Rudolf Schuster, prezident Slovenskej republiky
Košický rodák Dr.h.c. Dr. Ing. Rudolf Schuster (narodil sa 4. januára 1934), stavebný inžinier a vedecký ašpirant ekológie na Vysokej škole technickej v Košiciach, pracoval najprv v Bratislave v Poľnohospodárskom projektovom ústave SAV a vo VSŽ v Košiciach, kým sa stal vo svojom rodisku dva razy podpredsedom Mestského národného výboru (1974 –1983) a napokon jeho primátorom (1983 – 1986). Z postu predsedu Východoslovenského KNV viedla jeho cesta do kresla predsedu Slovenskej národnej rady (30. november 1989 až 30. jún 1990), veľvyslanca ČSFR v Kanade (1990 – 1992) a cez ministerstvo zahraničných vecí (1993 – 1994) po „veľkej okružnej“ späť do Košíc, kde dva razy za sebou vyhral voľby primátora (v rokoch 1994 a 1998). Bol spoluzakladateľom a predsedom SOP a ako jej poslanec pôsobil v Národnej rade SR do 29. mája 1999, keď ho v prvých priamych voľbách zvolili občania za prezidenta republiky. Ako literárny autor sa predstavil viacerými rozhlasovými hrami, literárno-dramatickými pásmami i scenármi dokumentárnych filmov, ale najmä knihami rozličných žánrov – od cestopisov, detektívok, literatúry faktu až po biografie a autobiografie. Je členom Spolku slovenských spisovateľov a čestným členom Slovenskej komory stavebných inžinierov. Je ženatý, otec dvoch detí. Pán prezident, ako sa máte dva týždne pred voľbami? – Normálne. Pracujem ako inokedy podľa programu. Nijaké osobitné vzrušenie neprežívam, pretože už viem, o čom to je. Mnohí, ktorí to ešte neskúsili, môžu byť plní eufórie a očakávania. Samozrejme, každý má vlastnú predstavu, o čom to je, a podľa toho si organizuje aj svoju agendu. Ja som sa rozhodol tak, že viac robím, ako by som mal. Možno, že je to sila zvyku z tých predošlých pracovísk. O čom to teda je z vášho pohľadu? – Je to o tom, že všetci chcú mať prezidenta, ktorý by ich počúval. Je to o voľbe prezidenta, ktorý by počúval politické strany, od ktorých dostane podporu. Ja nemám nijakého partnera, ktorý by ma podporoval. Tým sa len potvrdzuje, že som naozaj nadstranícky. Osobne by som aj tak neprijal nijaké podmienky v prípade akejkoľvek podpory. Takže o tom to je. To, čo je dobré pre koalíciu, veľmi prekáža opozícii a naopak. Preto podporujem to, čo je dobré pre občanov, a nie to, čo je výhodné pre niektoré ekonomické skupiny či stranícke zoskupenia. Predtým ma podozrievali, že slúžim koalícii, potom ma podozrievali, že som ľavičiar. Jeden čas som bol Maďar, inokedy Nemec. Ja už ani neviem, z čoho všetkého ma obviňovali. Ale viem jedno. Nikdy som sa nespreneveril svojim princípom, zásadám. Aj preto som v nemilosti novinárov, ktorí vždy hľadajú niečo zlé, len nie to dobré, čo som už urobil. Ja som s novinármi nikdy nekšeftoval ani som im nenadbiehal. Nerobil som pre nich nijaké žúry… Chcete povedať, že ostatní kandidáti to robia? – Veď vy to dobre viete. Myslíte si, že sa dá písať o pozitívnych veciach, ktoré v skutočnosti nie sú pozitívne? Mohli by ste porovnať svoju predchádzajúcu kampaň s tou dnešnou? Boli ste kandidátom istej straníckej koalície. – Nebol som výlučným kandidátom koalície, lebo koalícia mala okrem mňa troch ďalších kandidátov. Volili ma občania, a nie straníci. Hoci, uznávam, bol som v inej pozícii ako teraz. Problém je inde. Viete, o činnosti prezidenta podávajú informácie masmédiá a podľa toho, ako to robia, väčšinou dezorientujú ľudí. Všimli ste si, ako ma v poslednom čase odblokovali? Ak je pán premiér aktívny v predvolebnej kampani ako premiér, nikto sa nad tým nepozastavuje. Ale ak je aktívny prezident, má problémy. Kde ste si všimli, že je pán premiér aktívny v predvolebnej kampani? – Nemyslím teraz túto prezidentskú kampaň. Ale keď boli parlamentné voľby a aj premiér do nich aktívne vstupoval z pozície premiéra, i počas kampane, nikto sa nad tým nepozastavil. Bralo sa to ako samozrejmosť. To isté robil pán Mečiar, keď bol premiérom, a svoj čas využíval aj na kampaň. V mojom prípade by bola z toho mediálna udalosť. Dá sa robiť prezidentská kampaň bez „kampaňovania“? Aj keď z postu prezidentského? – Už som povedal, ja nemienim oslovovať nejakých podnikateľov. Peniaze, ktoré som si našetril, rozhodne nebudem dávať na kampaň. Nebudem sa dnes ako prezident, ktorý bol pomaly päť rokov vo funkcii, predstavovať cez bilbordy, to som nerobil ani predtým. Tie peniaze, čo som mal na to vyčlenené, som rozdával po nemocniciach. Dá sa teda povedať, že vaša dnešná kampaň je o tom istom, ako tá predchádzajúca? – Nie, nie je o tom istom. Ja som tu bol päť rokov. Ak nestačí, čo som urobil za päť rokov, tak potom nech zvolia druhého. Mňa môžu ľudia hodnotiť podľa mojej práce. Nie podľa bilbordov alebo novinárov, ale podľa výsledkov reálnej práce. Máte nejakú hlavnú tému kampane? – Ide o moje výsledky a o to, že chcem stáť na strane občanov. Patrí k nim posun politickej kultúry dopredu? – Určite, politická kultúra sa zlepšila. Oproti tomu, čo bolo, je predsa len dnešný parlament na tom lepšie. Veď predtým to bolo divadlo na pokračovanie. Každý čakal, čo sa zase stane v parlamente. Dnes sa tiež odvoláva, ale nie je to už tak, ako to bolo. Registrujem zmenu v správaní ľudí oproti minulosti. Len či to nie sú iba také povrchné zmeny. – To je niečo iné. Vzťahy koalície a opozície sú neprehľadné tak, že nikto pomaly nevie, kto je kto. Stále sa hovorí o menšinovej vláde, ale reformné zákony sa schvaľujú, alebo preschvaľujú aj tie, ktoré som nepodpísal – aj za pomoci opozície. To nie je nikde vo svete. To je len u nás. Dopracovali sme sa tak ďaleko, že nie je jednotná ani koalícia, ani opozícia. To je naše špecifikum. Kto alebo čo je zdrojom takejto nejednotnosti na jednej i druhej strane? – Myslím, že ide o ekonomické záujmy, ako aj o nedostatok ľudskej kvality. Samozrejme, nemôžem uviesť konkrétne prípady. Vyčítali mi, keď som povedal, že sa kupčí. Ale pýtam sa – keď príde minister zahraničných vecí Eduard Kukan za mnou a chce pána exministra Nemcsicsa menovať za veľvyslanca do Prahy, viem, o čom to je. Neurobím to. Chcú mať prezidenta, ktorý bude všetko počúvať, čo chce koalícia. Podpisovať zákony, vysielať veľvyslancov podľa politických tričiek. A potom všetko pôjde. Myslíte si, že ostatní kandidáti nemajú dostatok vôle oponovať stranám? – Ja som počas celého funkčného obdobia vždy zaujal stanovisko nezávislého človeka aj vo vzťahu ku koalícii, aj k opozícii. Spomeňte si len na moje vystúpenie v roku 2001, v ktorom som už upozorňoval na negatívne tendencie pána premiéra. O dva roky som už mohol len potvrdiť, že to, čo som povedal, sa stalo pravdou. Pre mňa bolo smerodajné to, že 70 percent ľudí súhlasilo so mnou. A nie to, ako ma hodnotili médiá, keďže boli proti mne. To je pre mňa satisfakcia. Rád pomenujem veci tak, ako sa majú. Nepozerám sa pritom, či ide o niekoho z vlády alebo nie. Viete dobre, že som dostal pár ultimát počas funkčného obdobia. Ani jednému som nevyhovel. Aké napríklad? – Napríklad interrupčný zákon. Vtedy bolo často počuť hlasy, že až teraz sa ukáže, či je prezident nadstranícky, pretože bolo jasné: Keď ho podpíšem, tak ma podporia, keď to nepodpíšem, tak ma nepodporia. A vidíte, že som to nepodpísal. KDH ma kritizovalo, dávali mi rôzne, nechcem opakovať aké, prívlastky a vidíte, pápež mal iný názor. Keby som bol chcel, aby sa koalícia rozpadla, tak jednoducho ten zákon podpíšem. KDH by bolo vonku a je po koalícii. Ďalší príklad – referendum. Maďari namietali, že som udelil pánovi Slotovi vyznamenanie, o ktorom som presvedčený, že je v dobrých rukách. Nedával som mu ho za politické skutky ani za nacionalistické výroky. On si to jednoducho zaslúžil, pretože bol štvrtýkrát zvolený za primátora Žiliny. Chceli, aby som nevyhlásil referendum a dal som posúdiť túto otázku na ústavný súd. Sami však referendum na súd nedali, lebo vedeli, že by s tým nepochodili. Prečo mi podsúvajú tých Čiernych Petrov do rúk? Mne z toho vyplýva, že vaším najväčším plusom by malo byť to, že ste nezávislý prezident. Prečo to mnoho ľudí vníma ináč? – Lebo to je o médiách. Oni to premieňajú na drobné. Ja sa pýtam – koľko vecí v živote som vykonal pozitívne a oni ich napriek tomu označili za negatívne. Nepravdivo. Moje zahraničné cesty, často skresľované a spochybňované, boli veľmi pozitívne. Všetci podnikatelia, ktorí so mnou chodili, hovorili o nich vždy v superlatívoch. Nikde nedostali dostatočný priestor, aby mohli povedať pravdu. Ani vo verejnoprávnych médiách. No ak chcú z niekoho urobiť hviezdu, tak urobia. A ľudia uveria. To sa dá povedať aj o iných kandidátoch. Ak si ľudia spomenú na obdobie spred piatich rokov, tak možno hovoriť o istej úlohe medializácie celého tohto obdobia. Pán Mečiar má dnes 26 percent. Čím to vysvetliť? – Dnešné reformy sa robia bez ohľadu na ľudí, tvrdo a arogantne. To nahráva pánovi Mečiarovi. Je to logické. Porovnávajú, ako žili za Mečiara a ako žijú dnes. Títo páni si myslia, že budú svetoví. Budú… Ale na Slovensku je realita iná. To všetko nahráva pánovi Mečiarovi. Bohužiaľ, nepoznám ani jedného fundovaného oponenta pána Mikloša, ktorý dnes diriguje reformy a určuje rozpočty jednotlivých ministrov. Pritom máme najnižšie verejné financie. Zohrávali médiá negatívnu úlohu aj v rámci vášho pôsobenia v regionálnej politike? . – Keď som mal najväčšie úspechy v Košiciach, médiá boli proti mne. Vtedy mi to nepomohlo. Už vtedy mal Košický Korzár seriál o mojej osobe. Dnes sa zase tlačí do popredia, že sme najviac zadlžené mesto. Pri moci sú dnes tí istí, ktorí tam boli predtým, keď sa mesto zanedbalo. Ulice boli špinavé, nerekonštruované. Dnes tam majú novú kanalizáciu, plynovod, vodovod, kompletnú povrchovú úpravu atď. Urobené sú rekonštrukcie parkov, fontán a neviem čo. Predtým nerobili, lebo povedali, že nemajú peniaze. Teraz nemusia robiť, lebo musíme splácať. Ale oni nechcú, aby mesto dlžoby vyrovnalo. Mohli by to urobiť jedným rozhodnutím. Sú tam možnosti. Ale pre nich je dobré, keď môžu poukazovať, že Schuster zadlžil Košice. Nechcem hovoriť o ďalších konkrétnych prípadoch. Sú to smutné veci. Ale mňa nenájdete v spojení s nijakými kauzami. Po podpísaní vyhlásenia o spojení prvého kola prezidentských volieb s hlasovaním o referende o predčasných voľbách sa Pavol Hrušovský vyjadril v tom zmysle, že ste premenili Prezidentský palác na odborársku centrálu. Odborári sa nakoniec obrátili inde. Prečo? – Dovoľte, aby som slová predsedu národnej rady nekomentoval. Dávno nie je človekom, ktorého by som mal brať za každých okolností vážne. Pretože ak si niekto myslí, že spôsob, akým som vyhlásil referendum, bola odborárska predstava, je na omyle. Je pravda, že ma vyzvali, aby som kandidoval. Ak to na základe preferencií nakoniec otočia, potom to niečo vypovedá aj o charaktere týchto ľudí. Ja sa nikoho prosiť nebudem. Ako vnímate správanie strany Smer k vašej osobe? – Smer ma nikdy nepodporoval. Len uvažoval o podpore. A pán Fico vyhlásil, že bude podporovať toho, kto vyhrá. No ak toto má byť predstava o podpore prezidentského kandidáta, nech sa páči. Jemu nezáleží na tom, kto bude v prezidentskom úrade, ale zaujíma sa o toho, kto vyhrá. To je už teraz podozrivé. Prečo to robí? Chce podporu za podporu? Tak sa správa zodpovedný politik? Myslíte, že pán Gašparovič je tým kandidátom, ktorý má šancu vyhrať? – Ja sa nebudem vyjadrovať k otázke, kto má vyhrať. Dnes je všetko možné, pretože istým ľuďom táto koalícia veľmi pomohla. Aj pánovi Gašparovičovi. Aj pánovi Mečiarovi. Nech sa už konečne pozrú do zrkadla, čo spôsobili. To oni si musia spytovať svedomie. Kým má byť v tejto situácii podľa vás prezident SR? Čo je jeho najväčšou výzvou? – Jeho výzva je v tom, že by mal byť nezávislý. Len čo sa stane závislým, bude to bábka, bude to človek, ktorý bude počúvať pána premiéra alebo koalíciu. To nemienim robiť. Ale nie je to normálne očakávanie, že tí, ktorí robia stranícku politiku, budú chcieť ovplyvniť konanie prezidenta? – Nie. Ak by to tak malo byť, potom nevoľme prezidenta priamo, ale ho voľme v parlamente, kde ho zvolia strany… Ja som presadzoval priamu voľbu a nechcel som ísť do volieb, kým sa toto nepresadí. Už nejaké skúsenosti v politike mám. A teraz, keď sme to už dosiahli, možno sa vrátime znova do parlamentu. Ak si nepresadia svojich prezidentov, teda svojich kandidátov, možno, že sa tak stane. Tak, ako sme nesplnili sľub o vzniku druhej komory, tak, ako sme nesplnili sľub o tom, v čom všetkom sme Mečiara kritizovali. Je veľa vecí, ktoré Mečiar vymyslel. Napríklad jeden volebný obvod. Nechcú mať viac volebných obvodov. Pretože poslanci by sa museli spovedať v tých obvodoch a nemuseli by byť zvolení. Takže Mečiar bol hlavný ideológ, ktorý toto všetko vymyslel. Tá dnešná garnitúra to ďalej zveľaďuje. V roku 1999 bola reč aj o nezávislom súde s pánom Mečiarom. V tom čase ste sa vyjadrili, že aj keby sa súd skončil v neprospech pána Mečiara, tak by ste mu milosť neudelili. Čo sa stalo, že sa nič nestalo? – To sa pýtate mňa? Nie som ani sudca, ani predseda najvyššieho súdu, ani generálny prokurátor. Prezident je na ťahu vtedy, keď je niekto odsúdený, Potom môže dať milosť alebo nemusí. Čiže toto všetko platí, ale len potiaľ, pokiaľ je niekto odsúdený. Takže vy ste to postavili vlastne tak, že keď koalícia potrebuje svojho prezidenta, od ktorého chce, aby jej šiel po ruke, potom si ho zvolí spolu s médiami. Lebo tie majú moc. – Je to smutné, ale je to pravda. Ja viem, čo sa počas môjho volebného obdobia urobilo, koľko pozitívnych vecí bolo uskutočnených a čo sa z toho publikovalo. Keď sa obzriem dozadu, s hrôzou zistím, že sme podľa médií vlastne nič nedokázali. Pamätá sa nejaká hlúposť o zdravotnom stave, čosi o dovolenke, skrátka samé druhoradé veci. A čo kauza okolo polmiliónovej žaloby z vašej strany na istého lekára? – Prosím vás, veď to je zase vaša robota. Médií. Ja som nikdy nepovedal, že chcem peniaze pre seba. Ja som vždy povedal, že to sú peniaze, ktoré keď ich na nezávislom súde vysúdim, pôjdu do druhej nemocnice. Ja chcem ospravedlnenie. Aj bez koruny. Ale oni to nechcú. Hoci sú tam vyjadrenia expertov z Martina. Pomaly to bude tak, že mňa obvinia, že som ochorel. Americký expert, ktorý sledoval vtedy celý vývoj, mi povedal: pán prezident, keby sa toto stalo v USA, tak vaša rodina je najbohatšia v Amerike. Hlavne, že sa píše o tom, že ja chcem peniaze. Ani raz nenapísali pravdu, že ja peniaze nechcem. Ja chcem ospravedlnenie. Ak by ste mali hodnotiť situáciu podľa seba, v ktorom období bolo lepšie? – No, môžem povedať, že dnes je to horšie v jednom bode. Vtedy stranícke orgány rozhodovali o bytí a nebytí, ale mohol som sa aj brániť. Napríklad raz ma mali odvolať z miesta predsedu KNV, vymysleli si stranícku schôdzu. Rozdali otázky členom v pléne, ktorí sa ma mali pýtať. Ale ja som odpovedal, vysvetlil a nakoniec sa to odvolanie nekonalo. To bolo v roku 1989 a v tom čase už vznikla taká verejná mienka, taká atmosféra, že aj títo ľudia sa už báli. Ja som mal veľkú podporu za to, že som vyriešil napríklad magnezitku. Podarilo sa mi urobiť aj stavbu za 250 miliónov – vodovod, bez projektu, bez peňazí, bez kapacít. Predseda vlády mi v tom čase povedal, aby som to nerobil, lebo skončím vo väzení. Ja som to nakoniec zvládol, takéto veci sa pamätali. Už vtedy som bol muž, ktorý išiel na hrane. To by mohli doložiť konkrétni ľudia. Keďže máte možnosť porovnávať situáciu, keby ste mali možnosť zmeniť to, čo by bolo treba urobiť, aby sa tam urobila zmena? – Vláda a parlament dlhodobo neriešia problémy médií. Nemáme mediálny zákon, do televíznych rád a rozhlasových rád dávajú svojich politických ľudí, ktorí im slúžia. Čiže automaticky je to urobené tak, že majú prevahu, že oni hlasujú o tom, čo je dobré a čo zlé. To, čo sa kritizovalo za Mečiara, to sa teraz realizuje ešte viac. Len títo majú tú výhodu, že sú uznávaní ako demokrati, Mečiar bol antidemokrat a tým sa všetko vybavilo. Veď to, čo sa tu odohralo so skupinkami, odpočúvaním novinárov, to všetko sú problémy, ktoré ako keby sa prehliadli, bol by tu seriál článkov a na pokračovanie. Celé Slovensko by bolo na nohách. To sú tie metre, akými merajú tieto veci. Kritické len na druhých. A kto to takto meria? – Aj zahraničie. Ja som to povedal aj veľvyslancom. Usmiali sa – ale viete, ale idete do Európskej únie… A z hľadiska kultúry politickej moci? Očakávate zmeny k lepšiemu? Alebo aké zmeny očakávate po vstupe do EÚ? – Myslím si, že v tom sa veľa nezmení. Toto bude pokračovať. V tomto nám Európska únia nepomôže. Teda občania sa majú zmieriť… – Nie, len hovorím, že to tak bude. A som presvedčený, že to tak bude, lebo mám životné skúsenosti – vidím, ako sa to vyvíja a ako sa to bude vyvíjať. Ak som vás dobre pochopil, tak vy to vidíte v tvrdej partokracii, kde bude dominovať ešte viac straníckych tričiek. – Áno, ešte bude prekvitať viac straníckych tričiek, lebo my už sa blížime ku kancelárskemu systému – nie prezident, nie parlament… Máme parlament, máme parlamentnú demokraciu, ale ak sa premiérovi niečo nepáči nijaký parlament to nemôže zachrániť. Ale prečo? Prečo by nemohol nájsť šancu pre ministra, ktorý je neprávom odvolávaný len za to, že raz nezahlasuje stranícky a musí odísť. Takže ste skôr pesimistom či optimistom, čo sa týka ďalšieho vývoja? – No, ja som optimista – z reálneho pohľadu. Robíme konferencie, všetko možné, ale zdá sa, že ľuďom nerozumieme. Prečo sa regionálny rozvoj rozvíja tak, že sa nemá rozvíjať? Lebo jedni sú už akoby v Európskej únii a druhí – radšej ani nepoviem, kde sú. Ale to je všetko o tom, že to by mal niekto koordinovať. A dávať rozdielne výhody domácemu strednému, malému podnikateľovi, a najmä na strednom, východnom Slovensku, kde je veľká nezamestnanosť, aby sa to vyrovnalo. Považujete sa za ľavicového politika? – Ja som sociálne cítiaci človek. Nie som ľavicový politik, ale sociálne cítiaci človek. Je pravda, keby som sa mal zaradiť od stredu, tak som skôr doľava. Napríklad keď sa navrhlo platené štúdium, nemohol som to podporiť, lebo automaticky vidím seba. Keďže môj otec bol lesný robotník, zrejme by som nikdy nevyštudoval. Vnímam všetkých tých, ktorí sa ocitli v podobnej situácii. Bohužiaľ, často horšej, v akej som bol ja. Pretože otec mal istú prácu. Dnes sú rodiny, ktoré vôbec nemajú túto istotu. A ešte si má ich dieťa požičiavať. Pritom nie je vôbec isté, či po skončení štúdia bude mať prácu?! A to si má založiť rodinu, tam si má požičiavať na byt. Ale tie hodnoty, o ktorých ste rozprávali, sú ľavicové… – Ale prečo len ľavicové? Ja sa pýtam – tí, ktorí vládnu v ostatných krajinách, nemajú sociálne cítenie? Veď aj pravicoví politici majú sociálne cítenie. O liberáloch ani nehovoriac. Ale u nás existuje antisociálne cítenie. To znamená podporujú sa tí najbohatší na úkor tých najchudobnejších. Žiaľ, už máme dosť bohatých ľudí, ktorí ešte nepotrebujú pochopiť tých chudobných, lebo svet hodnotia podľa seba… Ale to je aj inde… – Nie, nie je to aj inde. Inde to ide od malička, od jedného pokolenia rodiny k druhému. Bohatne sa postupne. U nás sa ľudia stali bohatými z jedného dňa na druhý – a nenaučili sa ešte správať. Myslia si, že na tých druhých môžu zabudnúť. Okrem toho, dnešná vnútorná politika nie je proeurópska. Ak chceme byť lepší, ako naši susedia vo V-4 a nemáme na to, tak je to na úkor niekoho, čiže na úkor tých, ktorým sme znížili životnú úroveň. Ale náš minister financií je slávny. Má najnižšie verejné financie – znížil najviac a veľmi rýchlo… Prečo vraciate schválené nové zákony? – Zase sme pri médiách. Aj keď ide o zlý zákon, automaticky reagujú traja-štyria odborníci. Nemám nič proti mladým, ale všimnite si – spravidla zareaguje ten istý politológ, ekonóm, sociológ a ústavný právnik. A automaticky sa odobrí aj nekvalitne pripravený zákon. Čo má ten občan robiť? Keď sa mu však raz znižuje životná úroveň, môžu hore rozprávať, čo chcú. Bojím sa, že keď to sociálne napätie nepoľaví, niečo prepukne. Potom budeme veľmi prekvapení. Tam už nepomôžu ani vojaci. To je vaša predpoveď? – To je realita. Lebo chodím dole a vidím, ako rastú sociálne slabé skupiny. Chýbajú kompenzačné opatrenia. Situácia je zlá, čo si budeme nahovárať.
S hosťom SLOVA sa zhovárali Martin Muránsky a Robert Žanony
