčšinového podielu štátu. Zmenu takéhoto charakteru pravdepodobne neprivítajú odborové zväzy vo verejnom sektore, ale Blair musí reformu presadiť, inak voliči Labour Party v najbližších voľbách potrestajú.
Zatiaľ čo labouristi sa vo svojom posolstve koncentrovali na verejné služby, hlavná opozičná strana, konzervatívci, postavili do centra svojej kampane dane, azylovú politiku a Európu. Reči o veľkej redukcii daňového zaťaženia fungovali v prospech konzervatívcov v 80. a 90. rokoch, no nálada väčšiny voličov je v súčasnosti naklonená zlepšovaniu verejných služieb. Voliči odmietajú uveriť, že znižovanie daní možno skombinovať s takým zlepšením vo verejných službách, aké by radi videli.
A skutočne, tretia najväčšia britská strana, liberálni demokrati, zvýšila svoj podiel na odovzdaných hlasoch na 19 percent, a má teraz, čiastočne aj vďaka heslu „nemôžete dostať niečo výmenou za nič“, v dolnej snemovni 52 kresiel. Líder liberálnych demokratov Charles Kennedy sľúbil rozsiahle zvýšenie investícií do verejných služieb, ale zároveň vyhlásil, že bude potrebné zvýšiť dane, aby sa požadované vylepšenia mohli zaplatiť.
Európa nebola esom
Líder konzervatívcov William Hague veril, že jeho esom v rukáve je Európa. „Tieto voľby,“ vyhlasoval Hague v takmer každom svojom prejave, „sú našou poslednou šancou zachrániť libru.“ Podľa predvolebného prieskumu verejnej mienky iba 16 percent voličov sa vyslovilo za pristúpenie k euro, ale Hague nebol schopný transformovať antipatiu voči jednotnej mene na podporu svojej strany. Zlyhanie Haguea možno pripísať Blairovej reakcii. Ten namiesto toho, aby zotrval pri euro, zdôrazňoval radšej výhody pokračujúceho členstva Británie v EÚ. Ukázalo sa to ako múdra stratégia. Viac než 60 percent britského obyvateľstva schvaľuje britské členstvo v EÚ aj do budúcnosti. Hague však stojí pred celkom iným problémom. Aj keď otázka zachovania libry je pre mnohých Britov stále srdcovou záležitosťou, nebola to ústredná problematika v týchto voľbách. Prieskumy verejnej mienky signalizujú, že euro je druhoradým problémom. Okrem toho, labouristi prisľúbili vypísať referendum o euro, ak sa vláda rozhodne pristúpiť k jednotnej európskej mene.
Blair mal šťastie, že jeho oponentom bol William Hague. 30 percent tradične konzervatívneho elektorátu odmietlo opäť voliť konzervatívcov práve kvôli výhradám voči Hagueovi. Počas celej svojej politickej kariéry sa Hague pokúšal vymazať spomienku na prejav, s ktorým vystúpil ako16-ročný na konferencii konzervatívnej strany v roku 1977. Hoci je bystrým, výrečným mužom, trpí tým, že vyvoláva dojem posadnutosti politikou. V politike veľa zaváži imidž. Haguovi nepomohla ani jeho lysina, ani regionálny prízvuk. Hoci voliči považujú Blaira za arogantného, kedykoľvek sa ich spýtali, kto by bol najlepším premiérom, v Hagueovom prípade vždy otočili palec smerom nadol. Vlády môžu prehrať voľby, ale iba v prípade, že ľudia nie sú ochotní hlasovať za opozičnú stranu a lídra opozície. A Briti neboli pripravení hlasovať v prospech Haguea.
Zvíťazila apatia
Školy, nemocnice a ekonomika ostávajú najdôležitejšími otázkami pre britských voličov, ale jednou z dominantných otázok Blairovho druhého vládneho obdobia bude, či sa pripojiť k euro alebo nie. Väčšina populácie je skeptická, kabinet je rozdelený na dva tábory. A Blair hneď po voľbách vydáva rozporuplné signály. Na jednej strane zdôrazňuje potrebu angažovať sa v Európe, no na druhej strane odstránil dvoch nadšencov pre euro – ministra zahraničných vecí Robina Cooka a ministra obchodu Stephena Byersa – z ich postov. Cooka nahradil euroskeptik Jack Straw. Navyše, Gordon Brown, známy tým, že nie je príliš presvedčený o výhodách jednotnej meny, zostáva ministrom financií. Pred nasledujúcimi parlamentnými voľbami prebehne o pristúpení k euro referendum, no uskutoční sa pravdepodobne neskôr, ako by sa dalo očakávať.
Blair však stojí pred vážnejším problémom. Iba 59 percent britských voličov sa obťažovalo prísť k volebným urnám a odovzdať svoje hlasy, čo znamená pokles účasti o 13 percent v porovnaní s rokom 1997. Blairova väčšina tak bola podporou iba od 10,74 milióna voličov. Teda menej, než podporilo Thatcherovú v roku 1987, Majora v roku 1992 a samotného Blaira v roku 1997. Skutočným víťazom sa stala apatia. Najnižšia účasť bola v oblastiach, ktoré tradične podporujú labouristov. To je čiastočne aj výsledkom toho, že Labour Party sa zamerala na strednú vrstvu, aby získala hlasy voličov, ktorí v 80. rokoch volili konzervatívcov. Dezilúzia a sklamanie sú najvýraznejšie medzi etnickými menšinami a mladými ľuďmi. Nedávny výskum ukázal, že 71 percent mladistvých vo veku od 16 do 21 rokov je presvedčených o tom, že nezáleží na tom, ktorá strana je vo vláde, že medzi nimi nie je rozdiel. Najväčšou výzvou pre Blaira bude teda znovu získať voličov, ktorí sa na posledných voľbách nezúčastnili.
Autor (1972) je politológ na University College London
