Časopis Ústavu pamäti národa Pamäť národa, číslo 3 z roku 2006, uverejnil dokument ŠtB, ktorý obsahuje nepravdivé informácie o občanoch Kanady. Vysvetlivky, ktoré komentujú dokument ŠtB pod názvom Československo – sovietska agentúrne operatívna spolupráca 1987 – 89 napísal Pavel Žáček, jeden zo známych historikov v Čechách, ktorý sa zaoberá výlučne históriou a problematikou tajných služieb. Tento historik prednedávnom získal miesto riaditeľa českého Ústavu pro studium totalitních režimů, ktorý vznikol vo februári 2008 ako obdoba slovenského Ústavu pamäti národa. Vo vysvetlivkách uviedol Pavel Žáček štyri mená ukrajinských Kanaďanov, ktorí boli preverovaní ŠtB, neuviedol však vysvetlenie, že títo Kanaďania v skutočnosti neboli emisármi Organizácie ukrajinských nacionalistov (OUN). Takto ich pravdepodobne označili samotní príslušníci ŠtB alebo KGB. V skutočnosti jediným členom OUN a teda aj emisárom OUN bol iba Vasil Veriha (1922) z Toronta. Emisárom OUN mohol byť aj Stefan Kyselick (1941), ktorého pán Roman Senkus a pravdepodobne ani ďalší traja Kanaďania nepoznajú a nikdy o ňom nepočuli. Je veľmi nepravdepodobné, že emisárom OUN bola Imma Palmeová (1951), ktorá je pôvodom Talianka. Všetci ostatní ukrajinskí Kanaďania, ktorých vymenoval Pavel Žáček vo svojich vysvetlivkách, nikdy neboli členmi a emisármi OUN. Naopak, títo Kanaďania boli umiernení ľavičiari s vysokoškolským vzdelaním, ktorí v Kanade vydávali časopis Dialóg. S najväčšou pravdepodobnosťou nazvali týchto Kanaďanov emisármi OUN práve českí príslušníci Štátnej bezpečnosti z druhej správy ŠtB. Prečo to urobili alebo kto im to mohol povedať, mi doposiaľ nie je známe. Na začiatku musím podotknúť, že môj otec sa stretával s Kanaďanmi a vedel veľmi dobre, že to nie sú žiadni emisári alebo čle-novia OUN. Ťažko sa môžem ďalej vyjadrovať k môjmu otcovi, lebo česká strana mi neumožnila nazrieť do najdôležitejšieho zväzku môjho otca, čo je pre mňa osobne nepochopiteľné. Napriek tomu si dovolím tvrdiť, že ak by môj otec odhalil Kanaďanov bývalej Štátnej bezpečnosti (eštebáci dlhodobo sledovali dom môjho otca v Prahe a mohli sa ho na nich vypytovať), tak by jeho zväzok pod názvom „Spojka“ (tento zväzok bol vedený na môjho otca práve v záležitosti s Kanaďanmi) ŠtB pravdepodobne nezničila. Tak isto ako nezničili zväzok „Filip“, ktorý úplne skompromitoval môjho otca ohľadom spolupráce s ŠtB. Neprístupné zväzky Odoslal som elektronický list adresovaný Administratívnemu systému úradu Ministerstva vnútra Českej republiky (ASU MV ČR) so žiadosťou nahliadnutia do zväzkov môjho otca, ktoré ostali v Českej republike. V odpovedi zo16. apríla 2007, ktorú mi poslal osobne Pavel Žáček (vtedy bol riaditeľom ASU MV ČR), som bol upozornený, že tento zväzok (Žáček stroho uviedol iba číslo zväzku Z-5532 MV) si nemôžem prezrieť! Mohol som nazrieť až do tretieho zväzku, ktorý ŠtB viedla na môjho otca pod názvom „Zarytec“, ale takúto možnosť som odmietol, pretože som chcel vidieť predovšetkým druhý zväzok. Existuje dokonca ešte štvrtý zväzok pod názvom „Centrála“, ktorý bol vedený na ukrajinských emisárov z bývalého Československa, ktorí vyvážali „antisovietske“ dokumenty a literatúru zo sovietskej Ukrajiny a posielali ich do Západnej Európy. V „Centrále“ sú dokumenty vedené k osobám: Juraj Bača, Peter Grocký, Anna Kocurová, Pavel Muraško a Mikuláš Mušinka. Tento zväzok by mal byť v archíve ÚPN na Slovensku. V akom stave sú všetky tieto zväzky, zatiaľ nedokážem povedať. Na stránke ÚPN sa mi podarilo nájsť na jedno z dvoch mien príslušníkov Štátnej bezpečnosti, ktorí mali na starosti Kanaďanov: Figurovalo tam meno Spurný. Neskôr som sa dozvedel, že v druhom oddelení 12. odboru druhej správy Zboru národnej bezpečnosti (ZNB) údajne pôsobil príslušník František Spurný. Toto oddelenie sledovalo antisovietske zahraničné centrá – OUN, NTS, ukrajinských a maďarských nacionalistov, slovenských separatistov. Kanadskí Ukrajinci Kto boli v skutočnosti Kanaďania, ktorí pricestovali do bývalého Československa? Tu je pravdivá odpoveď: profesor Bohdan Krawchenko (1946), riaditeľ Canadian Institute of Ukrainian Studies, teraz rektor ašpirantúry Univerzity Centrálnej Ázie v Biškeku; profesor John-Paul Himka (1949), profesor histórie Albertskej univerzity v Edmontone; Bohdan Chomiak (1953), pôdohospodársky konzultant, dnes pracuje a žije na Ukrajine; magister Roman Senkus (1952), vedúci oddelenia publikácií Canadian Institute of Ukrainian Studies (CIUS) a zodpovedný redaktor projektu Encyklopaedia of Ukraine v Toronte. Práve od posledného z Kanaďanov som dostal elektronický list, v ktorom mi osobne napísal, že Krawchenko, Himka, Chomiak a Senkus nikdy neboli členmi OUN. A preto nemali najmenší záujem byť emisármi OUN. Veľmi dobre si pamätám, keď môjho otca navštívili Bohdan Krawchenko alebo sestra Bohdana Chomiaka Natalka Chomiaková. Chomiaková doviezla do Československa kazety rockových skupín zo Západu (jednou z kaziet bola aj originálna nahrávka albumu War írskej skupiny U2), malý magnetofón Sony a niekoľko kníh. Kazety a magnetofón som si u otca objednal osobne. Medzi knihami bol piaty diel tvorby Mykoly Chvyľovoha, komunistu a spisovateľa, ktorý spáchal samovraždu počas stalinistických čistiek. Pokiaľ viem, Natalka Chomiaková nedoviezla žiadnu literatúru, ktorá by mala súvis s OUN. Túto knihu, dokonca aj kazetu, ešte stále mám. Profesor Krawchenko doviezol do Československa predovšetkým knihy CIUS-u, ktorý bol založený na pôde Albertskej univerzity v roku 1976. Doviezol otcovi taktiež prvý diel po anglicky písanej Encyklopaedia of Ukraine. Dnes je takmer nemožné určiť, či Bohdan Krawchenko vôbec priviezol nejakú literatúru OUN do bývalého Československa. Nakoľko sa môj otec pamätá, jemu osobne Krawchenko žiadnu literatúru OUN nedoviezol. Preto označiť profesora Krawchenka ako emisára OUN jednoducho nie je na mieste. Nedostatočné informácie Uvediem ešte jednu skutočnosť v prospech Kanaďanov. Môj otec už mal na konci šesťdesiatych rokov zlú skúsenosť so skutočnými ukrajinskými nacionalistami (takzvanými dvijkarjami) a po návrate z väzenia v roku 1975 sa rozhodol, že sa s nimi nebude stretávať. Hlavný dôvod, prečo sa tak zachoval bol ten, že ŠtB môjho otca obvinila z trestného činu poškodzovania štátu svetovej socialistickej sústavy v roku 1972 a mohla by sa voči nemu znovu obdobne zachovať. Zároveň medzi otcom a skutočnými členmi OUN existovala nedôvera, ktorá už neumožňovala ďalšiu spoluprácu. Okrem toho môjho otca navštívili v Prahe prinajmenšom ešte traja Kanaďania (emisári), ktorí s najväčšou pravdepodobnosťou nie sú evidovaní v registroch ŠtB. Aspoň mne sa ich v registroch ŠtB nepodarilo nájsť. Bola to už spomínaná Natalka Chomiaková, ďalej Miroslav Škandrij a Jaroslav Balan. Knihu Jaroslava Balana Salt And Braided Bread – Ukranian Life in Canada z roku 1984 vlastním dokonca s jeho vlastnoručným podpisom. Moje tvrdenie o Kanaďanoch mi podložil taktiež profesor histórie John-Paul Himka, ktorý mi 2. apríla 2008 poslal elektronický list z Albertskej univerzity. Napísal mi, že Kanaďania priviezli Pavlovi Muraškovi publikácie z vydavateľstva Súčasnosť, predovšetkým publikácie disidentského hnutia na Ukrajine, ale jednoznačne nesúhlasí s názorom, aby spomínaných Kanaďanov niekto spájal v súvislosti s ukrajinskými nacionalistami. Podobne zareagoval aj bývalý redaktor rádia Slobodná Európa / Rádio Sloboda Ivan Hvať, ktorý sa po dlhých rokoch emigrácie vrátil na rodné Slovensko: „Kanaďania neboli emisári OUN“. Zároveň mi Roman Senkus poslal vlastnoručne podpísaný list, v ktorom prehlasuje, že nikdy nebol ani členom, ani emisárom OUN. Redakciu časopisu Pamäť národa som ešte 15. februára 2007 informoval o tom, že vysvetlenie dokumentu v ich časopise bolo nepostačujúce a vysvetlil som, že niektorých Kanaďanov poznám osobne. Tak isto som napísal, že týchto ľudí môžeme osloviť a skontaktovať sa s nimi prinajmenšom elektronickou formou. Redakcia časopisu mi do dnešného dňa neodpovedala. Základný problém redakcie časopisu Pamäť národa ukazuje aj tento konkrétny prípad. Redakcia nemá vo svojich radoch historika alebo aspoň konzultanta, ktorý dokáže členov redakcie na nepostačujúce vysvetlenie upozorniť. Ja osobne na Slovensku poznám minimálne troch ľudí, ktorí by to mohli pre redakciu ÚPN v budúcnosti urobiť. Jedným z nich je práve vyššie spomínaný Ivan Hvať. Autor je ukrajinista Medzititulky Slovo
