Najslovenskejšia predsedníčka slovenského parlamentu sa vyslovila, že jej strana nie je v Európe vôbec osamelá, že má partnerov, akurát im médiá nevenujú pozornosť. Povedzme si to na rovinu, minimálne spolovice má pravdu. V Európskej únii je dosť politických strán, popri ktorých xenofóbii a šovinizme bledne aj hurávlastenectvo našich národniarov. Rumunská a bulharská „národná pravica“, francúzski nacionalisti Le Pena, talianski neofašisti, Britská národná strana… všetko odrody prúdu, v ktorom si tí naši národniari ľahko nájdu partnerov. Problém tkvie v tom, na čo také partnerstvo bude. Pokus o spoluprácu nacionalistických strán v Európskom parlamente skončil trápnou hádkou medzi talianskymi a rumunskými europoslancami a rozpadom skupiny. Hľadanie spoločného nepriateľa môže byť ľahké – mimoeurópski prisťahovalci, ohrozenie „tradičných národných kultúr“ galakticko – bohvieakými sprisahaniami, zápas medzi civilizáciami… Čím prázdnejšia fráza, tým ľahšie sa zhodnúť. Hlavne, aby bola pevne zakotvená v predsudkoch (a aby sa nezačalo diskutovať, ktorý európsky národ je „najväčší“). Väčším problémom však je, keď treba riešiť reálne otázky, ako napríklad, že chudobnejší Rumuni skrátka odchádzajú za lepšími šancami do Talianska. Správny rumunský nacionalista ich musí brániť, správny taliansky ich musí hnať kade ľahšie. No, ťažko sa dohodnúť. Už sa teším na konferenciu o raste nacionalizmu, ktorú chce najslovenskejšia podpredsedníčka organizovať v Bruseli so svojou kamarátkou z talianskej neofašistickej strany. Možno sa to dostane na pretras. Alebo sa konečne dozvieme, kto komu v európskej histórii najväčšmi ublížil. Ale žarty nabok. Hoci je ideológia nacionalistických strán naozaj smiešnou zmesou historickej mystifikácie, prekrúcania reality a iracionálnych predsudkov, strany ako také nie sú tak celkom vtipom. Vo viacerých európskych krajinách (vrátane tej našej) sú súčasťou vlád, v mnohých iných dokážu svoje nenávisťou popretkávané témy prenášať do politického mainstreamu a „pritvrdzovať nôtu“. Otázka je, čo s tým – snažiť sa ich vytlačiť z politiky ignorovaním a izolovaním, alebo ich zapájať a „civilizovať“? Ani jedna stratégia zatiaľ nefungovala dosť uspokojivo. Voličovi ostáva zatiaľ jediné: nenaletieť.
