„Musíte si to prečítať, pane. Potom pochopíte, prečo musíme na boľševika zhodiť atómovú bombu!“ V týchto slovách, ktoré v päťdesiatych rokoch adresoval newyorský kníhkupec istému významnému ľavicovému historikovi, je stručne a prehľadne zhrnutý prevládajúci postoj k Georgeovi Orwellovi a jeho románu 1984. Orwellovo dielo sa bralo a dodnes berie ako „ideologická superzbraň“ studenej vojny, nemilosrdne zasahujúca samotné srdce socializmu.
Jeho autor, ktorý zomrel v londýnskej nemocnici práve pred päťdesiatimi rokmi, je hrdinom pravice, akoby bol neochvejným zástancom slobody, demokracie a voľného trhu. No všetko je inak a Orwell by sa nad slovami spomínaného kníhkupca asi zhrozil – a nielen preto, že sám vynález jadrových zbraní považoval za katastrofu. George Orwell bol jednoznačne socialistom, v určitom období dokonca zástancom socialistickej revolúcie. Zároveň však bol vždy pochybujúcim, skúmavým typom človeka odmietajúceho slepú vieru. Svoju najprenikavejšiu kritiku zameral práve na hnutie, na ktorom mu najviac záležalo.
Povolanie: tŕň v päte Eric Arthur Blair – ako sa Orwell v skutočnosti volal – bol v živote všeličím – koloniálnym policajtom, hladujúcim spisovateľom, vandrákom, účastníkom občianskej vojny i propagandistom britského štátu. Narodil sa v Indii a bol vychovaný ako typický príslušník vyšších vrstiev bristkého impéria, ktorému zo začiatku slúžil ako príslušník britskej polície v Barme. Táto skúsenosť v ňom vzbudila doživotný odpor voči imperializmu a autorite všeobecne, ako aj sympatiu s ponižovanými a utláčanými. To sa prejavilo po jeho návrate domov, keď sa rozhodol zoznámiť sa s „domorodcami“, teda s utláčanými aj vo svojej vlastnej krajine. Z týchto zážitkov vznikla jeho prvá kniha Na dne v Paríži a v Londýne. Orwell v tom čase nebol ešte socialistom, aj keď si rozhodne nechlácholil svedomie rozprávkami, že každý si za svoje postavenie môže sám. Svoje nové presvedčenie oznámil svetu až v knihe Cesta na mólo vo Wigane. Bola to reportáž o postavení nezamestnaných na severe Anglicka. A tak, ako to malo byť až do konca jeho života, urobil to spôsobom, ktorý bol pre jeho súdruhov krajne nepríjemný: rozsiahlou kritikou socialistických intelektuálov a ich povýšeného prístupu k robotníckej triede. Obvinením, že socialisti sú natoľko v zajatí vlastnej ideológie, že sa ani nesnažia získať robotníkov pre socializmus – nehovoriac o tom, že by boli sami ochotní sa od nich niečo naučiť.
Orwell zostal do svojej smrti tŕňom v päte. Zo zásady odmietal všetky ideológie a riadil sa predovšetkým tým, čo považoval za zdravý sedliacky rozum. Na jednej strane sa v jednej zo svojich kníh pohŕdavo vyslovuje o idealizovanom obraze „proletára“ v hlave „buržoázneho komunistu“, no jedným dychom dodáva: „Keď však vidím skutočného robotníka z mäsa a krvi v konflikte s jeho prirodzeným nepriateľom policajtom, nemusím sa sám seba pýtať, na čej strane stojím“. Svojím spôsobom Orwell osobne napĺňal pravidlo slovne vytýčené marxistami, no pričasto zostávajúce len prázdnym sľubom – totiž neustále porovnávať teóriu s praxou a v prípade, že by si protirečili, vzdať sa strnulých myšlienok. Druhou stranou mince bolo, že ťažko nachádzal odpoveď na otázku, čo vlastne robiť. Ochota, až nutkanie kritizovať všetky ideológie mu zabraňovala myslieť systematicky. To je zrejme jedným z dôvodov, prečo dokázal v rôznych obdobiach presvedčene vystupovať proti postojom, ktoré ešte prednedávnom sám rovnako presvedčene zastával. Orwell bol jednoducho žijúcim paradoxom. Hoci sa hlásil k socializmu, jeho podpora bola iba podmienečná; na svojich vlastných súdruhov útočil asi viac ako na nepriateľov. Želal si síce vidieť zrod spoločnosti postavenej na kolektíve, no sám zostal navždy skôr individualistom.
Koncom roka 1936 odchádza Orwell bojovať do Španielska na strane republiky proti Francovi. Vstupuje do milícií POUM, nezávislej marxistickej strany, stavajúcej sa proti Stalinovi. Atmosféra revolučnej Barcelony na neho hlboko zapôsobila: „Bolo to poprvýkrát, čo som bol v meste, kde bola v sedle robotnícka trieda… Všeličomu som tam nerozumel, v niektorých ohľadoch sa mi to dokonca nepáčilo, ale okamžite som pochopil, že je to stav vecí, za ktorý hodno bojovať … pretože ľudia sa tu snažili správať ako ľudia, a nie ako kolieska v kapitalistickom stroji.“ Orwella v boji zranili, no zo Španielska nakoniec musel unikať pred iným nebezpečenstvom. Komunistická strana totiž na Stalinov rozkaz rozbila jednotky POUM i milície anarchistov, ktorí mali medzi španielskymi robotníkmi najväčšiu podporu. Následné zatýkanie, mučenie, popravy a všeobecná kampaň proti ľuďom, s ktorými komunisti ešte prednedávnom stáli na jednom fronte proti fašistom Orwella raz a navždy presvedčili o zhubnosti stalinizmu. (V jeho rozhorčených protestoch proti prekrúcaniu udalostí, ktoré sa objavovalo v komunistickej i buržoáznej tlači, sú korene budúceho opisu sveta roku 1984, v ktorom Strana vládne pomocou neustáleho falšovania minulosti.) Jednoznačne stál na strane socializmu a na začiatku 2. svetovej vojny dokonca predpovedal, že Anglicko stojí na prahu revolúcie.
1984: propaganda a skutočnosť Orwellov román 1984 je súbežnicou niekoľkých prúdov. Autor do neho na jednej strane zapracoval dejiny ruskej revolúcie – konflikt Stalina s Trockým či moskovské monsterprocesy. Na druhej strane v ňom do dôsledkov domyslel určité vzory správania, ktoré videl okolo seba v Španielsku i v Británii. Patrí sem okrem falšovania minulosti najmä doublethink – „podvojné myslenie“ – schopnosť veriť súčasne dvom protikladným myšlienkam. Inšpiráciou Orwellovi bola napríklad okamžitá zmena postoja komunistických strán k nacistickému Nemecku po podpísaní paktu Ribbentrop-Molotov, keď sa zo dňa na deň očakávaná vojna zmenila zo zápasu za demokraciu na šarvátku medzi imperialistami (aby sa to po dvoch rokoch opäť otočilo). Lenže aj keď sa 1984 často vydáva za najvýstižnejší útok na sovietsky systém, je zaujímavé, že odhliadnuc od povrchých podrobností sa Orwell pri jeho opise hlboko mýlil. Nie je to zrejmé na prvý pohľad a uniklo to aj takému vnímavému pozorovateľovi ako bol Milan Šimečka, ktorý sa v „česko-slovenskom doslove“ Náš súdruh Winston Smith nevedel vynačudovať nad presnosťou Orwellovho popisu.
Chyba Šimečku i drvivej väčšiny antikomunistických interpretácií však spočíva v tom, že bez hlbšieho zamyslenia stotožňujú orwellovskú totalitu s diktatúrou. V ľudských dejinách existovala samozrejme hromada diktatúr. Totalitný režim bol však v Orwellovom ponímaní novým dejinných javom, systémom, ktorý bol schopný úplnej manipulácie ľudského vedomia. Bol to systém, ktorý podľa Orwella dokázal úplne vymazať ľudský inštinkt túžby po slobode a nanútiť ľudskej mysli hocakú formu. Prave toto je najstrašnejším znakom orwellovského sveta – fakt, že totalitný režim nenechal človeku ani škáročku na čisto vnútornú vzburu. Každý, kto v ňom žil však vie, že nič také o reálnom socializme neplatilo. Šimečka sám píše, že v roku 1968 sa na seba ľudia dívali s veľkým prekvapením, pretože zistili, že skoro všetci dávno vnútorne hlboko nesúhlasili s oficiálnou ideológiou. Netreba dodávať, že na tom nič nezmenila ani normalizácia. Sami disidenti naopak často poukazovali na to, ako ďaleko mali oficiálne heslá k skutočnému mysleniu ľudí. Totalita, ako ju chápal Orwell, sa jednoducho po dvadsiatom zjazde KSSZ, po zastavení stroja stalinského teroru, vyparila – ak vôbec niekedy existovala. Zostala byrokratická diktatúra, podobná skôr absolutistickému Rakúsko-Uhorsku, ako svetu románu 1984.
Napriek bezmyšlienkovitému stotožňovaniu orwellovskej totality s reálnym socializmom si však východoeurópski disidenti dokázali nevšimnúť, kde je vlastne podľa Orwella pôvod totalitného režimu. Orwell totiž predpokladal, že strojcom stalinskej totality je práve inteligencia, ktorá v sebe skrýva neukojiteľnú túžbu po moci. Pokiaľ sa teda úvahy disidentov hemžili vzletnými slovami o intelektuáloch ako „nositeľoch mravného poslania“, stojacich v ostrom protiklade k otupenej mase bažiacej len po materiálnych statkoch, Orwellovi sa zdalo, že je to viac-menej naopak. Strojcom zla bol pre neho práve intelektuál, ktorý vo svojom presvedčení, že pozná tú správnu cestu vpred, je schopný všetkého. Orwell videl záchranu v obyčajných pracujúcich ľuďoch, v ich vzájomných vzťahoch, ktoré zostali napriek všetkým ťažkostiam ľudskými. Nie náhodou si jeho hrdina Winston Smith do denníka napísal, že ak je nejaká nádej, spočíva v proletároch. Možno tvrdiť, že Orwell si proletársku existenciu idealizoval, že sa jednoducho celý život snažil vykúpiť vlastný pocit viny vyplývajúci z jeho príslušenstva k zaopatrenej strednej triede. I keby to tak bolo, slúži mu ku cti, že sa pokúsil prekonať predsudky prostredia, v ktorom vyrastal a snažil sa vidieť rovnocennú ľudskú bytosť aj v tých, ktorí na tom boli najhoršie.
Novoreč na večné časy Keby bola Orwellova práca len povrchným antikomunistickým pamfletom, nemala by dnes už žiadny iný ako historický význam. Aj tu sa však ukazuje, že veci sa majú trocha inak. Príklady tzv. newspeaku, „novoreči“, ktorej cieľom je obmedziť slobodné myslenie a zvrátiť významy slov, sa totiž v médiách objavujú denne. Napríklad „humanitárna intervencia“ znamená nevyhlásenú vojnu, ktorej dopredu očakávaným dôsledkom je rozpútanie nenávisti, etnické čistky celých národov a smrť absolútne nevinných ľudí. „Podpora demokracie“ znamená izoláciu a všemožné ústrky voči každej demokraticky zvolenej vláde, ktorá nepochoduje ku krajším zajtrajškom presne podľa zaoceánskeho receptu. „Starostlivosť o ľudské práva“ znamená výcvik hrdlorezov a predaj zbraní režimom, ktoré stoja na hromadách rozstrieľaných mŕtvol, odseknutých hláv a rozpadnutých miest, či už je to v Indonézii, Kolumbii, alebo dajme tomu v bývalom Zaire.
Po príklady novoreči však nemusíme zachádzať za oceán, máme dosť vlastných. Napríklad „demokratické sily“ sú tie, ktorých hlavným cieľom je nadobro poraziť, a pokiaľ možno pochovať opozíciu, aby sa už nikdy a nijako nemohla vrátiť k moci. „Neštandardné strany“ sú tie, ktoré (čo ako sa nám nepáčia a privádzajú nás do zúfalstva) vyrástli prirodzeným vývojom z domácich podmienok, kým „štandardné“ sú tie, ktoré sa snažia umelo kopírovať vzory vzniknuté v úplne odlišných historických situáciách. „Reforma“, či „transformácia“ je odstraňovanie premeny spoločenských vzťahov, snaha úplne vymazať zmeny spoločnosti za posledných niekoľko desaťročí, pokus o návrat k mýtickému prvotnému, a predovštkým nedotknutému stavu. No najdoležitejším výdobytkom šíriteľov slovenskej novoreči je ako automaticky spoločnosť prevzala západný výklad slova „komunizmus“, podľa ktorého ide o totalitný systém pod vládou komunistickej strany. Keďže „socializmus“ má v našich podmienkach pre väčšinu ľudí rovnaký význam, úplne sa tak vytratilo zo slovníka meno pre spoločnosť slobody a rovnosti, spoločnosť bez chudobných a bohatých, kde všetci všetko dôležité vlastnia spoločne. Aj Orwell dobre vedel: čo nemožno pomenovať, o tom sa nedá uvažovať. Napríklad predsedovi kresťanskej strany, ktorý povie, že komunizmus bol v Európe najväčšou diktatúrou 20. storočia, tak odpadá povinnosť zamýšľať sa nad životom prvých kresťanov, ktorí všetko bohatstvo rozdali a zvyšok spravovali spoločne.
Pretrvala aj nadutosť určitého typu intelektuálov, presvedčených, že majú patent na rozum, a povýšenecky odmietajúcich čo i len možnosť, že kus životnej pravdy tkvie aj v živote nižších, menej vzdelaných vrstiev spoločnosti. Z ich posadnutosti „elitami“, ktoré jediné nás dokážu viesť k blahu, z pohŕdania obyčajnými pracujúcimi ľuďmi, zo zbožňovania „odborníkov“ a „manažérov“ by Orwellovi vstávali vlasy dupkom. Orwellova ťaživá vízia sa síce nikdy celkom nenaplnila, no aj v našej relatívne slobodnej spoločnosti pretrváva dosť jej charakteristík. Je ich priveľa na to, aby sme mohli podľahnúť sebauspokojeniu. Orwell pre nás zostáva nasledovaniahodným príkladom dôsledného, aj keď niekedy možno donkichotského boja. Boja za kritické myslenie, humanizmus a socializmus.
Autor (1976) je doktorand na London School of Economics
