Mierový život sa pred 65 rokmi začal na Slovensku v neobyčajne ťažkých podmienkach. Letecké nálety od júna 1944, bojové operácie počas Povstania a najmä prechod frontovej línie, ktorý v náročných geografických podmienkach trval od začiatku októbra 1944 do 3. mája 1945, zanechal hlboké stopy predovšetkým v hospodárskej sfére. Okrem desiatok tisíc padlých na našom území, boli daňou za mier obrovské materiálne škody v regiónoch, kde prebiehali najťažšie boje. Bolo to predovšetkým na východnom, severnom, ale sčasti aj na južnom Slovensku, ktoré už predtým patrili hospodársky, sociálne a kultúrne k najmenej rozvinutým oblastiam. Napríklad v okresoch Stropkov, Snina, Svidník, ktorých sa najviac dotkla Karpatsko-dukelská operácia, pracovalo až 80 percent obyvateľov v poľnohospodárstve. Ústup s nemeckou precíznosťou Pre frontové udalosti zostala značná časť úrody roku 1944 na poliach a aj jesenné práce bolo možné ukončiť iba čiastočne. Mnohým doslova hrozil hlad. Ustupujúce nacistické vojska navyše ,,s nemeckou precíznosťou“ všade pustošili a rabovali, čo sa dalo. Súčasne zámerne poškodzovali infraštruktúru a odvážali technické zariadenia závodov, alebo ich znehodnocovali. Demontáže technických zariadení sa týkali desiatok podnikov. Nemecká armáda odvliekla 3 600 vagónov strojov a zariadení. Vojna postihla najmä rafinérie, ktoré boli takmer zničené náletmi spojencov, ale aj viaceré banské, železiarske a strojárske podniky, menovite zbrojovky a elektrárne. Najviac postihnutá bola rafinéria Apollo v Bratislave, na ktorú spojenecké letectvo, prevažne americké, ničivo zaútočilo 16. júna 1944. Na útoku sa zúčastnilo 33 stíhačiek a 158 bombardérov, ktoré zhodili na závod, prístav a okolie 278 ton bômb. Zahynulo pri tom 133 osôb, z toho 78 zamestnancov rafinérie. Ťažko poškodené boli technické zariadenia kľúčového významu, čo úplne ochromilo chod podniku. Škodu vyčíslili na 319 miliónov slovenských korún. Nálety na Apollo mimoriadne ťažko poškodili aj Slovenskú dunajskú plavbu, ktorá s týmto podnikom susedila. Z jej 21 lodí bol po útoku schopný plavby len jeden parník! Júnové bombardovanie zničilo priamo v prístave 18 plavidiel, ale aj všetky pontóny, prístavné žeriavy, sklady a časť administratívnych budov. Škody podľa odhadu dosiahli čiastku 486 miliónov korún. Spojenci zaútočili 20. augusta 1944 aj na objekty štátnej rafinérie minerálnych olejov v Dubovej. Letectvo zrovnalo kobercovým náletom so zemou podstatnú časť technických zariadení podniku, ktorý mal podľa plánov slúžiť ako surovinová základňa Slovenského národného povstania. Škoda predstavovala 73 miliónov korún. Sled týchto udalostí predchádzal vypuknutiu SNP síce už v turbulentnom, ale v relatívne pokojnejšom období, keď ešte riadne fungovala výroba a doprava. Rekvirácia výrobných podnikov Vojnové škody v priemysle počas Povstania boli dôsledkom bojov medzi povstaleckou armádou a nemeckými vojskami, predovšetkým však súviseli s rekviráciami, odstavením výroby a s mobilizáciou zamestnancov. Bojové operácie priamo poškodili iba niektoré podniky, napríklad pivovar a Tatra nábytok v Martine, Slovenskú papiereň v Ružomberku alebo textilný podnik Slovenka v Banskej Bystrici. Rekvirácie sa však týkali desiatok tovární. Povstalecká armáda, partizánske a potom nemecké jednotky odvážali násilím alebo aj legálnou cestou z jednotlivých fabrík drevo, polotovary, hotové výrobky, zariadenia, nástroje, vybavenia závodných kuchýň a osobitne pohonné hmoty a dopravné prostriedky. Zabavením zásob a rozličného majetku boli veľmi postihnuté banské podniky (Krompašské závody, Antimónové banské závody, koncern Ruda Koterbachy – dnes Rudňany), ale aj iných odvetví, napríklad drevárska výroba v Turanoch či Slovenka v Banskej Bystrici. Poškodením zásob v skladoch na strednom Slovensku utrpeli straty aj viaceré podniky západného Slovenska. Časť rekvirácií však súvisela s vopred dohodnutým využitím zásob, ktoré sa sústredili v srdci Slovenska pre potreby Povstania. Išlo o konfekciu zo skladov firmy Nehera v Trenčíne v hodnote asi 8 miliónov korún či o obuv firmy Baťa v Baťovanoch (dnešné Partizánske) za 30 miliónov. Ustupujúce nemecké jednotky 8. apríla 1945 zničili alebo poškodili 70 objektov v najväčšej zbrojovke Slovenska v Dubnici nad Váhom. Z celkového počtu 1 503 obrábacích strojov zlikvidovali okolo 600. Nemecké vojenské velenie presunulo výrobu motorov do Nemecka a výrobu húfnic a streliva do Česka. Po vojne sa škody odhadli na hrozivých 1,2 miliardy československých korún. Okrem zbrojovky utrpela najväčšiu ujmu Továreň na dopravné prostriedky (lietadlá) v Trenčianskych Biskupiciach (zničených bolo 90 percent budov a zariadení). Škodu odhadnutú až na 225 miliónov korún utrpeli aj Železiarne Podbrezová. Iné fabriky boli poškodené najmä odvlečením zásob surovín a polotovarov, demontážou strojov a súčiastok. Veľkú časť odvlečených strojov sa, našťastie, podarilo získať späť, objekty sa rýchlo opravovali a okrem zbrojovky v Dubnici a leteckých závodov v Trenčianskych Biskupiciach sa všade rýchlo obnovovala výroba. Z baní a hút zaznamenali najväčšie straty Krompašské závody a bane Slovinky. Príslušníci nemeckej armády začali 20. januára 1945 v Krompachoch ničiť zariadenia závodov na výrobu medi a časť ich odsunuli do Nemecka. Ostatné spolu s budovami ničili a zapaľovali. Škoda sa po vojne odhadovala na 35 miliónov Kčs. Predstavitelia nemeckých hospodárskych kruhov a brannej moci však paradoxne vyvíjali tlak na urýchlené obnovenie výroby na povstaleckom území. Na pozadí faktu, že prevažnú časť podnikov zničil zásah nemeckých jednotiek, to vyznievalo až smiešne. Aj napriek tomu sa však žiadalo vytvorenie osobitnej komisie alebo aspoň vymenovanie poverenca na tento účel. Zo Slovenska do Reichu Minister hospodárstva Gejza Medrický a ďalší zástupcovia priemyslu však ubezpečovali, že situáciu zvládnu aj existujúce inštitúcie, predovšetkým priemyselná sekcia Najvyššieho úradu pre zásobovanie. Jednotlivé podniky postupne zahlasovali straty Ústrednému združeniu slovenského priemyslu a mohli si nárokovať náhradu škody podľa zákona o náhrade škôd spôsobených príslušníkmi nemeckej brannej moci z roku 1942, ktorý novelizovali 21. novembra 1944. Škody mohli byť pokryté aj na základe zákona o náhrade škôd spôsobených nepriateľskými bojovými činmi. Do konca toho roka vyčíslili a nahlásili škody prakticky všetky postihnuté výrobné subjekty. Náhradou strát sa zaoberal nový špeciálny orgán Ústredná odškodňovacia komisia. Asi pol roka pred prechodom frontu cez slovenské územie však začala špeciálna nemecká organizácia Diko (Deusche Industrie-komission) robiť prípravy na zničenie rôznych výrobných zariadení. Táto komisia predovšetkým mapovala technickú základňu slovenského priemyslu a infraštruktúry, a pripravovala jej demontáž a odvoz do Nemecka. Komisia vytypovala podniky, ktorých zariadenia sa mali vyviezť do Ríše. Správy jednotlivých podnikov sa bránili tým, že odstavili výrobu a svoju technickú základňu vyhlásili za nespôsobilú prevádzky. Vláda Štefana Tisa však 7. februára 1945 vydala v Bratislave na podklade žiadosti nemeckého vojenského velenia oficiálny súhlas na odsun technických zariadení podnikov aj podnikových zásob a hotových tovarov zo Slovenska do Nemecka. Pod správou Červenej armády Červená armáda prevzala pod svoju správu najmä torzo tých podnikov, ktoré boli v rukách nemeckého a maďarského kapitálu. Československí hospodárski predstavitelia postupne na základe rozhovorov dosahovali uvoľnenie zabraných podnikov, zásob, pohonných hmôt a dopravných prostriedkov. Rokovalo sa najmä na Veliteľstve tyla II. ukrajinského frontu a údajne išlo až o 1 300 prípadov. Jedných s prvých podnikov, ktoré prešli do slovenských rúk boli Siemens Bratislava, Sklené huty Lednické Rovne a Apollo. Zaznamenali sa aj dva prípady demontáže podnikov Červenou armádou. Z podzemného závodu zbrojovky v Dubnici odniesli vojaci časť strojového zariadenia. Závod však nemal záujem o zabrané stroje, preto naše štátne organy na sovietsku stranu ani nenaliehali, aby ich vrátila. Jediný tlak našich vládnych predstaviteľov spočíval v tom, aby z dubnického závodu čím skôr odvolali strážne oddiely Červenej armády. Veľkú časť zásob zrekvirovali sovietski vojaci iba v podniku Matador v bratislavskej Petržalke, ktorý bol vzhľadom na svoju polohu pri bombardovaní Apolky jediným veľkým nepoškodením podnikom na území hlavného mesta. Patril celú vojnu do nemeckého mamutieho podniku IG Farben koncern Semperit, to znamená, že ho úplne ovládal nemecký kapitál. Väčšinu zamestnancov tvorili Nemci a faktický celý výrobný systém nasmerovali na nemecký trh. Do oslobodenia produkovala Matadorka (v rokoch 1938 až 1945 bola Petržalka na základe mníchovského diktátu pričlenená k Tretej ríši) výrobky z gumy pre potreby nemeckej armády. Išlo najmä o podrážky, pneumatiky, rôzne druhy remeňov do strojových zariadení, transportné pasy, benzínové nádrže atď. Sovieti ju obsadili začiatkom apríla 1945 a až do októbra 1945 ju považovali za svoj trofejný podnik. Odniesli až 75 percent jej zásob a demontovali stroje. Straty predstavovali 70 miliónov korún, z toho polotovary, suroviny a hotové výrobky 50 miliónov, stroje 20 miliónov korún. Zariadenia Matadorky po vyjednávaní československých zástupcov so sovietskou stranou čiastočne vrátili. Paralyzácia energetiky Nemci si veľmi dobre uvedomovali, že bez elektrickej energie nemôže fungovať nijaká oblasť hospodárstva, preto ich vojská obsadzovali strategické elektrárne už od júla 1944. Večer 19. januára 1945 odstavili na príkaz nemeckého velenia najmodernejšiu a najvýkonnejšiu elektráreň v Krompachoch, ktorá zásobovala energiou celé východné a časť stredného Slovenska. Nadránom 20. januára Nemci prikázali robotníkom demontovať všetky elektromotory a naložiť ich do pripravených vagónov s označením E-Werk Krompachy. Na postup frontu reagovali ustupujúce vojská nepriateľa poškodením zariadenia na obidvoch turbínach, podmínovali a vyhodili do vzduchu administratívnu budovu a sklad materiálu. Elektráreň sa znova uviedla do prevádzky až 9. augusta 1945. Nemeckí okupanti poškodili začiatkom apríla 1945 elektráreň, ktorá zásobovala celú Bratislavu, demontovali časti generátorov, ale slovenskí pracovníci ich odviezli a schovali. Nemci tomu už vzhľadom na priblíženie frontu nedokázali zabrániť. Aj preto bratislavská mestská elektráreň začala fungovať už tri dni po oslobodení. Veľmi ťažko sa však realizovala oprava rozvodní. Množstvo transformátorov a vedení bolo úplne zničených, Nemci v mnohým častiach v mesta odpílili elektrické stĺpy. Závod Siemens, ktorý mohol dodať časť týchto technických zariadení, takmer úplne vyhorel. Oprava vedení sa spomaľovala aj preto, že mnohí odborníci, najmä nemeckej národnosti, opustili mesto a po vojne sa už nevrátili. Na severe Slovenska bolo poškodené 100 kV vedenie z Moravskosliezskych elektrární v Ostrave, ktoré dodávali elektrinu na naše územie. Opravy vysokonapäťových vedení komplikovalo aj rozsiahle podmínovanie. Odmínovacie jednotky našej a ruskej armády nestíhali od mín očistiť veľkú časť vedení vysokého napätia, čo v konečnom dôsledku spôsobovalo brzdenie obnovenia dodávok elektriny najmä v severnej a východnej časti republiky. V lete 1945 vyčíslili Slovenské elektrárne škody na 80,53 milióna korún. Kolaps v zásobovaní potravín Obrovské škody utrpel aj potravinársky priemysel. Odhady sa vyšplhali až na 206,7 milióna korún. Z desiatich cukrovarov postihli vojenské operácie vážne len tri: v Trebišove, Sládkovičove a Šuranoch. Nedostatok cukrovej repy spôsobil zastavenie produkcie cukru v akejkoľvek forme. Takmer úplné boli zlikvidované mlyny. Z celkového počtu 3 000 bolo iba okolo 250 väčších, tzv. obchodných mlynov a pravé tie sa stali terčom rabovania a vypaľovania nacistami. Najhoršie skončili mlyny v okolí Bratislavy a Nitry. Do tla vyhoreli aj veľké mlyny na východnom Slovensku: vo Veľkom Šariši, Michalovciach, Spišskej Novej Vsi a v Strede nad Bodrogom. Niektoré už v júni 1945 mohli po čiastočných rekonštrukciách mlieť, lenže pre nedostatok obilia ich činnosť zastavili. Dopyt po chlebe sa podarilo čiastočne zmierniť od augusta prísunom 2 000 vagónov obilia z Čiech a Moravy. Ešte horšia situácia zavládla v mäsokombinátoch a na bitúnkoch. Faktický celé obdobie vojnovej Slovenskej republiky bolo mäso, ale najmä masť nedostatkovým tovarom. Tieto komodity dostávali občania iba na prídel už od roku 1940. V rokoch 1944 až 1945 veľa dobytka zrekvirovala a pozabíjala nemecká branná moc. Zásobovanie potravinami celkom skolabovalo v druhej polovici roka 1945. Slovenské hospodárstvo vtedy prežívalo doslova agóniu. Povereníctvo výživy a zásobovania muselo promptne reagovať na nedostatok potravín najmä v okresoch severného a východného Slovenska, kde ľudia nemali čo do úst vložiť. Okrem toho sa tam začal veľmi rýchlo šíriť brušný týfus, ktorému podvyživené obyvateľstvo nedokázalo účinne vzdorovať. Nový zákon určil, že obyvatelia v obciach, kde bolo vojnovými udalosťami poškodených viac ako 30 percent domov, dostali na osobu zdarma dve mäsové konzervy, 250 gramov lekváru, kilogram várovej a dva kilogramy chlebovej múky a 250 gramov margarínu. Distribúciu zabezpečovali okresní distribútori. Táto pomoc sa týkala 177 600 občanov z 212 obcí. Pomoc zničenej krajine Na zlepšenie zdravotného stavu novorodencov na východnom Slovensku sa posielalo sušené mlieko a ryža. Zväz slovenských žien začal organizovať zbierku šiat a potravín pre východné okresy. Najviac sa vyzbieralo v okolí Malaciek a Zvolena. Problém však bol dopraviť zbierku na miesto určenia, pretože nefungoval dopravný systém. Bojové akcie a iné dôsledky 2. svetovej vojny spôsobili ťažké škody na technickej základni všetkých oblastí hospodárstva, predovšetkým však infraštruktúry. Najvážnejšie boli v doprave. Ustupujúce nemecké vojenské oddiely systematicky ničili železničnú sieť špeciálnym pluhom na lámanie podvalov a výbušninami. Z celkovej dĺžky železníc 3 506 kilometrov bolo poškodených 1 250. Z 1 111 železničných mostov dlhších ako päť metrov zničili 798. Na oslobodenom území bolo len sedem rušňov schopných prevádzky. V cestnej doprave museli úplne alebo čiastočne rekonštruovať 1 986 mostov a 3 404 kilometrov cestných komunikácií. Ničivé následky zanechala vojna v 58 percentách miest a obcí, kde bolo zničených 21-tisíc a poškodených 72-tisíc domov. Celkové škody boli vyčíslené na 114 500 000 000 Kčs, čo predstavovalo vo vtedajšom období asi osemnásobok nášho štátneho rozpočtu. Autor pracuje v Historickom ústave SAV
