NATO bude mať partnera

V deväťdesiatych rokoch došlo k zásadnej zmene európskeho bezpečnostného prostredia. Vyvolali ju najmä zánik bipolárneho systému a dynamizácia európskej integrácie. V procesoch vytvárania novej európskej bezpečnosti vzniklo viacero otázok, ktoré zostávajú aj na začiatku 21. storočia otvorené.

Svetovú bezpečnosť síce už viac ako 10 rokov bezprostredne neohrozuje celosvetová raketovojadrová vojna, ale v regionálnej dimenzii vznikli desiatky väčších či menších ozbrojených konfliktov, ktoré môžu destabilizovať bezpečnostné prostredie aj v širšom rozsahu. V Európe patria medzi takéto javy ozbrojené konflikty na Balkáne a severnom Kaukaze. V každoročne uskutočňovanej klasifikácii ozbrojených konfliktov, ktorú spracúva a zverejňuje v ročenke štokholmský medzinárodný mierový výskumný inštitút SIPRI, boli ešte v roku 1999 boje v Kosove a v Čečensku zaradené medzi vojny. Za vojnu považuje SIPRI taký ozbrojený konflikt, v ktorom v bojoch počas roka zahynie viac ako 1000 ľudí. Najnovší vývoj v Macedónsku znovu potvrdzuje, že nestabilita v tejto oblasti, vyvolávaná najmä albánskym nacionalizmom, nie je ešte stále prekonaná. Podobne aj udalosti na severnom Kaukaze svedčia o latentnom napätí v regióne.

Európsky pilier v aliancii

Po zániku bipolárneho bezpečnostného systému, ktorý podmieňoval aj ďalšie stránky medzinárodných vzťahov a najvýraznejšie pôsobil v Európe, sa vytvorila možnosť samostatného vstupu integrujúcej sa Európy do svetovej politiky. Ten by mal zodpovedať jej kultúrnohistorickým tradíciám, ako i ekonomickému potenciálu. Významným predpokladom adekvátneho postavenia i možností reagovania zjednocujúcej sa Európy v medzinárodných vzťahoch je aj vytvorenie vlastných bezpečnostnopolitických orgánov. Koncepcia novej európskej bezpečnosti sa vytvára na priesečníku viacerých predstáv i záujmov, ktoré sú podmienené aj vývojom medzinárodných vzťahov po druhej svetovej vojne, najmä euroatlantizmom. Po oficiálnom rozpustení Varšavskej zmluvy 1. júla 1991 zostali pôsobiť na európskom kontinente tri medzinárodné organizácie s bezpečnostnou agendou – Severoatlantická aliancia (NATO), Organizácia pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE) a Západoeurópska únia (ZEÚ).

K prvým krokom vo vývoji názorov na bezpečnostné prostredie v Európe a jeho nové usporiadanie v rámci NATO patrila idea európskej bezpečnostnej a obrannej identity (ESDI). Jej hlavnou líniou sa stalo zvýšenie podielu európskych členských štátov NATO na euroatlantickej bezpečnosti a obrane. Oficiálnemu súhlasu Clintonovej administratívy s ideou ESDI predchádzali pomerne ostré diskusie. Aj M. Allbrightová podmieňovala podporu ESDI dodržiavaním „3 D“ – žiadne oddeľovanie, žiadna duplikácia, žiadna diskriminácia. Potreba aj prínosnosť novej vízie európskej bezpečnosti sa v rámci EÚ premietli do sformulovania Spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky (CFSP) v Maastrichtskej zmluve.

Vojenská zložka EÚ

Významnú úlohu v procese zbližovania EÚ a NATO zohrala ZEÚ. Tá existuje na základe upravenej bruselskej zmluvy od roku 1954 a dnes je v nej združených 28 krajín. Tvorí ju „pevné jadro“ – 10 členských štátov, ktoré sú aj členmi EÚ: Belgicko, Francúzsko, Grécko, Holandsko, Luxembursko, Nemecko, Portugalsko, Španielsko, Taliansko a Veľká Británia. Na základe úpravy z roku 1992 sú ČR, Island, Maďarsko, Nórsko, Poľsko a Turecko ako členské štáty NATO pridruženými členmi ZEÚ a Dánsko, Fínsko, Island, Rakúsko a Švédsko v nej majú štatút pozorovateľov. Inštitút pridruženého partnera majú Bulharsko, Estónsko, Litva, Lotyšsko, Rumunsko, Slovensko a Slovinsko. Aktivizácia ZEÚ bola spojená s hľadaním novej koncepcie európskej bezpečnosti. Názory na jej postavenie a poslanie sa vykryštalizovali do podoby, že ZEÚ by sa mala stať „vojenskou zložkou“ EÚ a „európskym pilierom“ NATO.

V Petersbergskej deklarácii prijatej Radou ministrov ZEÚ v roku 1992 sa stanovili tri oblasti úloh: humanitné a záchranné misie, misie na udržanie mieru a misie bojových jednotiek pre riešenie krízy, vrátane nastoľovania mieru. ZEÚ vykonala v rámci napĺňania petersbergských úloh viacero operácií, z ktorých boli najvýznamnejšie Shape Guard pri kontrole embarga voči Juhoslávii, činnosť policajného kontingentu v Mostare a Mnohonárodnej poradnej policajnej jednotky v Albánsku (MAPE) a odmínovanie v Chorvátsku (WEUDAM). Významným prvkom angažovanosti ZEÚ sa stala oblasť krízového manažmentu. V tejto oblasti sa uskutočnili aj cvičenia CRISEX 98 a CMX/CRISEX 2000 (v súčinnosti s NATO).

Nová kariéra Solanu

Európsku integráciu v bezpečnostnej oblasti zdynamizovala aj kosovská kríza. Oba summity EÚ prijali v roku 1999 opatrenia na vytvorenie bezpečnostnopolitických štruktúr, ktoré mali zvýšiť operačnú schopnosť EÚ. V Kolíne nad Rýnom sa na základe amsterdamskej zmluvy vytvorila funkcia vysokého predstaviteľa CFSP, za ktorého vymenovali bývalého generálneho tajomníka NATO Javiera Solanu. V novembri 1999 sa stal aj generálnym tajomníkom ZEÚ. V Helsinkách prijali „európsky základný cieľ“ a rozhodnutie o vytvorení bezpečnostnopolitických štruktúr EÚ – Politického a bezpečnostného výboru, Vojenského výboru a Vojenského štábu. V tomto roku sa má dosiahnuť plná operačná schopnosť týchto orgánov. Marseillská deklarácia prijatá na zasadnutí Rady ministrov ZEÚ v novembri vytvorila v hlavných črtách konsenzuálny základ pre transfer operačných funkcií ZEÚ do EÚ, ktorý potvrdil aj summit EÚ v Nice v decembri. ZEÚ bude plniť už len zvyškové funkcie.

Európska integrácia sa zatiaľ nedostala do štádia, aby sa v nej uvažovalo o budovaní vlastnej armády. Členské štáty EÚ ale stanovili úlohu vybudovať európske sily rýchleho nasadenia do roku 2003. Predpokladá sa, že tieto sily budú mať veľkosť armádneho zboru, teda asi 50 až 60 tisíc vojakov. Majú byť pripravené tak, aby boli schopné samostatne pôsobiť počas jedného roka so všetkými nevyhnutnými zložkami velenia – spravodajstvom, logistikou i ďalšími prvkami bojovej podpory. Vytváranie európskych jednotiek rýchleho nasadenia znepokojuje v USA najmä republikánskych kongresmanov, ktorí ich považujú za prvok ohrozujúci stabilitu NATO a oslabujúci americké svetové vodcovstvo. Generálny tajomník NATO G. Robertson sa však na februárovej konferencii o bezpečnostnej politike opäť vyslovil za väčšiu váhu Európy v NATO a upevňovanie vlastných európskych bezpečnostnopolitických štruktúr.

Autor (1952) je nezávislý národnobezpečnostný expert

(Celkovo 1 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter