Keď sa pozeráme na mapu Slovenska, zistíme, že celá krajina sa skladá z niekoľkých oblastí určených horskými hrebeňmi a kotlinami.
Pri rýchlosti našich železničných spojov túto vzdialenosť možno prekonať za 7-8 hodín. Preto regionálne cítenie zohráva u nás významnejšiu úlohu ako v iných väčších štátoch, hoci to pri malej rozlohe SR vyvoláva zhovievavý úsmev. A keďže Slovensko dlho netvorilo samostatnú, jasne ohraničenú jednotku, jeho obyvatelia sa viac identifikovali s jednotlivými regiónmi ako s krajinou ako celkom. Toto myslenie v istých situáciách pretrváva dodnes. Slováci žiarlivo sledujú, ktorý politik je z akého regiónu, či viac nedáva „svojim“ ako zvyšku krajiny. A samotní politici, najmä tí mimobratislavskí, veľmi dobre vedia, že musia mať niektoré oblasti pod ochranou, aby im poskytovali základňu pre ich kariéru. Otvorene sa môžeme obávať rysujúceho sa stotožnenia politických na prvý pohľad celoslovenských strán s niektorými oblasťami. HZDS a SNS napríklad s Považím a stredným Slovenskom, SDK s Bratislavským krajom, SOP a SDĽ dajme tomu s Východom. Striedanie koalícií pri moci by sa potom nevnímalo ako výsledok zmeny nálad celej populácie ale ako víťazstvo jednej oblasti nad druhou so všetkými následkami.
Často sa človek stretne s negatívnym postojom voči Bratislave. Tú mnohí chápu nie ako hlavné mesto všetkých obyvateľov Slovenska, ktoré musí mať istú infraštruktúru, aby mohlo plniť svoje funkcie, ale ako jeden z konkurenčných regiónov a nevyhnutné investície do Bratislavy ako krivdu na sebe a svojom kraji. Celá mánia za Mečiarovej éry presúvať centrálne inštitúcie (riaditeľstvo železníc, patentový úrad a pod.) išla po ruke tejto až dedinskej žiarlivosti voči veľkomestu. Hoci docentralizácia nemala racionálny dôvod a zrejme naopak, „rozpúšťanie“ hlavného mesta sťažuje kooperáciu jednotlivých ústredných inštitúcií. Ani mestám, kam boli presunuté, ich prítomnosť zvlášť nepomohla. Ak nerátame zvýšenie miestneho lokálpatriotizmu, ktoré sa potom prejavilo zvýšenou príchylnosťou k vládnucemu hnutiu, ktoré niečo pre provinčné mesto „urobilo“.
Autor je publicista
