To, čo sa deje dnes vo svete, sme po druhej svetovej vojne ešte nezažili. V celom svete rastie napätie, stupňujú sa škandály a nikto s tým nič nerobí.
Začalo sa to skončením studenej vojny a následným rozpadom ZSSR. Niektorí podivní intelektuáli písali o konci dejín či o celosvetovom novom poriadku – no nastal globálny neporiadok. Ako povedal jeden americký spisovateľ – ak nie je studená vojna, nemá zmysel byť Američanom.
Zoberme to po poriadku: Európa, USA, svet. Takže v Európe sme súčasníkmi pokusu o vytvorenie megaštátu, ktorý podľa slov A. Merkelovej má byť konkurentom USA. Vytvorenie štátu je podmienené nejakou ideou a jej nositeľom. Idea by aká-taká bola: obnovenie imperiálneho postavenia Európy vo svete, no kde vziať nositeľa? Doteraz to boli iba naivní, ale vysoko ambiciózni jednotlivci, ktorí sa chceli rovnať americkému prezidentovi. Z toho si však vo svete nikto nič nerobí a navyše išlo o upozornenie Američanom, že sa formuje konkurent na poli ekonomiky, diplomacie a v budúcnosti asi aj vojenstva. Žiadny európsky štát nie je schopný garantovať dosiahnutie takýchto cieľov a ani súhrn kapacít EÚ nie je na úrovni USA a nimi kontrolovaných území, ekonomík a strategických teritórií.
Keď počas formovania Európskeho spoločenstva dostal významný svetový finančník D. Rockefeller otázku o možnosti dosiahnutia takéhoto cieľa, odpovedal, že ide o veľmi zaujímavý zámer, ale nerealizovateľný. Čoraz viac sa ukazuje pravdivosť jeho slov. Európska únia dokáže vnucovať členským štátom rôzne svoje nápady, no nedokáže vyriešiť žiadny podstatný problém, či to bola otázka vrcholnej ústavy, neskôr masovej migrácie či v poslednom roku ochrany proti covidu. Náčelníci v Bruseli púšťajú do éteru rôzne vety, ktoré by mali byť ideami, no často obsahujú nezmysly.
Na jednej strane Brusel vytvoril šengenský priestor, ktorý oficiálne zaručuje voľný pohyb občanov daných štátov a sťažuje ostatným obyvateľom pohyb, no zároveň umožnil voľný príchod miliónov neidentifikovateľných objektov-migrantov (ako UFO, ale prišli po vode), ktorí sa pomerne dlho voľne pohybovali po EÚ a poberali sociálne dávky k neradosti občanov štátov. Predstavy o distribúcii migrantov po členských štátoch únie je diktátorský prístup hodný Stalina a jeho nástupcov.
Pripomeňme si, že keď Austrália presúvala migrantov na niektorý svoj ostrov, tak sa strhla búrka vyvolaná ľudsko-právnymi ideami, teraz chcel Brusel násilím presúvať státisíce ľudí do krajín, kde nechceli ísť a kde ich obyvatelia tiež nechcú. Nejde o dvojaký meter, ale o typické imperiálne rozhodovanie a farizejské posudzovanie iných.
Covid odhalil absolútnu organizačnú aj myšlienkovú impotenciu Bruselu. Všetko museli aj musia riešiť národné vlády a za svoje peniaze. Brusel dokázal úžasne mlčať. Potom sa rozhodol, že si požičia veľké množstvo peňazí, ktorými si kúpi národné vlády a tie budú pôžičky splácať (naša krásna Veronika je z toho nadšená). To je klasický prístup politického gigola. Von Leyenová mala zorganizovať výskum choroby a hľadanie vývoja vakcín proti nej – ale nič nerobila okrem brania šťavnatého platu. Napokon to isté robili všetci členovia Európskej komisie. Aj europoslanci si brali svoje platy a nič za to neodviedli členským štátom, z ktorých pochádzajú.
Napokon sa Brusel zmohol k objednaniu vakcín od Američanov – tí nedodali dohodnuté množstvo – a nič. Ak dodávateľ nesplní objednané aktivity, nasleduje trest (pokuta či zníženie ceny). No tentokrát sa nič také nestalo – ako teda vyzerá veľká zmluva na mnoho miliónov vakcín? Chcel by som ju vidieť. Asi je tajná!
Nedávno sa zišli šéfovia vlád G7. No ale vyzeralo to na G-viac. Veď prítomní boli aj dvaja zástupcovia EÚ. Prečo, keď nie sú členmi vyvoleného spolku? No nemecká kancelárka tak získala jeden hlas navyše. Údajne ide o sedem najvyspelejších štátov sveta. Naozaj? Dnes už najväčšiu ekonomiku má Čína, pokiaľ ide o výskum a výrobu produktov vyššej generácie, tak štáty ako Kórejská republika, Izrael, Taiwan aj India a Pakistan, ale aj Rusko sú na tom lepšie ako Taliansko či Kanada, no aj ďalšie štáty G7.
Mocní z G7 (8, 9) – čo je to za podivný klub? Spojené štáty disponujú niekoľkými ovládacími panelmi pre vládu nad svetom, jedným z nich je aj G7, hoci ju pôvodne chceli pre seba nemeckí politici, aby určovali vývoj v Európe. Hlavným bodom sa zdá hlavný medzinárodný ekonomický problém USA – ekonomická sila Číny. Potrebné je blokovať čínsky export, lebo vraj prináša ideu komunizmu – no väčšiu hlúposť som už dávno nepočul. Žeby čínske telefóny a notebooky v USA spôsobovali nárast priateľov komunizmu? Napokon aj samotná Čína je komunistická iba v politickej správe, nie celkove v spoločenskej sfére – najväčší počet miliardárov, ale aj mrakodrapov je v Číne, a nie v USA. Miliardári však nemajú tam taký veľký organizačný vplyv na vládu ako v liberálnom svete.
Európa bola po druhej svetovej vojne rozdelená na dve časti a neutrálne štátne enklávy. Po skončení studenej vojny sa rozdelila inak – na bohatý západ a chudobný východ, ktorý sa navyše dá dobre vytunelovávať. No a toto rozdelenie trvá dodnes – chudoba jedných je záruka bohatstva druhých. Európska únia toto rozdelenie podporuje, pretože toto delenie dáva Bruselu ešte väčšiu moc. Toto je však aj súčasť povedomia v západných krajinách – všimnime si postoj divákov voči východoeurópskym a najmä slovanským športovým súperom, vždy fandia tým „našim“. Ako povedal svetový tenista Djokovič: už som si zvykol.
Celý svet je rozdelený najmä podľa miery národného bohatstva. Mnoho bývalých kolónií je dnes chudobnými štátmi. V niektorých prebiehajú občianske vojny, dochádza k masakrám, vyháňaniu až genocídam. Mocní sveta k tomu – nič. Vyhovuje im rozvrat, lepšie sa v ňom vládne bez myšlienky. Ono lepšie by sa vládlo v úspešnom svete, vtedy by však nastal súboj myšlienok a to znamená aj možnosť zmeny. Takto je stabilita založená na nemožnosti systémovej zmeny aj pri zachovaní veľkej miery deštrukcie štátov – to však hrozí vojnou, ktorá nemusí byť nevyhnutne lokálna.
Spojené štáty už nie sú tým „taviacom kotlom“, do ktorého vstupujú príslušníci rôznych etník a kultúr a vychádza jednotný Američan (ako z fabriky). Sociálne, rasové, ale aj kultúrne rozdiely sa čoraz viac zviditeľňujú a verejnosť tam aj vo svete sa dozvedá o odporných aktivitách násilia na ženách, deťoch, černochoch, Ázijčanoch či Latinoameričanoch. Vláda sa zhrozí a dosť. Už je to v poriadku. Občas je niekto odsúdený do väzenia. Americká politická elita je duchovne aj organizátorsky čoraz menej zdatná riešiť domáce problémy, čo evokuje násilné zásahy v zahraničí.
Akú úlohu v deštrukcii sveta dnes zohráva Česká republika? Českí politici vždy túžili po zväčšení vplyvu vo svete. Niektoré aktivity sú famózne: napríklad pomoc pri rôznych katastrofách, „export“ kvalitných športovcov či občasná aktivita smerom k mieru. No v poslednom čase sa česká diplomacia „zaskvela“ vo vzťahu k Číne aj k Rusku či Bielorusku. Najprv pražský primátor zrušil partnerský vzťah s Pekingom a šéf Senátu sa poponáhľal na Taiwan (ide o štát, s ktorým ČR nemá oficiálne diplomatické styky) a kauza Vrbětice je smutno-komickým pokračovaním. Niekto mocný (zahraničný) tak vystrašil premiéra Babiša, že ten okamžite vyhostil desiatky ruských diplomatov a ich príbuzných. Čo bolo také strašidelné? No napadá mi jediný dôvod – hrozba zmrazenia nejakých zahraničných bankových kont či majetku. Čo okrem majetku môže vystrašiť miliardára? Nikto sa však adekvátne nepridal a slovné podpory nestoja za nič. Šéf Senátu zase nielen pozval bieloruskú aktivistku (žije v cudzine), ale ju označil za skutočnú víťazku prezidentských volieb a na budovu dal vyvesiť zástavu, ktorú Cychanovská považuje za skutočnú bieloruskú zástavu. K tomu možno pridať aj natieranie ruského tanku na pomníku oslobodenia mesta či likvidáciu sochy maršala Koneva. Česká politická vrstva je taká rozvrátená, že je v horšom stave ako naša, a to je čo povedať.
Svetoví politici, rovnako ako tí naši, by potrebovali intelektuálny a kultúrny reštart, teda zmazať doterajšie hlúposti a nahradiť ich sofistikovaným a civilizovaným konaním. Americkí sociológovia už v 60. rokoch dvadsiateho storočia konštatovali pokles kvality politických elít a ich snahu o zabetónovanie tohto trendu. V poslednom čase sa k nim pridali aj antropológovia a opatrne aj ekonómovia. Chce to však zásadnú zmenu – revolúciu. Aj u nás doma vidíme, ako jednoducho vedia podpriemerní „očariť“ takú časť verejnosti, ktorá im zaručí legálne vládnutie. Nielenže robia chyby, ale ukazujú, že ani nemorálne či podvodné správanie im nie je cudzie – a stále majú voličskú podporu. To už je varovné, tak sa dostávajú k moci Hitlerovia.
V mediálnej dobe o mnohom rozhodujú médiá, kto ich diriguje, určuje osoby do vládnutia a teda aj politické smerovanie. Takže kde začať? Zásadnou rekonštrukciou politických strán a médií. Ostatné musí prísť hneď po obnove morálnosti a odbornosti v politike aj v mediálnej sfére.