Prvou činohernou premiérou Malej scény SND v jubilejnej sezóne 1999/2000 boli Stoličky Eugéna Ionesca v réžii Ľubomíra Vajdičku. Hra po francúzsky píšuceho Rumu na mala na slovenských javiskách historickú premiéru a ukázala životaschopnosť, nadčasovosť i aktuálnosť tohto textu.
Eugéne Ionesco patrí k tým dramatikom druhej polovice 20. storočia, ktorých dielo zastrešil teatrológ Martin Esslin spoločným názvom: absurdné divadlo. Ionesco dokončil svoju „tragickú frašku“ Stoličky v lete roku 1951 a hra natoľko zaujala parížskeho režiséra Sylvaina Dhomma, že ju začal intenzívne pripravovať. Žiadny divadelný producent však nechcel vziať na seba riziko uviesť práve dokončenú hru, a tak si herci prenajali starú nepoužívanú sálu Théatre du Nouveau Lancry a premiérovali Stoličky v apríli roku 1952. Cez postavy starčeka a starenky, ktorí si na svoj ostrov pozvú hostí, aby im odovzdali akési „posolstvo“ a zrekapitulovali pritom spoločných 72 rokov života, chcel vyjadriť pocit človeka svojej doby – hľadanie podstatnej reality, zabudnutej, nepomenovateľnej. Jeho postavy „blúdia v nesúvislosti, nemajú nič okrem svojej úzkosti, svojich výčitiek svedomia, svojich neúspechov, vákua svojho života. Bytosti utopené v absencii citu – môžu byť len groteskné, ich utrpenie môže byť len smiešne, tragické“.
Stolárska dielňa
Režisér Ľ. Vajdička stál tak pred neľahkou úlohou – v čase „postmodernom“, keď sa rozbíjajú všetky systémy, rušia pravidlá a nové divadlo už nie je ničím „novým“ – inscenovať text absurdného dramatika. Dramatika, ktorého dielo sa nikdy nestalo divadlom pre každý deň, divadlom pre masy, ale zostalo nekonečnou metaforou života a neustále ponúka množstvo rôznych interpretácii. Sprístupnenie takéhoto typu textu dnešnému divákovi môže spôsobiť inscenátorom isté ťažkosti, no v prípade Stoličiek sa tvorcovia nechali „poučiť“ samotným autorom (Autorova korešpondencia podáva obraz o Ionescových zámeroch pri tvorbe textu, jeho inscenačných predstavách, o úlohe režiséra) a hru nemodelovali, ale stlačili gombík, ktorý spustil do pohybu herca. „Stoličky“ vykresali z bravúrneho hereckého koncertu, zdynamizovali ich, čím text obohatili o ďalšie dramatické osoby. Popri starčekovi, starenke a rečníkovi sa tak dramatickou postavou stáva aj slovo a stolička. Text doplnili o mnohé (až notoricky známe) básne, verše, detské riekanky a veršovanky, leitmotívy rozprávok, vytvorili „vlastné“ piesne (na známe melódie herci spievajú jedno slovo v rôznych modifikáciách) a hru budovali na hereckej akcii. Žiadne hĺbavé monológy, intelektuálne dišputy, metaforické hľadania, či „modernizácia“ moderného, ale herecké majstrovstvo, spontánnosť, schopnosť improvizácie a odkrývanie seba samého, podopreté precíznou prácou so slovom (jeho sémantikou a štruktúrou), ľahkosť a príťažlivosť výpovedí.
Ad fontes
Ako zvyčajne, režisér šiel až k prameňom, siahol po origináli textu, inscenoval ho celý, no ponechal dostatok priestoru aj hercom, ktorí Ionescovým starčekom pridali kus životnej empírie. Základným stavebným kameňom je jazyk (slovo) a jeho rytmus, pomocou ktorých tvorcovia budujú spoločný život dvoch ľudí. Ľudí, ktorí nahlas vyslovujú to, čo bežne ukrývame jeden druhému aj v tom najbližšom súžití. To, čo bolo kedysi zakrývané najrôznejšími druhmi spoločenských a mravných konvencií, sa teraz obnažuje a v celej svojej nahote stojí pred divákom. Stávame sa svedkami stareckých túžob, radostí i sklamaní, životných výher i prehier, mladíckych nerozvážností, lások, návratov do detstva a spoločných chvíľ. Bez náročných psychologických analýz a prázdných floskúl objavuje divák krásu súžitia dvoch ľudí (toho dobrého i zlého), ktorí už nemajú čo skrývať a naplno prežívajú posledné chvíle spoločného bytia. Jeden druhého dokonale poznajú, úplne nahí na seba nazerajú, a tak sa na scéne projektuje ich vnútorný svet, motivácie konania, aby sme pochopili, že zostanú navždy spolu… „Buďme spojení v čase a večnosti, keď už nemôžeme byť spolu v priestore, ako sme bývali spolu v nešťastí: umrime v rovnakej chvíli“, hovorí starček v závere hry a vrhá sa do mora. Po svojom rebríku vystupuje nahor i starenka, aby sa tak ako starček aj ona mohla vykloniť z okna a rozplynúť sa v mori… Na scéne zostáva len nemý rečník (starček ho pozval, aby on predniesol posolstvo) píšuci na stenu nezrozumiteľný rad slov, z ktorých možno vyčítať niečo ako zbohom. A na konci sú hlasy, zvuky, svetlá, spŕška slov a množstvo stoličiek zaplavujúcich javisko. Zaplavené javisko však zíva prázdnotou.
Theatro mundi
Základom priestorového riešenia inscenácie je dramatická funkčnosť. Režisér eliminoval počet dvier, znásobil počet okien, úplne vynechal veľké dvojkrídlové dvere a záclony, ktoré navrhuje Ionesco, pod okná postavil dva rebríky a priestor postupne zaplavil svetlom a stoličkami. Nespočetné množstvo stoličiek postupne prináša starček so starenkou a rozohrávajú s nimi „veľké divadlo sveta“. Starenka Emílie Vášáryovej je neskutočne energická, erotikou nabitá, životaschopná „mladica“, výstredná, živelná a zmyselná, ale stále žena svojho muža. Poslúcha. Herečka ju zachytila so životnou pravdivosťou, precízne motivovala funkčnosť každého pohybu, prepracovala mimiku. Je vidieť ozajstnú hereckú tvorivosť s vyvinutým zmyslom pre tragikomický reliéf stvárňovanej postavy. Starček Emila Horvátha je kombináciou hravosti, naivity, detinskosti s vnútornou tragickosťou, a to tak, aby táto postava rozosmievala, ale zároveň aj mrazila. Niekedy však nezámerná afektovanosť, prílišná akcentácia hlasového fondu a veľké gestá túto (inak technicky výborne prepracovanú) postavu zbytočne narúšali.
Neviem, či na „stoličkách“ (tých divadelných i tých Ionescových) treba plakať, či sa smiať. Túto pocitovú ambivalenciu vyvoláva vo mne i ambivalencia žánru, lebo podľa Ionesca „veľké tragédie potrebujú veľké sarkazmy“. A to pochopili aj inscenátori a na „tragickú situáciu“ nazerajú trochu sarkasticky, trochu ironicky, no stále ľudsky a zrozumiteľne, lebo vedia, že dobré je, keď sa divák cez slzy smeje.
Autorka študuje divadelnú vedu na VŠMU
