Nenormálna „normalizácia“

Patrím ku generácii, pre ktorú obdobie rokov 1969 – 1989 nie je iba úsekom našich dejín, ale aj časťou života. V roku 1969 som končil vysokoškolské štúdiá, môj nástup do zamestnania sprevádzalo nepríjemné slovo „previerka“, ktorá neskôr prerástla do „čistky“. Rok 1968 bol prísľubom lepších čias, nášho návratu tam, kde sme mali vždy patriť. Nádej však rozdrvili sovietske tanky. Normalizácia rozdelila spoločnosť na dve časti – na „postihnutých“ a „nepostihnutých“. Lenže medzi „nepostihnutými“ bolo dosť takých, čo z našej krajiny robili akési druhé východné Nemecko, skanzen stalinistických čias. Pred pár dňami som si kúpil DVD nosič s kultovým filmom Starci na chmele. Hrdina filmu odchádza so svojou láskou na autobuse kamsi do diaľky. Čo robil o pár rokov antihrdina filmu? Určite preveroval podobných tomu spolužiakovi, ktorého vyštval s jeho dievčaťom z brigády a zo školy. Dodnes v našej spoločnosti mátoží strašidlo bývalých agentov ŠtB. Zabudlo sa však na iných antihrdinov, členov preverovacích komisií. Koľko z tých, čo v roku 1970 zaraďovali ľudí medzi „postihnutých“, zastáva ešte dnes významné funkcie? Dva zborníky Pred sebou mám zborníky Česká a slovenská spoločnosť v období normalizácie a Slovensko a režim normalizácie. V prvom zborníku Jan Mechýř v stati O lidech v čase normalizace, Poznámky na okraj let 1970-1989, upozorňuje na paradoxnosť pojmu „normalizácia“. V skutočnosti išlo o abnormalizáciu. Okupanti už v Moskovskom protokole, ktorý 26. augusta 1968 podpísali, okrem Kriegela, všetci v Kremli prítomní československí politici, vymedzili, čo treba u nás urobiť v rámci ich chápania normalizácie. Mala to byť čistka v straníckom a štátnom aparáte, znovuzavedenie straníckej kontroly nad masmédiami a znemožnenie akejkoľvek opozičnej činnosti. Normalizácia nemohla znamenať návrat do čias Antonína Novotného, tie boli podľa normalizátorských kritérií priveľmi liberálne. Model riadenia spoločnosti bol sformulovaný až v zlopovestnom dokumente Poučenie. Čistkou mala prejsť aj komunistická strana. Najprv sa v nej vytvorilo „zdravé jadro“, ktoré potom uskutočnilo „pohovory“. Členstvo v strane stratilo okolo 500 tisíc ľudí. Je tu však príznačný paradox, na miesta vyhodených komunistov nastúpili tí, čo boli diskriminovaní po Februári 1948. Išlo o ľudí, ktorí nemali s takouto možnosťou sľubnej kariéry nijaké problémy. Chcel by som však poukázať na zaujímavý paradox. V roku 1969 vyšla kniha Jak se dělá kontrarevoluce. Čoskoro bola stiahnutá a stalo sa z nej prísne prohibitum. Mne sa však podarilo si ju požičať. Veľmi ľahko som pochopil, prečo ju zakázali. Písalo sa v nej o činnosti mnohých ľudí v roku 1968, ktorí boli potom za krátky čas najhorlivejšími normalizátormi. Bolo to na Slovensku inak? Jednou z hlavných tém oboch zborníkov sú odlišnosti v normalizácii v českých krajinách a na Slovensku. Podľa niektorých názorov jednou z príčin bola angažovanosť Gustáva Husáka. Ten mal krátko pred svoju smrťou možnosť požalovať sa, že v skutočnosti bol izolovaný, nemohol do mnohých vecí vôbec hovoriť a dokonca si nemohol vybrať ani svojich spolupracovníkov. Práve jeho osoba symbolizuje v dostatočnej miere abnormalitu normalizácie. Stačí pripomenúť situáciu, keď rečnil pod mohutným portrétom Klementa Gottwalda o jeho veľkosti. V skutočnosti je už v dostatočnej miere dokázané, že pohon na slovenských „buržoáznych nacionalistov“ nebol inšpirovaný Moskvou, ale šlo o iniciatívu Prahy. „Miernosť“ postupu na Slovensku mohla mať iný dôvod. Pozície komunistov na Slovensku boli vždy slabšie ako v českých krajinách a v normalizácii boli hlavným nepriateľom presvedčení (samozrejme nie fanatickí) komunisti. Nie všetci ľudia sú zlomiteľní a zmanipulovateľní. Už prvým symbolom odporu sa stala obeť Jána Palacha. Postupom času sa formovali disidentské skupiny. V normalizačných časoch sa zdalo, že sú bez vplyvu. Veď o ich existencii sme sa mohli dozvedieť iba zo zahraničných médií. Lenže už neprimeraná reakcia režimu na vznik Charty 77 ukázala jeho slabosť. V oboch zborníkoch sa upozorňuje na ďalšiu okolnosť. Spomínajú sa mená. Kto všetko v onej dobe pôsobil, kto všetko sa angažoval. V tejto súvislosti musím pripomenúť jeden z paradoxov totalitného režimu. V ňom síce existuje perzekúcia, ale zároveň aj cestičky, ako sa perzekúcii vyhnúť. Každý z popredných normalizačných činiteľov komusi pomohol. Keďže patrím medzi pamätníkov, mohol by som uviesť, komu pomohol a nepomohol dokonca sám Husák, o iných činiteľoch ani nehovoriac. Medzi slovenské tradície, ktoré bude veľmi ťažké pozmeniť, patrí klientelizmus. Zjednodušene povedané, každý každého na Slovensku pozná, takže si vie nájsť potrebné cestičky a prostriedky. Napadá mi analógia, hoci možno patrí medzi tie krívajúce. V povojnovom Nemecku (východnom i západnom) ostávali po istý čas na kľúčových miestach i bývalí nacisti. Lenže prišla nová generácia a práve mladí nemajú veľkú chuť odpúšťať „hriechy otcov“. A tak aspoň v západnej časti Nemecka vznikla v 60. rokoch taká spoločenská atmosféra, ktorá nielenže donútila aspoň niektorých k odchodu z ich postov, ale verejná mienka sa zároveň dokázala vyrovnať s minulosťou národa. Nastane podobný proces aj u nás? A kedy k nemu dôjde?