Pred časom sa v SLOVE začala diskusia o ľavicovosti, ľavicovej politike, ich postavení a cieľoch na súčasnom Slovensku. Nech sú uhol pohľadu, hodnotenie, závery a východiská diskutérov akokoľvek rozdielne, nik v nich neobíde činnosť SDĽ, najsilnejšej ľavicovej (podľa niektorých „ľavicovej“) strany na Slovensku. Neprekáža mi v nich kritika strany, ktorej som členom. SDĽ a jej funkcionárom možno zaiste všeličo vytknúť. Určite sem patrí nedostatočná a nie najlepšia komunikácia s voličmi a občanmi všeobecne. Myslím si to napriek tomu, že situáciu jej účinne sťažujú rozhodujúce elektronické médiá a mnohé denníky. Na druhej strane treba priznať, že jej čelní predstavitelia im to neraz aj uľahčujú svojimi unáhlenými, resp. protichodnými vyjadreniami. Dá sa len súhlasiť s Mariánom Repom, že za zamyslenie stojí fakt, keď po odchode R. Fica nemá SDĽ politika, ktorý by sa v prieskumoch popularity umiestňoval na popredných miestach. Aj poslanecký klub tejto strany pôsobí nevýrazným a rozpačitým dojmom. Jeho bývalí „starí kozáci“ až na Petra Weissa pôsobia prevažne vo vláde a noví poslanci ich ešte nedokázali plnohodnotne nahradiť.
To všetko, a ešte mnohé iné, sa dá tejto strane a jej predstaviteľom vytknúť. Čo mi však prekáža je to, že SDĽ je kritizovaná aj za veci a javy, za ktoré nemôže, resp. očakávania spojené s jej pôsobením v súčasnej koalícii sú veľakrát prehnané a nereálne. Napríklad sa jej často vytýka neplnenie volebného programu, ústup z ľavicových pozícií, ba neraz sú jej ministri (najmä B. Schmögnerová) obviňovaní z pravičiarstva. Títo kritici akoby zabúdali na dve veci: – pomer síl medzi pravicovo-centristickými stranami a SDĽ v koalícii – dôsledky vládnutia bývalej koalície (a žiaľ, nielen jej), ktoré by jej zabraňovali robiť klasickú ľavicovú politiku aj vtedy, keby vládla sama. Ľudia dnes hromžia na výrazné zvýšenie nájomného, plynu či elektriny. Málokto si však uvedomuje, že keby rezort financií neriadila ministerka, ktorej veľakrát nevedia prísť na meno, tak by zvýšenie elektriny bolo podstatne drastickejšie. Keby vo vláde nesedeli ľavicoví demokrati, nebol by prijatý zákon o garančnom fonde či zákon o príspevku na bývanie.
SDĽ má v koalícii neľahké postavenie aj kvôli SDK a jej materským stranám, ktoré vedú medzi sebou mocensko-ekonomický zápas a zneisťujú tak celú koalíciu. Pritom v postoji voči SDĽ, ktorý je podozrievavý a opatrný, dokážu byť vzácne jednotné. Jediný, kto z tejto situácie profituje bez pohnutia prstom, je Vladimír Mečiar. V poslednom čase je čoraz častejšie počuť (a nielen medzi mečiarovcami), že za vlády HZDS bolo lepšie. Bolo by veľkou chybou zabudnúť na veľkú rabovačku, ktorej niektoré dôsledky, morálne aj ekonomické sa prejavujú až dnes.
V kontexte toho všetkého treba, podľa mňa, hodnotiť aj účasť SDĽ v terajšej koalícii. Ľavicoví demokrati nemali jednoducho inú alternatívu. Dokonca si myslím, že inú možnosť nemalo ani Slovensko, pokiaľ len netúžilo byť politickým a hospodárskym ostrovom v strede Európy. SDĽ urobila počas svojej spoluúčasti na vládnutí nejednu chybu a zrejme sa ešte nejakých dopustí. Kritizujme ju za ne, ale potlačme v sebe prirodzenú netrpezlivosť srdca, buďme spravodliví a nechcime od jednej politickej strany, aby za vyše roka odstránila všetky nedostatky, ktoré sa v spoločnosti kopili celé roky.
Ing. Dušan Stančík, Nitra
