Na prvý pohľad sa zdá, že rok 2019 možno pomerne jednoducho charakterizovať prostredníctvom pokračovania trendov z nedávnej minulosti. Prípadne sa odvolať na to, čo už bolo publikované, napríklad o prechode k multipolárnemu svetu alebo o štvrtej technologickej revolúcii.
Spomedzi globálnych scenárov v horizonte najbližších dvadsať rokov, ktoré sú verejne prístupné, pripomeniem scenár na objednávku Royal Dutch Shell z roku 2005. Možné alternatívne budúcnosti sú podmienené pôsobením základných riadiacich síl, ktoré tvoria trojstranný trojuholník – interakcie medzi účastníkmi trhu, štátmi a spoločnosťou, ďalej ide o tri druhy pôsobenia – trhové stimuly, sila spoločenstva, nátlak (regulácia), pričom uvedené faktory pôsobia na tri operačné ciele – výkonnosť, sociálna súdržnosť a bezpečnosť. Ako základné trendy do roku 2025 experti identifikovali (1.) že globalizáciu formujú USA a Čína pri určitom vplyve „soft power“ t. j. EÚ a Japonska; (2.) že sa vytvára globálny trh s legislatívnymi službami a produktmi; (3.) že národné štáty sa transformujú na trhové štáty. Výsledkom sú tri scenáre, niečo ako utópie v zmysle ideálnych etalónov, ktoré naznačujú, ako by sa mohla vyvíjať demokratická trhová ekonomika. Sú to nasledovné alternatívy: po prvé –„málohodnoverná globalizácia“, čiže legalistický svet s dôrazom na bezpečnosť a výkonnosť, a to aj na úkor sociálnej súdržnosti, lebo trhové sily pôsobia pri rastúcej nedôvere účastníkov trhu, čo si vyžaduje značné náklady na ich ochranu; po druhé – „otvorené dvere“, čiže pragmatický svet, pričom s postupom globalizácie narastá tendencia k sociálnej súdržnosti a dôraz na výkonnosť za cenu menej bezpečnosti; po tretie – „zástavy“ alebo dogmatický svet, v ktorom dôraz na bezpečnosť a hodnoty spoločenstva prevažuje na úkor výkonnosti, takže napredovanie procesov globalizácie má za následok fragmentarizáciu spoločnosti na diferencované skupiny pod rozmanitými zástavami. Legalistický svet znamená orientáciu na trh („dokáž mi to“), pričom všeobsiahle súdne právomoci a konfliktné zákony vedú k zavádzaniu rozsiahlych spôsobov kontroly, inštitucionálna diskontinuita obmedzuje cezhraničnú ekonomickú integráciu. Pragmatický svet znamená orientáciu na spoločnosť („spoznaj ma“), obsahuje zabudovanú bezpečnosť, harmonizáciu súčinnosti a pravidiel, vzájomné uznanie, nezávislé médiá, úzke prepojenie medzi investormi a občianskou spoločnosťou podporuje cezhraničnú integráciu. Dogmatický svet je orientovaný na štát („nasleduj ma“), ide o hry s nulovým súčtom, dogmatické prístupy a národné preferencie, kedy hodnotové a náboženské konflikty brzdia globalizáciu, čo vedie k ohradeným spoločenstvám, národným štandardom a patronátom prehlbujúcim roztrieštenosť. [SK 352-3]
V roku 2019 sa načrtnuté tri ideálne typy svetového usporiadania prelínajú, pričom ani jeden z nich nepredstavuje žiaducu budúcnosť. Unipolarita jedného impéria je na ústupe, čo znamená vysoké riziko. Multipolarita sa prejavuje v podobe zmeny geopolitického usporiadania na niekoľko makroregiónov, ktoré sa hlásia o slovo. Špecificky sa prejavuje Európa, doteraz úspešná únia sa vovnútri rozpadá, akoby sa politická elita EÚ nevedela rozhodnúť, či chce byť relatívne samostatným makroregiónom, a teda jedným zo svetových globálnych aktérov, alebo bude pokračovať v úpadku, ktorý sa začal po prvej svetovej vojne. Z pohľadu futurológa sa vyžaduje zmena globálneho rámca, pretože žiaducu budúcnosť nezabezpečí jednostranná orientácia na výkonnosť (t. j. neoliberálna globalizácia) ani návrat k ohradeným spoločenstvám v mene bezpečnosti. Medzinárodné právo viacmenej na konci dvadsiateho storočia prestalo platiť, pretože každý si ho môže uplatňovať po svojom (tzv. „koalície ochotných“) a výsledok závisí od momentálnej pozície sily. Netreba sa však zriekať utópií preto, lebo sa aktuálne javia ako neuskutočniteľné. Ideálnym rámcom by bolo obnovenie autority medzinárodného práva v rámci reformovanej OSN (najmä Bezpečnostnej rady, ktorej zloženie petrifikuje výsledok druhej svetovej vojny), aby sa dosiahlo „storočie mieru“ podobne, ako bol úspešným „koncert mocností“ po Viedenskom kongrese v roku 1815. Historik Yuval Noah Harari z Hebrejskej univerzity v Jeruzaleme predložil víziu svetového globálneho impéria, ktoré na svojom území udržuje mier. [SP 255, 452] Lenže zmena globálneho rámca si vyžaduje nielen politický, ale aj ekonomický obrat, ústup od šialeného spôsobou, akým sa v súčasnosti dosahuje hospodársky rast za akúkoľvek cenu. Napríklad prostredníctvom koncepcie nonrastu (degrowth), čo by mohla – ale nemusela – umožniť štvrtá technologická revolúcia.
Harari má pravdu v tom, že tempo zmien narastá a to nielen v ekonomike, ale aj ľudské bytie pravdepodobne prejde mutáciami. Pripomína Marxov výrok z Manifestu KS, že proletariát sa nemôže pozdvihnúť, ak „nevyhodí do povetria celú nadstavbu vrstiev, ktoré tvoria oficiálnu spoločnosť“. Harariho vízia v horizonte roku 2048 predpokladá, že doterajšie fyzické a kognitívne štruktúry budú vyhodené do povetria alebo sa z nich stane klaud. Ľudia v polovici storočia budú čeliť migrácii do kyberpriestoru, premenlivým rodovým identitám a novým zmyslovým skúsenostiam vyvolaným prostredníctvom počítačových implantátov. Má pravdu aj v tom, že všetky partikulárne scenáre sú a budú značne vzdialené od pravdy. Jediná istota spočíva v tom, že zásadná zmena zasiahne v neďalekej budúcnosti bázovú štruktúru života. [SL 262-3]
Východiskovým predpokladom Harariho uvažovania je zlyhanie (neo)liberalizmu po kríze roku 2008, hoci jeho triumf nad konkurujúcimi ideológiami v polovici dvadsiateho storočia (fašizmus) a na sklonku storočia (komunizmus) sa zdal byť nesporným. Liberálne elity, ktoré dominovali svetu v ostatných desaťročiach, sa ocitli v stave šoku a dezorientácie. Disponovanie iba jedným príbehom upokojuje, všetko je naprosto jasné. O to drastickejšie je ocitnúť sa náhle v situácii absencie akéhokoľvek príbehu. Nič nedáva zmysel. Podobne ako sovietska elita v osemdesiatych rokoch liberáli nepochopili, že sa dejiny odklonili od nimi stanoveného kurzu a stratili schopnosť alternatívneho prístupu k výkladu reality. [SL 5] Keďže futurologické scenáre v podmienkach napredovania neistoty strácajú vierohodnosť, naliehavým sa stáva hľadanie zmyslu histórie ľudstva. Filozofia dejín sa od svojho zrodu opierala o kresťanskú teológiu, táto „barlička“ prestáva byť funkčnou. Problém spočíva v tom, ako ďalej. Harari vidí východisko vo výskume ľudskej mysle, tam by sme mali viac pokročiť, aby nás čoskoro úplne nenahradila AI, čiastočne nahraditeľné totiž ľudstvo je. [SL 318]
Vo vzťahu k budúcnosti by sme sa mali vyvarovať spupnosti. Budúcnosť je otvorená, jedine Boh ju môže v prestihu poznať, ľuďom musí stačiť, že sa na jej formovaní tak či onak podieľame. Rôzne samozvané elity si nárokujú morálnu nadradenosť, opovrhujú každým, kto sa nepodriadi ich názoru. To sa špecificky prejavuje aj v Česku a na Slovensku. Český prezident M.Zeman vo svojom vianočnom prejave použil termín „lepšolidé“ (vraj ho vymyslel moderátor Soukup). Nálepkuje tých, čo sa považujú za niečo lepšieho než my ostatní a teda nám neustále radia, čo máme robiť a pritom svoje názory považujú za nadradené tým druhým.
Nedopusťme politickú majdanizáciu Slovenska!
Odkazy:
SK L.Hohoš: „Postkapitalizmus a prehlbovanie globálnej nerovnosti“. In M.Hrubec a kol.: Sociální kritika v éře globalizace, 2008.
SP Y.Harari: Sapiens. Stručné dějiny lidstva, 2012
SL Y.Harari: 21 Lessons for the 21st Century, 2018.