Sú autori, ktorí dokážu predstaviť dosiaľ samozrejmé veci v originálnom svetle. K nim sa zaraďuje aj český politológ Oskar Krejčí, známy i zo stránok týždenníka SLOVO. Jeho nová, už desiata monografia sa zaoberá každodenne diskutovanými otázkami zahraničnej politiky Slovenska a Česka, ako aj módnymi koncepciami geopolitiky.
Výsledkom je práca nazvaná Geopolitika středoevropského prostoru. Horizonty zahraniční politiky České republiky a Slovenské republiky, ktorá nedávno vyšla v pražskom nakladateľstve Ekopress (320 s.). Člení sa na štyri časti. V prvej autor poukazuje na odlišnosti geografických a geopolitických hraníc Európy a jej stredu. Takmer detailne mapuje premeny siločiar tvoriacich sa v tomto priestore od antiky po súčasnosť. V druhej časti charakterizuje ideové premeny mocenskej rovnováhy v strednej Európe, a to najmä v komparácii vývoja pangermánstva a panslovanstva.
Zahraničná orientácia ČR a SR Najväčšiu pozornosť venuje O. Krejčí predstavám o „Mitteleurópe“ F. Naumanna, víziám stredoeurópskej federácie u F. Palackého a M. Hodžu, koncepcii národného štátu u T. G. Masaryka, ako i radikálneho modelu panslovanstva Ľ. Štúra. V ďalšej časti práce zobrazuje pohnuté osudy etnogenézy a tunajších národov, najmä Čechov a Slovákov, ale aj Nemcov a Židov. Hľadá zdôvodnenie ich práva na štát a charakterizuje vývoj hraníc Slovenska a Česka. V záverečnej časti porovnáva súčasné geopolitické pohľady na strednú Európu zo strany USA a Ruska, osobitne z prác politológov Zbigniewa Brzezinského a Alexandra Dugina. Usiluje sa empiricky určiť moc malého štátu porovnaním so susednými krajinami. Vymedzuje klady, zápory i nejasnosti súvisiace so vstupom do NATO a EÚ. Z analýz sa pokúša formulovať komplexné závery dotýkajúcich sa zákonitostí zahraničnej politiky Slovenska a Česka. Pri všetkých Krejčího prácach treba zdôrazniť pozitívnu skutočnosť, že vždy vyvolávali diskusiu. Tak to bude iste i tentoraz. Niektoré kontroverzné závery týkajúce sa úlohy národnej, sociálnej a občianskej idey v dejinách stredoeurópskych národov, ale aj etnogenézy, ďalej vzťahu k rovnováhe v strednej Európe a predstáv o ideálnom modeli zahraničnej politiky Slovenska a Česka pre budúcnosť určite spustia diskusiu. Treba zdôrazniť, že jeho závery sú podložené takmer 20 tabuľkami a vyše 20 mapami.
V procese integrácie Pri čítaní najnovšej práce O. Krejčího nie je možné nechať bokom jednu jej špecifickú črtu, a to určitý smútok v záverečných riadkoch. Sú to obavy o osud dvoch malých slovanských národov v procesoch integrácie a globalizácie. Autor hodnotí európsku integráciu pozitívne, upozorňuje však na jej zložitosti, je skeptický, pokiaľ ide o termín vstupu Slovenska a Česka do EÚ. Navrhuje zrozumiteľný model zahraničnej politiky, ktorý by umožnil malým národom adaptovať sa na integračné procesy a zároveň si uchovať kultúrnu identitu. Má pochybnosti o tom, či politické elity Bratislavy a Prahy dokážu premýšľať v komplexných súvislostiach národnej, sociálnej a občianskej idey.
K zaujímavým záverom v knihe sa zaraďuje i určité odsúdenie geoplitiky. O. Krejčí považuje jej teoreticko-metodologickú výbavu za vynikajúci nástroj analýzy, avšak za nebezpečný nástroj prognózy. Domnieva sa, že keď bude v budúcnosti patriť tradičná úloha mocenskej politike, bude slovenský a český národ bezbrannou bábkou veľmocí. Zdôrazňuje preto humanistickú alternatívu, ktorá nie je ovplyvnená fóbiami zo Západu, Východu či Juhu. Opakuje tézu, že budúcnosťou Slovenska a Česka nie je silná armáda, no schopná diplomacia. Preto pre malé národy neplatí staré príslovie – Ak chceš mier, pripravuj vojnu, ale nové: Si vis pacem, para pacem – Ak chceš mier, pripravuj mier.
Autor (1950) pracuje na Katedre medzinárodných vzťahov a diplomacie UMB v Banskej Bystrici
