Prvú časť nájdete tu
Platilo to viac pre západnú časť republiky ako pre Slovensko, kde v roku 1946 vyhrala Demokratická strana (DS). Napriek výsledkom SNP tu nedošlo k definitívnej porážke klerikalizmu. Vedenie DS mu ponúklo tzv. aprílovú dohodu, podľa ktorej došlo k rozdeleniu zastúpenia vo verejných a straníckych funkciách medzi novoľudákmi (hovorilo sa o katolíkoch) a demokratmi (hovorilo sa o evanjelikoch) v pomere 7:3. Nielen komunisti vtedy dohodu odsúdili ako zradu ideálov protifašistického zápasu, vnímali ju ako nebezpečnú pre jednotu Československa v podobe možnej recidívy marca 1939. Stala sa však jednou z dvoch hlavných príčin volebnej prehry KSS. Druhou bola skutočnosť, že slovenskí komunisti nedokázali (na rozdiel od českých) získať väčšinu roľníkov. I keď na Slovensku bol veľký hlad po pôde, v rámci povojnovej pozemkovej reformy bola parcelovaná len malá časť pôdy, nebolo tu bohaté pohraničie ako v českých krajinách, kde by bolo možné prideľovať pôdu. Hlavný problém však spočíval v tom, že vlastnícke dekréty na pôdu nevydávali demokratické orgány (roľnícke komisie ako v Čechách a na Morave), ale Povereníctvo poľnohospodárstva, ktoré bolo v rukách DS. Situácia sa začala meniť až v dobe, keď tento rezort dočasne prevzal Gustáv Husák.
Kríza na seba nedala dlho čakať
Potom, čo nekomunistické strany vedené českými národnými socialistami začali v roku 1947 medzi sebou uzatvárať dohody o spoločnom postupe proti komunistickej politike, sa KSČ začala obávať izolácie, možného vytlačenia z vlády na spôsob vytlačenia komunistických strán z vlád niektorých západoeurópskych krajín (Taliansko, Francúzsko, Belgicko). Zmenila preto stratégiu, ktorá bola odrazom zmeny americkej a sovietskej koncepcie svetovej politiky v zmysle premeny ich mocenských sfér v pevnejšie bloky. Namiesto získania 51 % hlasov v nadchádzajúcich voľbách, sa začala orientovať na stratégiu zjednocovania všetkých ľavicových síl v obrane dosiahnutých výsledkov revolúcie, t. j. v obrane pred možným protiútokom nekomunistických strán. V Národnom fronte sa tak vytvorili dva proti sebe stojace bloky, začala sa štátna kríza, ktorá sa vyvinula v konflikt kto s koho.
Napriek tomu, že medzi nekomunistickými stranami existovali dohody o spoločnom postupe proti komunistickej politike v Bezpečnosti a niektorí predstavitelia týchto strán ju verejne kritizovali (napr. predseda DS Jozef Lettrich), obvinenie ministra vnútra Václava Noska, že reorganizuje Bezpečnosť bez vedomia vlády, bolo vo februárových dňoch 1948 len zámienkou. Skutočnou príčinou vyvolania vládnej krízy neboli otázky okolo ministerstva vnútra, ale komunistická taktika zameraná na uspokojovanie potrieb najchudobnejších vrstiev (je zaujímavé, že tak ako vo februárových udalostiach 1948 tak aj po roku 1989 buržoázia ako prostriedok k diskreditácii a boju proti komunistom vyťahuje kartu bezpečnosti, činnosť represívnych orgánov, policajnú prácu, aby tak zakryla skutočný dôvod jej odporu – sociálno-ekonomický program komunistov realizovaný v prospech demokratickej väčšiny obyvateľstva). V snahe prekonať dôsledky hospodárskej krízy prejavujúcej sa od roku 1947, KSČ plánovala zásadné sociálno-ekonomické zmeny, ktoré mali prehĺbiť revolučný proces. V Hradeckom programe navrhovala prijať novú pozemkovú reformu, pričom mali byť parcelované pozemky s výmerom pôdy nad 50 ha. Ešte zásadnejším bol návrh pokračovať v procese znárodňovania tým, že jeho súčasťou budú podniky s viac ako 50 zamestnancami, veľkoobchod a zahraničný obchod. Tieto návrhy boli pre buržoáziu zásadne neprijateľné, boli skutočným dôvodom vyvolania februárovej krízy vlády Národného frontu. Smerovali totiž k zásadnému obmedzeniu ekonomickej základne buržoázie, obmedzeniu súkromnej kapitalistickej držby vo všetkých oblastiach hospodárstva. Doslovným šokom pre buržoázne strany boli výsledky celorepublikového zjazdu závodných rád dňa 22. februára 1948. Takmer 8 000 delegátov zjazdu nepodporilo taktiku kritiky komunistickej politiky v Bezpečnosti, ale naopak schválilo nielen komunistický návrh riešenia vládnej krízy (aby prezident republiky prijal demisiu časti nekomunistických ministrov), ale i požiadavku ďalšieho znárodňovania. O dva dni neskôr na podporu tohto uznesenia vstúpilo do manifestačného štrajku okolo 2 500 000 zamestnancov. Ak si uvedomíme, že na strane komunistov bola i rozhodujúca časť roľníctva, môžeme konštatovať, že s návrhmi komunistov sa stotožnila rozhodujúca časť národa. Februárový prevrat bol teda realizovaný v prospech väčšiny, bol demokratický.
Prevzatie moci ústavnou cestou
Buržoázia, ktorá s cieľom zvrátiť vývoj republiky vyvolala vládnu krízu, bola nakoniec porazená ústavnou cestou. Ústavnosť februára 1948 jeho kritici spochybňujú poukazovaním na zakladanie akčných výborov Národného frontu, mobilizáciu Bezpečnosti, vytvorenie Ľudových milícií a na ozbrojené obsadenie väčšiny sekretariátov nekomunistických strán. Zabúdajú však na skutočnosť, že to bola súčasť pokojného a nekrvavého revolučného procesu, že v Československu prebiehala revolúcia.
Február otvoril cestu socialistickému vývoju. Nový spoločenský systém mal širokú sociálnu základňu, pretože značným vrstvám obyvateľstva sa žilo neporovnateľne lepšie ako predtým. Nemôže byť teda pravdou tvrdenie antikomunistických ideológov, že sa držal len represiou alebo nátlakom sovietskych vojsk, ktoré do roku 1968 v Československu ani neboli. Otázky môžu vyvolávať iné aspekty vývoja bezprostredne po februári: napr. pohltenie sociálno-demokratickej strany v roku 1948, upevnenie centralizácie na úkor rozhodovacích právomocí slovenských národných orgánov, rýchla likvidácia viacsektorovej ekonomiky alebo znižovanie významu Ľudového frontu.
V povojnovom období došlo k zmene medzinárodno-politickej situácie, ktorá mala na politiku KSČ bezprostredný vplyv. Tým, že povojnové Československo sa dostalo do oblasti sovietskej zóny vplyvu, náš vnútropolitický vývoj sa stal závislý od záujmov sovietskeho vedenia, ktoré bolo v tom čase v Stalinových rukách. Negatívny dôsledok nového sovietskeho postavenia sa vo vzťahu ku Komunistickej strane Československa (a prirodzene aj vo vzťahu k iným komunistickým stranám východnej Európy), prejavil v podobe nezdravého rešpektu, strachu a rezignácie jej predstaviteľov pred sovietskym vedením, neexistenciou partnerského vzťahu sovietskych a československých predstaviteľov. Zvlášť odsúdením juhoslovanských komunistov (1949) upadli vedúci predstavitelia ostatných komunistických strán do úlohy ešte viac závislých a poslušnejších vykonávateľov pokynov Moskvy. K ďalším následkom patrila rezignácia na vlastnú cestu k socializmu a požiadavka bezpodmienečného preberania jeho sovietskeho modelu.
Pražská jar a jej udusenie
Voči existujúcim vzťahom vnútri socialistického spoločenstva sa usilovala vymedziť Pražská jar. Odmietala vzťahy podriadenosti a servilnosti voči sovietskemu vedeniu zavedené J. V. Stalinom, rovnako ako metódy riadenia zaťažené byrokratizmom a centralizmom uplatňované prvým tajomníkom strany A. Novotným. Existencia Pražskej jari je nemysliteľná bez historickej skúsenosti z prelomu 40. a 50. rokov, obdobia v ktorom došlo k zavrhnutiu špecificky československej cesty k socializmu a povinnému napodobovaniu jeho sovietskej formy. V zložitej medzinárodnopolitickej situácii studenej vojny vyvolanej USA to vtedy viedlo k disproporciám v ekonomickej sfére a politicky motivovaným procesom, popravám a represiám, ktoré mali na stranu zvlášť negatívny dopad, a to bezprostredne i do budúcnosti. Pražská jar usilovala o pokojné a postupné „oslobodenie“ od týchto determinancií. Vedenie KSČ malo spontánnu podporu širokých más obyvateľstva, ktoré si prialo pád Novotného a tým zmenu politického kurzu. Napriek odsudzovaniu „konzervatívcov“ (Biľak, Indra, Kolder, Lenárt a iní), aj táto časť vedenia (i keď kriticky a s obavami) podporovala reformný proces. Jednota straníckeho vedenia preto nebola fikciou. V jednote s obyvateľstvom odmietlo vojenskú intervenciu. Plénum Ústredného výboru KSS dňa 25. augusta 1968 tento nesúhlas potvrdilo a zároveň žiadalo odchod inváznych vojsk z krajiny; na rozdiel od neskoršieho mimoriadneho zjazdu KSS sa plne prihlásilo k výsledkom mimoriadneho zjazdu KSČ v pražských Vysočanoch.
Spolu s ďalšími si môžeme klásť otázku: bolo vyhodnotenie politickej situácie v Československu sovietskym vedením správne? Úvahy môžu byť len dve: buď československý vývoj smeroval k reštaurácii kapitalizmu alebo k prehĺbeniu socializmu. Zrejme nikto vo vedení strany neusiloval o návrat ku kapitalizmu, reformné úsilie jeho členov bolo s najväčšou pravdepodobnosťou autentické. Doba priala socialistickým ideálom, kapitalizmus nebol nikdy taký odmietaný ako v šesťdesiatych rokoch. O to väčšia averzia vládla v kruhoch medzinárodného kapitálu. USA by podnikli všetko, čo by viedlo k oslabeniu a porážke antikapitalistického frontu. Je nesporné, že v Československu mali záujem na vyvolávaní emócií, provokovaní extrémnych prejavov a požiadaviek, ktoré by viedli k destabilizácii. I keď podobné tendencie nemôžeme preceňovať, existovali, pričom stranícke vedenie sa dostávalo do postavenia, v ktorom nevedelo ako zvládnuť situáciu. Ak si to sovietske vedenie vysvetlilo ako neschopnosť domácej moci zvládnuť reformný proces a zvažovalo bezpečnostné riziká, resp. riziko narušenia vojensko-strategickej rovnováhy v prospech USA, vojenskú intervenciu v záujme udržania socializmu prostredníctvom prítomnosti sovietskych vojsk na našom území je možné pochopiť a akceptovať. Bolo to však naozaj tak, a bolo násilné riešenie jediným východiskom? To je otázka, ktorú si zrejme budeme klásť ešte dlhú dobu.
Prestavba a koniec „komunistického experimentu“
Historik Michal Pullmann, jeden z mála súčasných spoločenských vedcov, ktorí netrpia antikomunistickou chorobou, sa domnieva, že až do obdobia „prestavby“ bol československý socializmus pomerne stabilným usporiadaním, konsenzus sa rozpadol až s jej začiatkom v roku 1987. Československá prestavba spojená s nástupom nového generálneho tajomníka strany, z Moskvy podporovaného Miloša Jakeša, nebola príčinou zrútenia socializmu, ale podnetom otvárajúcim kritické kladenie otázok o komunistickej ideológii a spochybňujúcim jej doterajšiu stabilizačnú funkciu. Význam „prestavby“ pre pád socializmu spočíval podľa Pullmanna hlavne v tom, že v súhre rôznych procesov (ekonomických problémov, nezáujmu ZSSR o priame riadenie svojich doterajších spojencov, atď.) odhalila slabiny dovtedajšieho konsenzu a otvorila zápasy o uznanie alternatívnych hodnôt a diskurzov. Následne sa podlamovala schopnosť obyvateľstva pomocou oficiálneho ideologického slovníka neutralizovať kľúčové konflikty a zosilňoval sa záujem o zmenu. Postupne išlo už nielen o zmenu personálnu (odchod starého vedenia a jeho nahradenie novými ľuďmi), ale o celkovú zmenu systému. Novembrové udalosti dodali tejto zmene konkrétnu podobu: v myšlienke nenásilia sa načas spojilo ľudové očakávanie spokojnosti a sebarealizácie s diskurzom ľudských práv a otvorili tak perspektívu nového začiatku, zakladajúceho konsenzus na zrozumiteľnejších symboloch.
Tento proces prebiehal na pozadí výraznej straty sebavedomia členov komunistického vedenia, ktorých viera vo vlastné poslanie bola viditeľne otrasená. Tým, že vedúcim členom KSČ chýbali návyky pre riešenie náhlych situácií, nemali podľa Pullmanna v nových podmienkach oporu pre účinné riešenie, nevedeli ako sa majú s tlakom na diskusie o socializme, o hodnotách a ideológii vyrovnať. A tak len zdôrazňovali potrebu zachovať poriadok akoby sa nič nestalo, prípadne len nasadzovať poriadkové sily proti oponentom. Svojho druhu záchranným opatrením bola aj snaha konzervatívnych síl učiniť z „prestavby“ podobne formálne heslo ako z „rozvinutého socializmu“ – zaradiť ho do formálnej štruktúry legitimizácie statusu quo, mierniť tak potenciál „prestavby“ a využiť novú „prestavbovú“ rétoriku pre stabilizáciu aktuálnych hraníc prijateľného jednania. Avšak zrazu bolo neskoro – otázky o povahe socializmu sa otvorili, jeho výlučnosť sa spochybnila a z formálneho hesla („prestavba“, „v podmienkach prestavby“ apod. ) sa stávala len príťaž, ktorú ľudia buď kritizovali, alebo sa jej posmievali.
Rozhodujúci tlak na zmenu zvonku?
Interpretácia pádu prednovembrového socializmu následkom jeho implózie má však jednu slabinu. Jeho koniec je totiž spojený s konkrétnou udalosťou, ktorou bola novembrová explózia, s veľkou pravdepodobnosťou provokácia, ktorá zrejme súvisela s dohodami medzi vedením bývalého ZSSR a USA, teda mocností viazaných jaltskými dohovormi z februára 1945. V záverečnej správe vyšetrovacej komisie Federálneho zhromaždenia pre objasnenie udalostí 17. novembra 1989, správe, ktorá predstavuje jeden z ideologických prejavov upevňovania ponovembrovej diktatúry kapitalistických vlastníkov a jej legitimizácie, sa uvádza: „Je treba mať na zreteli vývoj vo Východnej Európe na jeseň roku 1989, ktorý by nemohol prebehnúť bez súhlasného postoja oboch veľmocenských zložiek (býv. ZSSR a USA – pozn. autora). Otázka priamej intervencie do vývoja týchto krajín (socialistických – poz. autora), vrátane samotného pôsobenia v udalostiach 17. novembra 1989 v Československu je však záležitosťou dôkladnejšieho objasňovania našej minulosti a skutočného vplyvu, aký predovšetkým sovietska strana v našej krajine uskutočňovala“. Rozhodujúci tlak na zmenu režimu v Československu teda s najväčšou pravdepodobnosťou prichádzal nie z vnútra československej spoločnosti, ale zvonku, zo zahraničia.
Vývojom zaskočené stranícke vedenie sa len snažilo dopátrať príčin takého rozsiahleho pobúrenia obyvateľstva, pretože informácie poskytované Zborom národnej bezpečnosti boli nepravdivé a skreslené. Bolo však neskoro.Na zasadnutí ÚV KSČ dňa 24. 11. 1989 rezignovalo celé predsedníctvo na čele s M. Jakešom. KSČ rezignovala na svoju vedúcu úlohu formálne zakotvenú v československej Ústave od roku 1960. 27. 11. 1989 úspešne prebehol dvojhodinový generálny štrajk vyhlásený Občianskym fórom, ktorého hlavným požiadavkom bol odchod neschopných vedúcich politikov, záruky občianskych slobôd a potrestanie vinníkov policajnej zvôle. 3. decembra menoval G. Husák novú vládu a vzápätí oznámil svoju rezignáciu, 9. decembra došlo k menovaniu vlády „národného porozumenia“ v čele s M. Čalfou, 28. 12. došlo k rekonštrukcii Federálneho zhromaždenia s A. Dubčekom v čele, 29. 12. zvolilo V. Havla prezidentom. Časť predstaviteľov KSČ zrejme prepadla viere, že postupná a dobrovoľná demontáž systému zabráni excesom a umožní im zachovať si svoje pozície. Niektorí z nich mohli pod vplyvom teórie konvergencie a existencie sociálneho štátu žiť v predstave, že socializmus a kapitalizmus už nie sú rozlišujúce pojmy, že socializmus môže predstavovať aj sociálny štát tak ako sa utváral na Západe od 50. rokov 20. storočia.
Autor je pracovníkom Ústavu politických vied SAV
Medzititulky Slovo
