Božo Repe, slovinský historik
Narodil sa 6. marca 1956 v Spodnjich Gorjach pri jazere Bled. V roku 1992 obhájil doktorát na Filozofickej fakulte Ľubľanskej univerzity s prácou Liberalizmus v Slovinsku. Na Pedagogickej fakulte v Maribore v rokoch 1992 až 1994 prednášal všeobecné slovinské a juhoslovanské dejiny po roku 1918. Od roku 1994 ako externý spolupracovník prednášal na Katedre histórie Filozofickej fakulty. Od októbra 1996 je na tejto fakulte zamestnaný interne. Zaoberá sa výskumom súčasných slovinských, balkánskych a stredoeurópskych dejín, ako aj problematikou vyučovania histórie na školách. Repe pôsobil ako hosťujúci profesor na Univerzite Vytautasa Magnusa v Kaunase (Litva) a zo svojimi prednáškami hosťoval na univerzitách vo Viedni, Bratislave, Skopje a Los Angeles. Je autorom a spoluautorom viacerých kníh – Okolo otvorených dverí, Liberalizmus v Slovinsku, Slovinská kronika 20. storočia, Naše storočie, Zástavy vejú, ako aj stredoškolských učebníc – Naša doba a Súčasná história. Projekt jednotnej Juhoslávie sa po sedemdesiatich rokoch spolužitia rozličných národov a etník ukázal ako neudržateľný a napokon sa v roku 1991 začal jej postupný rozpad. No už pri samotnom zrode sa objavili pochybnosti o rovnoprávnom súžití Slovincov v Karadjordjevičovskom Kráľovstve Srbov, Chorvátov a Slovincov (SHS)… – Slovinci veľmi dlho verili, že sa im podarí ich požiadavky vyriešiť v rámci Rakúsko-Uhorska. Bola to požiadavka tzv. trializmu, čiže popri Rakúsku a Uhorsku mal v rámci monarchie vzniknúť tretí útvar – slovanský. Rozpad monarchie nás však prinútil hľadať riešenie v juhoslovanskom štáte. Podľa koncepcie tzv. Veľkého Srbska sa malo Srbsko šíriť smerom na východ k Rumunsku a Maďarsku a malo sa spojiť s Čiernou Horou. Druhou koncepciou bol vznik Juhoslávie, kde sa už rátalo aj so Slovinskom. Slovinci však požadovali federatívne zriadenie. Chceli byť v tomto štáte. Existovala o tom dohoda medzi predstaviteľmi ,,habsburských Slovincov“ a predsedom vlády. Srbi potom túto zmluvu anulovali, predseda vlády Pašič odstúpil a zmluva bola neplatná. To bola základná konštrukčná chyba, ktorá potom pretrvávala počas celého Kráľovstva SHS. Ešte jedna paralela so súčasnosťou – koncom roka 1918 došlo v Bosne k násilnostiam, pri ktorých zabili mnoho moslimov. Ich hlavný predstaviteľ Mehmed Efendi Čauševič si vtedy povzdychol: ,,Takto sme my moslimovia zaplatili za toľko očakávaný príchod Juhoslávie, ktorej sme z celého srdca chceli slúžiť.“ – Bosna v tom čase nemala špeciálny štatút a ,,Bosniaci“ neboli uznaní ako národ. O jej zapojenie do štátu sa usilovali najmä Srbi. Pochybnosti o samotnom zriadení sa veľmi rýchlo začali prejavovať i u Chorvátov. To platí aj o bosenských moslimoch. Slovinci a Chorváti boli považovaní za plemená srbského národa. Srbom sa podarilo získať na svoju stranu niektoré moslimské politické strany, predovšetkým prostredníctvom pozemkovej reformy, ktoré zohrali podobnú úlohu ako slovinské – boli akýmsi jazýčkom na váhach medzi srbskými a chorvátskymi stranami. Srbská politika sa ich usilovala získať na svoju stranu. S tézou, že príslušníci srbského národa sú nielen pravoslávni, ale aj katolíci a moslimovia, prišiel najprv v 19. storočí Vuk Karadžič. Belehrad sa potom veľmi nevyberaným spôsobom pokúšal zmeniť etnickú skladbu v tzv. Starom a Južnom Srbsku (Kosovo a Macedónsko). Existovali na to nejaké konkrétne plány? – Áno, Srbi vypracovali určité plány na kolonizáciu. Treba však povedať, že pri vzniku Juhoslávie mali pochybnosti, lebo ruskí politici ich varovali: Ak založíte takýto štát, tak to bude podobne ako v Rusku – budete mať relatívnu väčšinu, no nie absolútnu. Budú tam národy aj iného vierovyznania. Macedóncov považovali len za ,,južných Srbov“ a Kosovo za kolísku srbského národa, ktoré akýmkoľvek spôsobom chceli ovládať. Kosovskí Albánci nemali prakticky nijaké práva. Treba však brať do úvahy, že vtedy ich bolo podstatne menej ako teraz, boli negramotní, a tak ich Srbi mohli veľmi ľahko ovládať. Netaktnosť a aroganciu Srbov azda najlepšie vystihuje prijatie ústavy 28. júna 1921. Na tento deň pripadá výročie bitky na Kosovom poli, ako aj výročie atentátu na Františka Ferdinanda v roku 1914, tzv. Vidov dan. Ako túto ústavu prijali Slovinci? – Samotný dátum v Slovincoch nevzbudzoval nijaké emócie, skôr išlo o obsah ústavy. Dalo by sa povedať, že tá v sebe skrývala dva aspekty – formálne zabezpečovala demokratické usporiadanie, za svoj vzor si zobrala Weimarskú ústavu z Nemecka, no súčasne zavádzala centralistický systém, podľa ktorého mal kráľ mimoriadne právomoci. Mohol rozpustiť parlament, vypovedať vojnu, potvrdzoval zákony a vládu. Takže mal veľkú moc a to bolo na škodu druhých národov. Spočiatku existovala požiadavka, aby sa ústava prijala dvojtretinovou väčšinou. No Srbi si potom vynútili obyčajnú väčšinu a prostredníctvom uzatvárania obchodov s jednotlivými stranami, napríklad aj s malou Slovinskou agrárnou stranou a moslimskými stranami, sa im nakoniec podarilo ústavu schváliť. Zmluva z Rapalla z novembra 1920 mala negatívny dopad na Chorvátov a Slovincov. Jedna štvrtina slovinského etnického priestoru spolu s tristotisíc Slovincami sa dostala pod správu Talianska. To bola zaiste obrovská rana pre takú malú krajinu. Ako sa s tým vysporiadala? – Srbských centralistických politikov západná hranica nejako mimoriadne nezaujímala. Treba však povedať, že situácia všeobecne bola veľmi ťažká. Kráľovstvo SHS nebolo medzinárodne uznané a Taliani podmieňovali uznanie tým, že kráľovstvo musí pristúpiť na ich požiadavky, ktoré prezentovali na Parížskej mierovej konferencii. Verdikt veľmocí napokon znel: dohodnite sa navzájom. Spojené štáty sa vrátili k politike izolacionizmu, a tak Slovinci stratili aj Wilsonovu podporu. Taliansko si potom rozličnými tlakmi vynútilo Rapallskú zmluvu. Druhý spor sa viedol o Korutánsko. Ale tu Kráľovstvu SHS zasadili ranu samotní Slovinci. Prečo? – V Korutánsku vtedy prebiehali ozbrojené boje. Nakoniec juhoslovanská armáda v apríli 1919 obsadila celé územie. No pod tlakom veľmocí musela z Klagenfurtu (Celovca) ustúpiť. Problém hraníc potom skúmala americká komisia, ktorá zastávala názor, aby štátna hranica viedla po prirodzenej hranici po Karavankách. Napokon sa na Parížskej mierovej konferencii rozhodlo o usporiadaní plebiscitu. Územie rozdelili na dve zóny. Keby väčšina ľudí v prvej, tej južnejšej, hlasovala za pripojenie k Juhoslávii, tak by sa referendum konalo aj v druhej zóne. Ak nie, tak by celá zóna automaticky pripadla k Rakúsku. Propaganda bola veľmi silná. Prítomnosť juhoslovanskej armády Slovinci neprijali s veľkým nadšením. Podstatná časť z nich napokon hlasovala za zotrvanie v Rakúsku. Aké mali na to dôvody? – Existuje na to viacero vysvetlení. Napríklad ekonomické – rakúska vláda slovinských sedliakov strašila tým, že v konkurencii s vojvodinskými poľnohospodármi skrachujú. Druhý argument bol politický – poukazovali na to, že Slovinci sa vydávajú napospas balkánskej krajine, ktorú vedú centralistickí karadjordjevičovci, že chlapci budú musieť slúžiť v juhoslovanskej armáde a veľmi zdôrazňovali korutánske povedomie, ktoré bolo medzi Slovincami silné. Okrem toho im rakúski politici sľubovali rozličné práva, ak zostanú v Rakúsku. A preto Slovinci napokon hlasovali za. Dalo by sa povedať, že pragmatické dôvody prevládli nad národnými. Po stáročiach spoločného života pod vládou Habsburgovcov tak boli Slovinci napokon rozdelení ako nikdy predtým až do štyroch štátov. Nevyvolalo to určitý sentiment za monarchiou? – Sentiment za Rakúsko- Uhorskom nebol. Protinemecké nálady boli veľmi silné a aj intelektuáli sa obrátili na iné krajiny, najmä na Francúzsko. Nemčina sa v školách skoro vôbec nevyučovala. Aj naďalej zostával aktuálny program zjednotenia všetkých Slovincov v jednom štáte, ním však bola myslená Juhoslávia. Tento program bol idealistický a nemal perspektívu. No v tridsiatych rokoch existovali aj rozličné koncepcie federalizovaného usporiadania štátov v strednej Európe. V Taliansku veľmi rýchlo prišlo k nacizácii slovinskej menšiny, ale súčasne vznikali rôzne organizácie, medzi nimi najznámejšia TIGER (Terst, Istria, Gorica, Rijeka), ktorá vo svojej činnosti využívala rozličné teroristické prostriedky, napríklad atentátmi bojovala proti fašizmu a odnárodňovaniu Slovincov. To robili aj komunisti. Tieto organizácie našli podporu niektorých nacionalistických organizácií v Juhoslávii. Jedna z nich sa volala ORJUNA – Organizácia juhoslovanských nacionalistov. Tajne im však pomáhala aj juhoslovanská vláda. Po nastolení diktatúry kráľom Alexandrom v roku 1929 sa začalo uplatňovať heslo: ,,Jeden kráľ, jeden štát, jeden národ, jeden jazyk.“ Aké to malo dopady na Slovincov? – Zámerom kráľa bolo takzvané integrálne juhoslovanstvo, teda vytvorenie jedného národa. Štát sa až vtedy, v roku 1933, začal volať Juhoslávia. Po nastolení diktatúry sa na Západe ozývali kritické hlasy, najviac ich prichádzalo z Francúzska, hoci zo začiatku v tom videli riešenie. Juhoslávia totiž stála pred rozpadom. Chorváti aj Slovinci, najmä Chorvátska roľnícka strana a Slovinská ľudová strana s diktatúrou nesúhlasili. Parlament bol zrušený, zakázali aj politické strany. Slovinci nemali v Juhoslávii nijakú oficiálnu politickú autonómiu, ale predstavitelia vládnej moci im umožňovali určitú neformálnu kultúrnu autonómiu. Slovincom sa podarilo zriadiť prvú univerzitu vo svojej histórii a výučba od základných až po vysoké školy prebiehala v slovinčine, napríklad na rozdiel od Macedóncov, ktorí takéto práva nemali. Medzi vojnami vznikla aj Akadémia vied a umenia, ktorá sa síce nemohla volať slovinská, ale de facto bola. V roku 1928 sme získali aj rozhlasové vysielanie v slovinskom jazyku. Vo všeobecnosti sa dá povedať, že kultúrne potreby národa sa vtedy rozvíjali. Na začiatku 30. rokov spôsobila rozruch deklarácia Slovinskej ľudovej strany, v ktorej požadovali autonómiu a spojenie Slovincov zo všetkých štyroch štátov. Dosiahli ňou niečo? – Slovinské politické strany, najmä táto katolícka, sa usilovali o autonómne postavenie Slovinska v rámci Juhoslávie, ale nedosiahli ho. Koncom 30. rokov bola Juhoslávia rozdelená na viacero regiónov. Chorvátsko získalo štatút bánoviny. Predpokladalo sa, že podobný štatút by mohlo získať aj Slovinsko, teda, že by sa Juhoslávia mohla skladať z troch veľkých bánovín – Srbskej, Chorvátskej a Slovinskej. Tomuto procesu však zabránila vojna. Aj keby sa to podarilo, ani toto by nebolo dobré riešenie, lebo z hľadiska ostatných národov nič neriešilo. Počas druhej svetovej vojny si územie Slovinska rozdelili medzi seba Taliansko, Rakúsko a Maďarsko. Takmer v každej európskej krajine existoval ozbrojený odpor proti fašizmu. Ako to bolo v prípade Slovinska, keď jeho územie bolo úplne rozdrobené? – Všetci traja okupanti odsúdili Slovincov na etnocídu – ako národ sme boli odsúdení na zánik. Odlišovali sa len v metódach. Najbrutálnejší boli Nemci, ale ani Taliani za nimi veľmi nezaostávali. Maďari považovali obyvateľov za Vendov, teda za starousadlíkov im veľmi podobným, ktorí sa už musia naučiť iba po maďarsky… Na začiatku vojny vznikol nezávislý Chorvátsky štát a Slovinci boli presvedčení, že bude veľmi ťažké obnoviť Juhosláviu. Už v apríli 1941 založili Oslobodzovací front, ktorého členmi boli komunisti, ale aj všetky ostatné tzv. občianske zložky. Najskôr sa volal Protiimperialistický front v súlade s tézou Kominterny, že obe strany sú rovnako zodpovedné za vojnu. Po útoku na Sovietsky zväz vznikol program Oslobodzovacieho frontu, ktorý presadzoval obnovu Juhoslávie na federatívnych základoch a predpokladal aj demokratické zmeny v novom štáte. Komunistom išlo samozrejme aj o revolúciu. Slovinský odboj sa stal súčasťou juhoslovanského. Existovala počas vojny nejaká vláda, ilegálna alebo exilová? – Koncom roku 1942 pod vedením Josipa Broza Tita vznikol hlavný politický orgán – Antifašistická rada národného oslobodenia Juhoslávie (AVNOJ) a v emigrácii paralelne s ňou existovala kráľovská vláda, jej ozbrojenými zložkami boli Četnici. Ale tí nebojovali proti Nemcom, no v občianskej vojne prichádzalo k stretom s partizánmi. Západní spojenci potom prinútili kráľovu vládu a Tita uzavrieť dohodu, ale tento dualizmus vládnutia bol zrušený. Nová vláda, ktorú viedol Tito, mala za úlohu tri mesiace od skončenia vojny vykonať voľby. Vo voľbách v novembri 1945 zvíťazil Titov Ľudový front. Juhoslávia sa premenovala na Federatívnu ľudovú republiku Juhoslávia a Slovinsko sa stalo jednou zo šiestich federatívnych republík. Vo vojne neboli len partizáni, ale aj kolaboranti. U nás sme mali napríklad neslávne Pomocné oddiely Hlinkovej gardy. Ako úlohu zohrala slovinská domobrana? – Domobrana – to boli domáce pomocné policajné jednotky pod vedením Nemcov, no prisahali vernosť führerovi, hoci sa jeho meno v prísahe neuvádzalo. Táto armáda bola výrazne antikomunisticky zameraná, podporovala ju katolícka cirkev, najmä ľubľanský biskup Rožman a aktívne bojovala proti partizánom. Slovinskí meštianski politici si vytýčili cieľ, aby sa domobrana pretransformovala na Slovinskú armádu a vyčkala na spojencov. Jedna časť domobrany, predovšetkým generál Rupnik a okruh jeho blízkych, sa domnieval, že svoj osud spoja s nemeckým osudom. Očakávali, že v rámci Nemeckej ríše, respektíve v novom európskom usporiadaní by Slovinsko, alebo aspoň jeho časť, napríklad Kransko, získalo taký štatút, aký vtedy malo Slovensko. No z premenovania na Slovinskú armádu napokon nebolo nič a domobrana spolu s Nemcami ustúpila do Korutánska. Briti ich potom vrátili… …na istú smrť späť. Podľa dnešných odhadov ich asi 12 000 zabili. Pre taký malý národ to musela byť obrovská tragédia, aj keď táto udalosť určite značne spolarizovala celú spoločnosť, nie? – Pre slovinskú spoločnosť bola táto téma dlho tabu. V roku 1947 žiadal kresťanský socialista, spisovateľ a partizán Edvard Kocbek, ktorý bol vo vedení AVNOJ, odpoveď na otázku: ,,Čo sa stalo s členmi domobrany?“ Súdruhovia mu vtedy tvrdili, že domobranci sú na prevýchove. Kocbeka neskôr z politického života vylúčili a tento problém znova otvoril v roku 1957 v interview pre terstský časopis Záliv. Tento rozhovor publikovali aj v slovinských časopisoch a to potom vyvolalo veľmi ostrú verejnú polemiku. Začiatkom 80. rokov sa k tejto otázke vrátila sociologička Spomenka Hribarová, ale komunisti jej dali dôrazne najavo, že nie je žiaduce sa k tomu vracať. Na začiatku 90. rokov vydala k tejto udalosti vyhlásenie najprv slovinská vláda a neskôr biskupská konferencia. Po voľbách sa 8. júla 1990 nad hrobmi zabitých domobrancov konala spomienková slávnosť v Kočevskom Rogu. Na jej organizácii sa podieľali prezident Milan Kučan a ľubľanský arcibiskup. Potom sa táto otázka výrazne v médiách nepertraktovala, až neskôr sa začalo s ostrou polemikou a tá súvisela s pohľadom na komunistickú minulosť. Časť politikov, podobne ako u vás, totiž žiadala prijatie takzvaného lustračného zákona. Strany vydávali rozličné rezolúcie o bývalom režime, no nevedeli sa zjednotiť na spoločnom stanovisku. Napokon v Kočevskom Rogu vybudovali spoločný pamätník. A aký postoj k tejto udalosti zastáva súčasná historiografia? – Od druhej polovice 80. rokov sa touto témou dosť objektívne zaoberajú historici. Nie je to už len čierno-biela splošťujúca predstava o zlých domobrancoch a dobrých partizánoch. Uznáva sa, že oslobodzovací proces nebol jednostranný a vyskytovali sa aj určité chyby. No základná téza, že protifašistický boj umožnil Slovincom uskutočnenie ich cieľov, sa všeobecne akceptuje. Nedávno bavorský kancelár Edmund Stoiber, po ňom predseda maďarskej vlády Viktor Orbán a napokon aj rakúski politici otvorili vo vzťahu k Česku a Slovensku Pandorinu skrinku s tzv. Benešovými dekrétmi. Je otázka vyhnania Nemcov na základe princípu kolektívnej viny aktuálna aj v Slovinsku? Žiadajú rakúski predstavitelia zrušenie dekrétov AVNOJ? – Antifašistická rada konala síce podľa princípu kolektívnej viny, ale podľa spojeneckej zásady, že nemecká menšina v krajinách strednej a východnej Európy je jedným z prameňov zla a že neexistuje nejaké trvalejšie riešenie, pokiaľ sa tieto menšiny nepresídlia. Väčšina nemeckej menšiny ustúpila z Juhoslávie spolu s nacistickými vojskami sama, a tú časť, ktorá tu zostala, vyhnali. Po vojne už ani veľa Nemcov v Juhoslávii nežilo. Predsedníctvo AVNOJ prijalo v novembri 1944 rozhodnutie, podľa ktorého kolaborantom znárodnili majetok. Počas existencie Juhoslávie sa táto záležitosť neotvárala, pretože to bol silný štát s dobrým medzinárodným renomé. Túto otázku začali opäť otvárať Rakúšania po osamostatnení Slovinska. Je veľmi zaujímavé, že práve Rakúsko sa považuje za ochrancov tejto menšiny, pritom Nemecko sa o tento problém vôbec nezaujíma. V centre záujmu je samozrejme majetok, ktorý časť z týchto ľudí a ich dedičov žiada naspäť. Treba podotknúť, že je dosť veľký. Slovinský ústavný súd vydal vyhlásenie, podľa ktorého avnojské dekréty platia. Treba ich však chápať v kontexte vtedajšej doby. Jednotlivé majetkové požiadavky možno riešiť individuálne. Rakúska politická reprezentácia však žiada, aby sa Slovinsko a Juhoslávia zriekli týchto dekrétov generálne. A aký je pohľad historika? – Pred niekoľkými rokmi som bol členom pracovnej skupiny, ktorá skúmala problematiku Nemcov v Slovinsku a vydala o tom aj zborník. Momentálne existuje slovinsko-rakúska komisia, ktorá má napísať štúdiu o slovinsko-rakúskych vzťahoch v 20. storočí. Mali sme už niekoľko stretnutí a do dvoch rokov by mala byť táto štúdia hotová. Ale pritom panujú veľké rozdiely – slovinská časť komisie má značnú autonómiu pri práci, no na druhej strane sa splnomocnenec rakúskej vlády Stefan Karner usiluje presadzovať politické požiadavky. My takéhoto splnomocnenca nemáme, sme čisto vedecká obec. Slovinsko-talianske vzťahy sú tiež zaťažené minulosťou a majú ďaleko od dobrého susedstva. Zmenilo sa niečo v posledných rokoch? – Po skončení druhej svetovej vojny bola bývalá západná – rapallská hranica zmenená. Juhoslávia tak získala územie, o ktoré tak veľmi Slovinci usilovali. Takzvaná zóna A pripadla Juhoslávii. Otvorená zostala len otázka Terstu, ktorá sa vyriešila po terstskej kríze v roku 1955, keď sa uzavrela dohoda medzi Juhosláviou a Talianskom. Talianom, ktorí prišli do Juhoslávie, ponúkli možnosť získať občianstvo, mali k dispozícii rok na rozhodnutie. Ak si vybrali juhoslovanské, mohli zostať, ak talianske, tak sa vysťahovali. Naša strana prevzala zodpovednosť za ich majetkové odškodnenie. Taliani spočiatku podporovali repatriáciu, no neskôr to ľutovali, lebo taká silná menšina v Juhoslávii by im bola vyhovovala. Zmenilo sa niečo v tejto otázke po osamostatnení Slovinska? – Slovinsko prevzalo na seba medzinárodné dohody aj v súvislosti s hranicou. Prednedávnom dokonca vyplatilo sumu, na ktorej sme sa dohodli. Ale Taliansko si tieto peniaze nechce vziať. Keď v roku 1993 rokovalo Slovinsko s Európskou úniou, bol pri moci Silvio Berlusconi a on tento proces zablokoval. Podmieňoval náš vstup do EÚ navrátením majetku, hoci sa tento problém už dávno vyriešil. Pod takýmto tlakom naša vtedajšia vláda ustúpila. Najskôr podpísala dohodu, ale parlament ju neschválil. Vtedy únii predsedalo Španielsko a prijal sa takzvaný španielsky kompromis. Taliani dostali predkupné právo na tento majetok, ale zatiaľ sa nenašlo veľa záujemcov, lebo Slovinsko sa postaralo o určité formálne prekážky. Podpísalo asociačnú dohodu s EÚ a Taliansko s tým súhlasilo, ale teraz, keď je pri moci opäť Berlusconi, tieto tlaky zase narastajú. V lete 1991 obkolesili vaše hlavné mesto tanky federálnych jednotiek. V Slovinsku prebehla tzv. desaťdňová vojna. Čím si vysvetľujete jej hladký a rýchly priebeh? V susednom Chorvátsku trvala niekoľko rokov a vyžiadala si tisícky obetí. – Existuje viacero dôvodov. Prvý je ten, že sme sa na to dobre pripravili. Veľmi významný bol medzinárodný faktor, pretože pod tlakom verejnej mienky na Západe sa európske krajiny usilovali zastaviť juhoslovanskú armádu, aj keď neboli veľmi naklonení rozpadu Juhoslávie. Ale za najdôležitejší faktor považujem to, že Srbi nemali eminentný záujem na tom, aby Slovincov udržali vo federácii. Keby sa im ich podarilo zdisciplinovať, bolo by to dobre, no keď nie, mohli ísť svojou vlastnou cestou. Ich kľúčovým plánom bolo Veľké Srbsko, respektíve ovládanie Juhoslávie centralistickým spôsobom a v tomto projekte sme vôbec netúžili byť. Debeljak v jednej eseji použil citát Konstantina Mladinova z knihy Túžba po juhu. Tento spisovateľ v studenom moskovskom exile písal o slnečných krajoch svojho detstva. Cítia Slovinci ešte aj v súčasnosti aspoň metaforicky akúsi túžbu po juhu? – Nostalgia za Juhosláviou ako štátom alebo nejakým spoločenstvom neexistuje. Ale samozrejme sú generácie ľudí, ktorí v tomto štáte vyrástli a mali ho radi. To je podobný prípad, ako keď sa rozpadlo Rakúsko-Uhorsko. Záujem o bývalú Juhosláviu narastá a obnovujú sa najmä hospodárske kontakty. Juhoslávia predstavuje akési naše tylo, prirodzený priestor pre export, v ktorom sa dokážeme uplatniť, lebo dobre poznáme tamojšie pomery a jazyk. Napríklad v Bosne a Hercegovine je Slovinsko najväčším zahraničným investorom. Druhý dôvod zvyšujúceho sa záujmu je kultúrny. Po osamostatnení sme sa akoby uzavreli do seba a teraz sa opäť otvárame, aj mladí sa začínajú zaujímať o toto územie, hoci s Juhosláviou už nemajú nič spoločné. Apropo deti, v našej tlači sa objavila správa, že pražské deti prestávajú rozumieť slovenčine. Tá sa pre ne, podobne ako poľština, stáva cudzím jazykom. Aká je situácia v Slovinsku, rozumejú tínedžeri po chorvátsky alebo srbsky? – V bývalej Juhoslávii sa deti po srbochorvátsky učili aspoň jeden alebo dva roky. Silný vplyv mala televízia a kreslené komiksy, a na mužov zasa armáda. Pre súčasnú mladú generáciu je srbčina a chorvátčina úplne cudzí jazyk – nerozumejú mu a ani ním nehovoria. Obrovský problém je so srbčinou, nevedia totiž čítať cyriliku. Takže my na fakulte máme vážny záujem zaviesť srbčinu ako jazyk prameňov. V čom je podľa vás Slovinsko ďalej ako jeho partneri zo strednej a východnej Európy? – Juhoslávia bola relatívne ,,demokratická“ a existovalo tu trhové hospodárstvo. Už vtedy vznikla vrstva relatívne úspešných manažérov a aj životná úroveň tu bola podstatne vyššia. Ale dnes tieto ekonomické prednosti neexistujú. Závisí od toho, aké meradlá a kritériá si človek zoberie, no už nemáme prednosti pred Čechmi alebo Slovákmi. Našou výhodou je možno to, že sme malí a prispôsobiví a naši ľudia neodchádzajú ako lacná pracovná sila do zahraničia. Existuje nejaká oblasť, v ktorej Slovinsko výrazne zaostáva? – Z geopolitického hľadiska možno to, že Slovinsko ešte nie je členom NATO, hoci sa spoločnosť v tejto otázke výrazne spolarizovala. Momentálne je viac ako polovica ľudí proti nášmu členstvu v Severoatlantickej aliancii. Ďalej nám vyčítajú, že nie sme tak ako Maďari a Česi otvorení zahraničným investíciám. Tu pôsobia veľmi silné tlaky, ale vo verejnosti aj medzi politikmi panuje zjavná opatrnosť. Prebieha veľká diskusia, či predať veľké banky cudzincom alebo nie. Lebo by to v istom zmysle znamenalo zrieknutie sa národného hospodárstva. Tu je napríklad Slovinsko v porovnaní s Maďarskom, ktoré skoro všetko rozpredalo, v úplne inom postavení. Dá sa nejako zovšeobecňujúco charakterizovať politická orientácia Slovincov? – Väčšina zastáva politické postoje blízke umiernenému stredu. Nie sú naklonení radikalizmu a strany, ktoré boli akýmkoľvek spôsobom radikálne, postupne strácali podporu, alebo dokonca zanikli. Pre liberálnych demokratov je charakteristický výnimočný, niekedy až škodlivý pragmatizmus. Pred uplynulými voľbami padla Drnovšekova vláda v parlamente. Moc získala pravica a nová vláda na čele s Andrejom Bajukom začala vystupovať veľmi radikálne, napríklad požadovala lustračný zákon. Výsledkom tejto politiky bolo to, že liberáli opäť výrazne zvíťazili. Ľavicu v Slovinsku reprezentujú postkomunisti zo Združenej listiny a sociálni demokrati, ktorí však začali vystupovať ako najväčší ultrapravičiari. Čo sa deje v tejto časti politického spektra? – Subjekty tvoriace súčasnú vládu možno pokojne označiť za ľavicové. Tvoria ju liberálni demokrati, ktorí vzišli zo Zväzu socialistickej mládeže. V tejto strane je viacero prúdov, pokope ich drží osoba Janeza Drnovšeka. Otázne je, čo sa stane, keď odíde. Druhá vládna strana to sú bývalí komunisti – Združená listina sociálnych demokratov, ktorá s bývalým Zväzom komunistov nemá výrazné väzby, hoci časť jej elektorátu tvoria bývalí komunisti. Je to skôr liberálna ako sociálnodemokratická strana, čo platí najmä o jej predsedovi Borutovi. V koalícii je ešte strana dôchodcov – trochu zvláštny subjekt na politickej scéne. V opozícii sa nachádza Sociálnodemokratická strana Slovinska, na čele s Janezom Jančom, ktorá je ľavicová iba podľa názvu, no v skutočnosti je členom Európskej demokratickej únie. Skutočnú sociálnodemokratickú ľavicu v Slovinsku nemáme. Hovorí sa občas o tretej ceste, ale to sú len také prázdne reči… Aký je stav slovinských médií? Napríklad hlavný denník Delo (Práca), predtým veľmi liberálny, podporuje v súčasnosti jednoznačne vládu a kritizuje nezávislú opozíciu. – Máme tri hlavné denníky. Všetky sa sprivatizovali, ale vlastnícka štruktúra stále nie je celkom jasná. Delu stále hrozí nebezpečenstvo, že ho kúpia spoločnosti blízke pravici. V podstate by všetky noviny mali byť objektívne, ale podľa mojej subjektívnej mienky Delo pred voľbami podporovalo liberálov a je menej naklonené pravici, najmä tej radikálnej časti. No po voľbách sa to zmenilo a opäť je kritické. Napríklad zastáva veľmi kritické stanovisko voči Severoatlantickej aliancii, hoci vláda je absolútne za vstup do NATO. Slovinsko podobne ako Slovensko je zväčša katolíckou krajinou. Akú podobu má slovinská katolícka politika? – Tu treba rozlišovať dve záležitosti – strany, ktoré sa deklarujú ako katolícke, čiže Slovinská ľudová strana a Kresťanskí demokrati a v značnej miere aj sociálna demokracia. Druhým pólom je želanie katolíckej cirkvi vplývať na verejný a politický život. V tomto smere sa výrazne aktivizuje ľubľanský arcibiskup Rode. Prezentuje jednoznačné politické postoje a už veľakrát svojimi názormi rozbúril verejnú mienku. Jeho základným presvedčením je, že katolíci sú v Slovinsku stále zaznávaní a nemajú dostatočný priestor. V niektorých vyjadreniach zachádza až do takých krajností, že tvrdí, že bolo jednoduchšie byť katolíkom za minulého režimu ako teraz. Katolícka cirkev kritizuje, že Slovinsko je jedinou krajinou v strednej a východnej Európe, ktorá sa stavia proti výučbe náboženstva na školách. Jednou zo sporných záležitostí je vracanie majetku cirkvám, najmä nehnuteľností, ale aj veľkej časti lesov, čomu nie je verejnosť veľmi naklonená. Pri nedávnom sčítaní obyvateľstva sa viedli vášnivé polemiky, či majú občania do dotazníkov uviesť aj svoje vierovyznanie. Katolícka cirkev sa o to výrazne zasadzovala, apelovala na veriacich, aby to urobili. Sčítanie im môže poslúžiť ako nástroj, prostredníctvom ktorého sa usilujú ubrániť svoju pozíciu. Podľa odhadov by sa až dve tretiny Slovincov mali prihlásiť ku katolíckej cirkvi, no výsledky ešte nie sú známe. Ako sa pozeráte na kritiku slovinských politikov, napríklad zo strany Nove Revije. Aká silná je vôbec slovinská občianska spoločnosť? Čo všetko dokáže presadiť? – Kritika zo strany časopisu Nove Revije sa týka najmä otázky, že slovinská spoločnosť po zmene režimu neprešla dostatočnou očistou. Kritika sa sústreďuje na pretrvávajúcu kontinuitu s bývalým režimom, v tomto kontexte sa používa termín mafia – tajná služba. Toto symbolizuje Milan Kučan ako človek starého režimu, ktorý v podstate ovláda slovinskú politiku posledných pätnásť rokov. Politické aj ekonomické elity sa stále nezmenili a ovládajú krajinu. Ide o kritiku ,,mäkkého“ prechodu k demokracii, v rámci ktorého sa neprijal lustračný zákon.
S hosťom SLOVA sa zhováral Marián Repa, Preklad Anežka Kočalková
