Premiéra tohto filmu je naplánovaná na dvadsiateho septembra v Bratislave. Pôvodný, pracovný názov scenára bol Roaming. Toto anglické slovo, presnejšie jeho koreň „roam“, má okrem významu známeho z mobilnej komunikácie aj ďalšie významy: cestovanie pre zábavu; potulovanie bez konkrétneho cieľa; premiestňovanie v priestore. Réžisérovi Martinovi Repkovi sa istý čas zdalo, že tento výraz najlepšie vystihuje posolstvo filmu. Kvôli českému filmu ROMing (ktorý mal nedávno premiéru) sme sa tohto názvu vzdali. Martin Repka uprednostnil variant pôvodného názvu: Návrat bocianov. Scenár je príbehom súčasných ľudí v širšom stredoeurópskom priestore, kde sa neprejavujú iba vplyvy atlantického a kontinentálneho počasia, ale aj prelínanie rôznych kultúr, životných štýlov a ideológií. Hranice v strednej Európe boli odjakživa pohyblivé: štáty vznikali, zanikali, integrovali sa do väčších celkov a vzápätí zase zanikali. V pamäti, ich vlastnej i tej spoločnej, sa rovnako premiestňovali dejiny, či presnejšie rozličné výklady týchto dejín. To všetko dramaticky ovplyvňovalo osudy obyvateľov v nepokojnom srdci Európy. Návrat bocianov je film o našich súčasníkoch, ktorí po dramatických zmenách hľadajú svoje korene, svoju identitu, svoje miesto vo svete. Vanda je letuška, žije vo Frankfurte. Jedného dňa ju prepustia z práce. Rozhodne sa, že navštívi svoju babku, ktorá žije na Slovensku. Magda, Vandina babka, je Nemka vysídlená po druhej svetovej vojne zo Slovenska. Dcéra, Vandina matka, žije s priateľom v Španielsku. Vanda je stále na cestách. Magda, ktorej umrel muž, je čoraz osamelejšia Rozhodla sa vrátiť do rodnej dediny, pretože sa dozvedela, že jej stará láska, Slovák Viktor, ešte žije. Presídlenie Nemcov ich krátko pred svadbou rozdelilo. Vanda sa rozhodne babku na Slovensku navštíviť, hoci matka, žijúca s novým druhom v Španielsku, ju od toho odhovára. Frankfurt. V rodičovskom dome. Vanda zavrie bráničku, prejde záhradou, otvorí kľúčom dvere. Z predizby počuje nejaké hlasy. Vstúpi do priestrannej haly, kde sedí Maria (57), Vandina matka, rázna, pestovaná žena. Maria sa zhovára s exotickými nájomníkmi, Tarekom (40), počerným Pakistancom v bielej košeli, s decentnou kravatou a jeho bucľatou usmievavou ženou (35). Maria: Vanda…! Mein Schatz. Už som si myslela, že sa minieme. Ráno sa vraciam do Španielska. Maria vstane, trochu pateticky sa s dcérou zvíta. Vzápätí ju kriticky ošacuje. Maria: Počuj, si chudá…. Mala by si trochu pribrať. Pravda, pán Tarek…? Tarek sa rozpačito usmieva, ukloní sa smerom k Vande. Maria: Mohamedáni vedia, že chudá žena nemá ten správny šmrnc… . Pozri na Fatimu. Len tak kypí od zdravia. Ozaj, len aby si vedela… Tarek už tri mesiace nezaplatil nájom. Jeho bratia majú v Karáčí firmu, zadlžili sa, hrozí im bankrot… poslal im všetky úspory… dohodli sme sa… Tarek: Frau Salner, ich… som čestný muž. Po novom roku všetko vyrovnám… Vanda: P re mňa, za mňa, ale… ty si pani domu! Tarek: Fräulein Vanda… Veľmi by ste nám pomohli… Vanda: Pokrčí plecami. Urob, ako chceš… Maria: Oukej… Pán Tarek, dúfam, že ma nesklamete. Ale po novom roku tak, ako sme sa dohodli. Tarek, s rukami skríženými na prsiach ponížene ďakuje. Aj Fatima sa decentne ukloní. Obaja vycúvajú z dverí. Tarek: Danke, vielen Dank… Som vám veľmi zaviazaný. Vanda s matkou vystupujú po schodoch na poschodie. Maria: Prečo sa tak ponižuje? Tie ich maniere ma niekedy… Vanda: Matka, ja žasnem… Kde sa v tebe berie toľko empatie? Zrazu, na staré kolená! Som zvedavá ako mňa potešíš? Prepustili ma… Čo pozeráš? Tu si prečítaj.“ Podá matke obálku. Maria: Prečo práve teba? Vanda trochu hystericky rozhodí rukami. Maria: Dávno hovorím… s týmto štátom to ide dole vodou. Kam pozrieš, samý auslander a naše deti nemajú prácu. Ak chceš, príď za nami, na Ibizu… Vanda: Už iba to by mi chýbalo. Frankfurt. V rodičovskom dome. Magdina izba. Slnko zapadá. Maria vyjde na terasu, pozrie do záhrady. Posunkom privolá Vandu. Vidia, že dolu, na starostlivo udržiavanom trávniku Tarek a jeho dvaja synovia kľačia na modlitebných koberčekoch a ukláňajú sa smerom k Mekke. Vanda: Modlia sa… Modlíš sa ešte? Maria: Hneď neodpovie. Bože, čo by na to povedal tvoj otec…? Vanda: Otec? V knižnici by si požičal korán, dejiny islamu a po nociach by s Tarekom diskutovali. Maria: Po chvíli. Počuj! Čo je s Davidom?“ Vanda neodpovie, chvíľu rozmýšľa, ale potom neurčito odpovie. Vanda: Čo by bolo…? Blbne. Maria: Pohádali ste sa? Vanda: Nie… Prečo? Maria pokrúti hlavou, vráti sa do izby. Vanda za ňou. Obe si opäť sadnú k čaju. Vanda: Pôjdem na Slovensko. Za starou mamou. Trápne je, že… Maria: Podráždene. Čo je trápne? Čo…? Trápne je, že žena v jej rokoch opustí rodinu, dcéru, vnučku a vyberie sa kamsi na koniec sveta. Keď si na to pomyslím, ide ma poraziť. Teba nezaujíma, čo si o tom myslia ľudia? Ako nás ohovárajú… Vanda: Ľudia…! Čo povedia ľudia! Náhodou, ja ju obdivujem… má guráž… nevedela do čoho ide, ale to, čo hľadala, asi našla. Domov, naozajstný domov. Maria: Čo jej tu chýbalo? No povedz! Čo…? Všetko mala. Žila si tu ako vo vatičke. A ona sa vyberie, mírniksdírniks, do akéhosi zapadákova, kde nemajú ani telefón. Vanda: „Celé dni bola sama… Sama. Ty si sa odpratala so svojím Rolfom do Španielska… Maria: Tak ja som na vine…!? To ne je fér! S tým na mňa nechoď! Vanda: Nielen ty… aj ja som ju zanedbávala. Stále som bola preč. Služobne, alebo s Davidom. Maria: Cíti sa zronená, dotknutá, nereaguje na Vandinu repliku, bráni sa. Chcem si ešte užiť. Mám na to právo. O rok budem mať päťdesiatpäť… Vanda: Matka, nekrič… ! Snaž sa ju pochopiť. Aj ona chcela žiť inakšie… dôstojnejšie. Preto odišla. Preto sa nevrátila. Maria: Dôstojnejšie… Prečo si na krk uviazala toho starigáňa, čo sa priživuje na jej nemeckej penzii? Bože, čoho som sa to dožila…! Vanda: Viktor bol jej stará láska. Pôjdem ich navštíviť. Matka: „Len choď…! Možno aj ty si tam nájdeš nejakého fešáka. Už na teba čaká. Vydaj sa, roď mu deti a potom mi tú celú perepúť priveď sem na krk. Maria vstane, otvorí dvere, otočí sa, chce ešte niečo povedať, ale potom mávne rukou a zaplesne ich za sebou. Vanda má priateľa Davida, ktorý pracuje v úrade na registráciu prisťahovalcov. Vanda chce, aby šiel na Slovensko s ňou. David je však zaneprázdnený, ponuku odmietne. Vanda za babkou odcestuje sama. Babku nájde v plnom zdraví a postupne sa dozvedá, čo sa po vojne v Runine dialo. Runina. Zrúcaniny Magdinho domu. Strecha Magdinho domu sa už dávno zrútila. Spomedzi zdivených stromov vytŕčajú iba holé múry. Burina sa votrela aj do voľakedajších izieb. Magda a Vanda stoja v prednej izbe. Maľovka zo stien ešte celkom neopadala. Magda: Tak tu sme bývali. Odtiaľto nás po vojne vypšíkali… všetkých Nemcov… akoby sme my mohli za to, čo Hitler… Nikomu sme neublížili. Iba jeden kufor sme si smeli vziať. A potom nás hnali… peši… o hlade, o smäde… Vyše sto kilometrov, až k najbližšej stanici. Tak veru… Prejdú na zarastený dvor a obchádzajú zrúcaninu. Magda nakukne cez malé okienko do neveľkej kutice. Magda: Rodičia spali vpredu. Mňa, keď som už bola dievka, dali do tohto kutlochu. Na toto okienko mi vše Viktor zaklopal… Vanda: Kurizoval ti, alebo… ? Magda: Ľúbili sme sa. Všetci si mysleli, že sa po vojne vezmeme… Keď nás brali, išiel s nami, ale dolu v meste ho voľakto musel… no udať. Prezradili, že je Slovák a hneď ho aj zavreli. Keby ho nie, neboj sa, ten by ma nestratil z očí… Magda si zaspomína. Vanda: Prečo si mi nikdy… no… o Viktorovi, že ste sa ľúbili? Magda: Čo som ti mala…? Bola som vydatá. Mala som dobrého muža… vydarené deti… teba… Prežila som spokojný život. A tie spomienky, tie boli iba moje. Niektoré som ti, však vieš, o tom našom bocianovi… Vanda: A milovali ste sa? Myslím tak, naozaj… Magda: Iba raz… v tú poslednú noc, pred deportáciami. Sľúbil mi vtedy, že ma nikdy neopustí… Ani by ma nie, keby ho nezavreli… Vraj ma tri roky hľadal. Aj v Nemecku bol. Keď ma nenašiel, vrátil sa, ale nikdy sa neoženil. Vanda: A čo ľudia…? Keď si sa vrátila… ako ťa..? Magda: Ľudia… iba traja ostali. Z tých čo tu s nami žili… Vanda: Odpustila si im? Magda: Tí za nič nemohli… ani tí, čo sa do našich domov nanosili. A či som odpustila tým, čo nás vyhnali? Už dávno, moja… Ale nikdy im to nezabudnem. Na to nemám právo. Magda a Vanda kráčajú dolu ulicou. Keď sa vynorí rázsocha s bocianím hniezdom, Magda sa pristaví. Magda: Vidíš, sám je… Ešte vždy čaká. Ako ten, pred vojnou. Ani tomu sa družka nevrátila… Čakal, čakal, ale sa nedočkal. Odletel a s ním aj naše šťastie. Ktovie, kedy odletí tento. Vanda sa v Runine zoznámi s Mirom. Miro je zvláštny mládenec. Vlastní funebrácke auto, ktoré využíva na rozličné služby pre obyvateľov vyľudnenej Runiny. Mirovi sa Vanda páči. Postupne sa zblížia. Do akej miery, dozviete sa z filmu. Runina. Viktorovo gazdovstvo. Vanda v záhrade polieva hriadky zeleniny. Fazuľu pri plote, hrach, paradajky, mrkvu, zemiaky. Kukurica je už vysoká, Vanda sa za ňou stráca. Záhrada je veľká, iba čiastočne obrobená. Jalové záhony zarástla burina. Ale tráva v sade, medzi stromami, je dôkladne vykosená. Keď Vanda dopolieva, prehodí hadicu cez konár čerešne, zoblečie sa a s pôžitkom sa sprchuje. Netuší, že spoza plota obrasteného fazuľou ju pozoruje Miro. Viktor a Magda pripravujú jednoduchú večeru – zemiaky s praženou cibuľkou a mlieko. Viktor mieša v panvici cibuľku na masti, Magda miaga olúpané zemiaky na kašu. Magda: Zavolaj Vandu… že je večera na stole. Viktor vyjde z domu, zamieri do záhrady. Pomedzi kukuricu vidí, že Vanda sa sprchuje. Otočí sa a vráti do kuchyne. Viktor: Sprchuje sa… Magda: Nahá? Viktor prikývne. Vanda zbadá, že v kukurici sa niečo pohlo. Ide sa pozrieť bližšie. Rozhrnie kukuricu a vidí, že rovno pred ňou, za drôteným plôtikom stojí Miro. Zamieri na neho prúd vody, na hlavu, na hruď, ale Miro sa ani nepohne. Spod prižmúrených očí si Vandu premeriava, ba zdá sa, že sa uškŕňa. Vanda sa zrazu zahanbí. Pustí hadicu, prikryje si dlaňou ohanbie a zacúva pod čerešňu, kde si zložila šaty. Rýchlo, na mokré telo, si ich natiahne. Magda: Len nech sa poriadne vysprchuje… to má lepšie, ako v lavóre. Viktor: Čo keď ju dakto…? Magda: Kto by ju…? V susedných domoch už dávno nikto nebýva… Keď Vanda vojde, šaty na mokrom tele, mokré vlasy zahladené dozadu, Viktor už rozlieva do hrnčekov mlieko a čaká. Keď Vanda pristúpi k stolu, vstane aj Magda. Všetci traja chvíľu postoja pri krátkej modlitbe. Potom si posadajú a začnú jesť. Runina. Zvonica. Vanda vyliezla na zvonicu a ďalekohľadom pozoruje okolie. Momentálne sleduje džíp, ktorý prešiel dedinou a po strmej poľnej ceste stúpa k cintorínu. Pred cintorínom stojí Mirovo pohrebné auto. Vanda posunie ďalekohľad a vidí Mira. Do pol pása vyzlečený stojí v jame. Kope hrob? Džíp zastane pri Mirovom aute. Vystúpia z neho dvaja muži. Otvoria bráničku, stratia sa za stromami. Vanda ich opäť vidí, až keď sa pristavia pri Mirovi. Miro vyhodí lopatu hliny, utrie si čelo a pružne vyskočí z hrobu. Obom chlapom podá ruku. Vanda zlezie zo zvonice. Po strmom chodníčku cez sady sa pustí k cintorínu. Cintorín. Keď príde k cintorínu, muži už odchádzajú. Vandu si príliš nevšímajú. Keď ich pozdraví, jeden čosi odvrkne. Naštartujú, vycúvajú, džíp sa vzďaľuje po tej istej ceste ako prišiel. Vanda prejde cez bráničku, pomedzi stromy, prechádzajúc pomedzi náhrobné kamene a kríže, číta, čo je na nich napísané. Blíži sa k Mirovi. Miro Vandu jedným okom stále sleduje, pričom sa ďalej venuje svojej robote. Vanda: Na niektorých krížoch nie sú mená. Prečo? Miro: Prečo… Miro preruší prácu, zahľadí sa Vande do očí. Miro: Pretože aj takí umierajú. Bez mena… Prejdú cez hranice, umrú… Najmä v zime. Keď ich v lese na jar nájdeme, prečítame dokumenty. Keď sa meno dá ešte prečítať, dostanú kríž s menom. Keď nie… Vanda sa zháči, nevie, či Miro žartuje, alebo to myslí vážne. Vanda: Myslela som si, že tým pohrebným vozom jazdíš iba zo srandy. Miro prestane kopať, košeľou si utiera pot. Miro: Keď budem hotový, pôjdem do lesa… Ak chceš… Vanda sa rozhliada po cintoríne. Vanda: No… S hrobárom som ešte v lese nebola… Definitívny scenár sa od tejto verzie do istej miery odlišuje. Druhú časť úryvkov prinesieme v nasledujúcom čísle.
