Všestranne disponovaný český autor Jaroslav Čejka (básnik, prozaik, dramatik, autor detektívok) vo svojich doterajších tridsiatich piatich knihách osvedčil o.i. aj neprehliadnuteľný zmysel pre humor. Do nečakanej polohy túto vzácnu schopnosť posunul vo svojej novele či krátkom románe s pomerne kontroverzným názvom Prosranej život (Novela Bohemica, 2015).
Hlavná postava – „homo scribens“ – Josef Horák akoby ani nebol hrdinom, ale skôr „hrdinom“, pretože jeho trápenie pôsobí v podstate na prvý pohľad veľmi prízemne až nemiestne, nevhodne pre literárne spracovanie. To však je len veľmi povrchný pohľad na túto veľmi zaujímavú prózu. Najprv by sme sa mali zmieniť o probléme telesnej povahy, ktorý od istého času začal trápiť protagonistu celého pohnutého príbehu – po nie celkom vydarenej operácii, kedy mu mali odstrániť nezhubný nádorček z opuzdrenej rybej kostičky, prišlo k problému, ktorý sa stal takpovediac celoživotným – a s fatálnymi následkami. Zásah do príslušných partií spôsobil J. H. trvalé ťažkosti s dráždivým tračníkom, teda neúnosne častú potrebu vyprázdňovania (preto ten názov knihy). Od toho sa odvíjajú všetky dejové sekvencie, rozdelené do piatich častí, pretože autor pridelil epické party až piatim rozprávačom – tragikomický príbeh rozbieha vševedúci a vševidiaci rozprávač, štafetu rozkrývania životného osudu J. H. preberajú jeho manželka Hedvika, potom dcéra Brigita (jej životné osudy v dospelosti, nesmierne zaujímavé či už z fotografickej anabázy v Mongolsku po nevydarenom manželstve alebo jej vyučovanie na jednej z pražských škôl pri používaní netradičných vyučovacích metód sú pôsobivou digresívnou líniou, dávajúcou zabudnúť na čas na akútnosť Josefových problémov), tesne pred svojou smrťou sám nešťastník Josef a v závere dostáva slovo mladý kňaz pri jeho nemocničnej smrteľnej posteli, čo pôsobí ako veľmi zaujímavý „vyrovnávajúci“ duchovný prvok voči tým predchádzajúcim problémom, ktoré sa v podstate krútili okolo telesnosti, väčšinou nepríjemnej, spôsobenej vyššie spomenutým hendikepom protagonistu, ale i inej povahy, spojenej s erotickými či inými zmyslovými pôžitkami (jedlo, pitie, záľuby).
Svoju úlohu zohráva, samozrejme, aj fakt, že Josef Horák bol spisovateľ. Jeho osud v tejto rovine je však poznačený celoživotnou smolou, jeho prílišným empatizmom a neschopnosťou vzdorovať všelikomu a všeličomu vtedy, keď to bolo treba, hoci sa ťažko dalo poznať, kedy na to bol ten najvhodnejší čas, príhodná chvíľa. Tak sa mu rozpadne manželstvo, dcéra Brigita, ktorej biologickým otcom bol určite niekto iný, pretože sa narodila s čiernou pleťou, ale on bol pre ňu skutočným milujúcim otcom, sa od neho po rozvode odvrátila, takže prežíva ťažké chvíle nielen so svojím telesným trápením, dráždivým tračníkom, ale aj z ďalších úderov, ktoré mu život uštedruje. Tie prichádzajú po novembri 1989, pretože bol za svoje dovtedajšie postoje a poctivú a čestne vykonávanú prácu a členstvo v KSČ ostrakizovaný, dve knihy, pripravené do tlače, boli zamietnuté, musel si hľadať nové zamestnanie, až skončil ako nočný strážnik v maringotke v pozícii takmer homlesáka, píšuci však na laptope svoje ďalšie knihy bez vyhliadok na vydanie. Všetky tieto peripetie J. Čejka spracúva pomocou svojich najsilnejších zbraní – humoru, irónie, sebairónie a sarkazmu. Humorný pohľad na peripetie hlavnej postavy má viacero odtieňov – od situačného, slovného až po čierny či šibeničný humor, ktorý dáva celej knihe v podstate tragikomický nádych. Šípy irónie či sarkazmu obracia často aj na seba, teda na Josefa Horáka – „Koneckonců, není syndrom dráždivého tračníku přímo krystalicky čistým projevem anarchismu, byť jen lidského organismu?!“ (s. 37). Celý rad epických i reflexívnych situácií vyvoláva u čitateľa úsmev, ktorý mu však občas zamrzne na tvári napríklad z toho, ako nečestne sa zachovala jeho exmanželka Hedvika už po dosť dlhom čase po rozvode, keď chce od neho podvodom vymámiť ďalšie peniaze, alebo i vtedy, keď po ťažkej nehode tesne pred smrťou si uvedomuje, že sa stal ako „biely kôň“ podvodníka Faltusa či Falusa obeťou, ktorú možno úmyselne do náručia smrti na železničnom priecestí posunulo nákladné auto zo stavby, kde bol zamestnaný ako nočný strážnik… Nehodu vo svojej náležite upravenej (s chemickým wc) vyradenej vojenskej sanitke, ktorá mu ixkrát dobre poslúžila, neprežil, mladý kňaz pri jeho lôžku sleduje rovnú čiaru monitorov, napojených na hriešnika, a nevie, ako sa k tomu bezvercovi v tejto chvíli zachovať, keďže ho exmanželka i dcéra umierajúceho požiadali, aby mu udelil posledné pomazanie… Iróniou J. Čejka postihuje nielen svojho hrdinu (celý svoj život považuje za presratý), jeho blízkych (okrem milovanej dcérky Brigitky), ale aj Čechov, resp. českú povahu, to isté možno konštatovať aj o stupni sebairónie, ktorou v posledných svojich troch prózach autor rozhodne nešetril.
Aj v tejto novele sú zreteľne použité autobiografické prvky a motívy, hoci nie až tak výrazne ako v románe Most přes řeku zapomnění, zaujímavým ozvláštnením je zmienka o jeho predsa len vydanej básnickej zbierke, ktorú nazval rovnako ako samotnú knihu, je to teda zmienka o knihe v knihe – Prosranej život – a básne z tej zbierky mu znova priblížili dcéru Brigitu, ktorú mohol ako otec predviesť pred sobášiaceho úradníka, ale oddialili mu ešte viac manželku Hedviku. Tá sa v mladosti doňho zaľúbila práve za jeho básnické sklony, bohémsky život a voľnomyšlienkárske názory vrátane voľnosti v sexuálnom živote. Na konci svojej rozprávačskej pasáže však Hedvika priznáva, že naňho ani po rokoch nemôže zabudnúť, hoci jej predtým Brigita cez internet umožnila bližšie sa zoznámiť s tromi mužmi, no ani jedna známosť sa v konečnom dôsledku nevydarila (v týchto pasážach sa Čejkovi podarilo napísať humorné scény či súvislosti bez trpkosti či sarkazmu, najmä v „story“ s talianskym nápadníkom Lorenzom, ktoré pôsobia výrazne osviežujúco v celom texte novely), takže konštatuje nasledovné: „A pak přišel den, ani nevím, kdy to přesně bylo, a já si uvědomila, že mi ten můj sráč chybí. Asi tak jako člověku chybí vytrženej zub. Znáte to, ten sklon strkat do díry, co po něm zbyla, jazyk, jako byste ho pořád ještě hledali.“ (s. 111). Aj z tohto pohľadu nemožno dať autorovi za pravdu, že ten bolestínsky či až flagelantsky prežívaný život Josefa Horáka bol márny, outsiderský či doslova „prosranej“. Predsa len bol človekom, ktorý nebol napriek všetkému úplne ľahostajný ani exmanželke a už vôbec nie dcére Brigite, ktorá si k nemu opätovne našla cesta a cenila si ho ako otca, hoci nie biologického, ktorý ju nikdy neprestal mať rád. Tiež treba oceniť, s akou urputnosťou, nezlomnosťou a svojským humorom zápasil J. H. so svojím hendikepom a údermi, ktoré sa mu v živote ušli z rôznych strán a uhlov, väčšinou neprávom; v tomto zmysle bol predsa len postavou výnimočnou, nie tuctovou, ako si niekedy pripadal. Tieto skutočnosti protirečia celkovému autorskému zámeru pútavo, vtipne a originálne napísanej knihy; v žiadnom prípade vôbec nešlo o premárnený život.
SÚVISIACE:
Gabriela Rothmayerová: Kde je ten život? Voda ho vzala
Zdeňek Hrabica: Zrcadlové bludiště aneb Veš v kožichu