O hrdinských činoch bojovníkov proti fašizmu sa toho popísalo veľa, hoci mnohí ani hrdinami nechceli byť. Jedným z nich bol aj veliteľ Dunajskej flotily, viceadmirál Grigorij Nikitič Cholosťakov, ktorého jednotky sa podieľali na oslobodení Bratislavy pred 65 rokmi. Narodil sa 20. júla 1902 v bieloruskom mestečku Baranoviči. Ako mladý vojak sa zúčastnil na občianskej vojne a bojoch proti interventom, ktorí vtrhli do Sovietskeho Ruska po Októbrovej revolúcii. Poliaci na dvadsať rokov obsadili aj jeho rodné mesto. Absolvoval vojenské námorné hydrografické učilište a špeciálny kurz pre ponorkové loďstvo. Najprv bol veliteľom ponorky, neskôr veliteľom flotily v Baltickom a Čiernom mori. Päťtisíc míľ pod kryhami Grigorij Nikitič bol vojakom telom i dušou. Nesťažoval sa na zložitosti a nežiadal osobitné privilégiá. V tridsiatych rokoch ako kapitán druhého stupňa už velil ponorkovej divízii na Ďalekom východe a podieľal sa na obrane Vladivostoku, keď Japonci okupovali čínske Mandžusko. Pod jeho velením námorníci ako prví preplávali ponorkami pod ľadovými kryhami Arktídu a dosiahli rekordných päťtisíc míľ plavby pod vodou. Tvrdý námornícky režim Cholosťakova zoceľoval. Ale vtedy ešte netušil, prečo odsúdili a bez odkladu popravili jeho bojových druhov Michaila Tuchačevského (1893 – 1937) a Michaila Viktorova (1893 – 1938). A prečo „dobrovoľne“ ukončil svoj život samovraždou jeho priateľ z armády Jakov Gamarnik (1894 – 1937). Pochopil to až o pár mesiacov neskôr, keď stalinský stihomamský režim zasiahol aj do jeho osudu. NKVD – Štátny výbor ministerstva vnútra ho bez akýchkoľvek dôkazov obvinil z vlastizrady a špionáže v prospech Veľkej Británie a Japonska, zo záškodníctva a prípravy kontrarevolučného sprisahania. Napriek neľudským výsluchom nepriznal nijakú vinu. Aj tak ho však odsúdili na pätnásť rokov ťažkého žalára v nápravno-pracovnom tábore. Cholosťakova najprv väznili katakombách, potom v samoväzbe v betónovom bunkri. Po úpornom dvojročnom úsilí jeho blízkych ho predseda prezídia Najvyššieho sovietu ZSSR Michail Kalinin, ktorý disponoval určitými prezidentskými právomocami, amnestoval. Biľag vykonštruovanej viny mu však už nik z čela celkom nezmazal. Strategický význam Novorossijska Začiatkom 40. rokov minulého storočia pridelili Grigorija Cholosťakova k Čiernomorskej flotile, povýšili ho na kapitána prvého stupňa a vymenovali za veliteľa ponorkovej brigády v Sevastopole. Tam ho zastihla Veľká vlastenecká vojna. Zúčastnil sa na bojoch o Tamaň a Kerč na Kryme už ako náčelník štábu Novorossijskej vojenskej námornej základne. Bývalý Hitlerov emisár na Blízkom východe Fritz Grobbe priznal, že získanie Novorossijska a voľného prístupu k Čiernemu moru boli pre ,,tisícročnú“ Tretiu ríšu prvoradé. Tadiaľ sa mohlo nacistické Nemecko cez západný Irán dostať do arabského sveta, kde sa už sústreďovala armáda maršala Erwina Rommela. Získať naftové polia v Iráne a v arabských krajinách bolo pre svetovládne ciele nevyhnutné. Ak by sa Nemci dostali k Basre, mali by cez Indický oceán otvorenú cestu k Japoncom, ktorí v tom čase okupovali Singapur. Brániť a ubrániť túto časť sovietskej pôdy bolo mimoriadne zložité. Nemeckí vojaci už boli na území prístavného Novorossijska. Boje zúrili. Po štyroch dňoch veľkých strát Červená armáda opustila mesto, ale nepriateľ nemal ani zďaleka vyhrané. Sovieti sústavne ostreľovali nacistické vojsko ťažkými delostreleckými zbraňami. Po piatich mesiacoch úporných bojov Cholosťakov zostavil legendárny oddiel Cézara Kunikova v počte 273 mužov, ktorí 225 dní do posledného dychu zadržiavali na kúsku polostrova Myschako veľkú časť bojových jednotiek nepriateľa. Opevnili sa v prímestskej časti Staničky a vyslali do éteru dezorientujúcu správu, že ,,pluk“ sa úspešne dostal na stanovené miesto a postupuje podľa rozkazu. Tento manéver dohodol veliteľ jednotky major Kunik s Cholosťakovom. Hlavný hrdina: generálny tajomník Po vojne sa o tejto operácii prestalo hovoriť. Ľudia mimo tohto regiónu sa o statočných obrancoch veľa nedozvedeli. Až koncom 70. rokov vyšla útla brožúra Malá zem, ktorá sa čítala všade. A nielen v Sovietskom zväze. V nej sa však nedostali do vedomia občanov naozajstní hrdinovia, ale len generálny tajomník ÚV KSSZ Leonid Brežnev. Stala sa riadenou senzáciou toho obdobia a boje o Novorossijsk takmer bitkou číslo jeden v celej Veľkej vlasteneckej vojne. V jednotlivých epizódach knihy bol niekdajší politický náčelník 18. výsadkovej armády plukovník Brežnev v centre pozornosti, čo sa ešte zvýraznilo v ďalšej jeho brožúre Spomienky. Skutočné autorstvo oboch knižiek síce nebolo známe, ale šepkalo sa, že na zdôvodnenie svojich neoceniteľných zásluh mal generálny tajomník k dispozícii veľký kolektív, ktorý pripravoval všetky materiály na jeho vystúpenia a prednášky. Bolo verejným tajomstvom, že Brežnevovi slúžili skúsení generáli, admiráli, vojnoví náčelníci a skvelí stratégovia, rovnako aj veliteľ Severokaukazského frontu generál Ivan Petrov. Ten bol najkompetentnejšou osobou v zložitých operáciách, lebo velil pozemnej armáde, námorníkom i výsadkárom. Autor Malej zeme neopisuje stretnutia s vojakmi a námorníkmi, iba kontakty s politickými pracovníkmi vlastnej divízie. Bývalý veliteľ 18. armády A. Nikulin sa priznáva: ,,Ľudia sa ma často pýtajú, či som sa na Malej zemi stretol s Brežnevom. O tom, že bol veliteľom politického oddielu, som sa dozvedel až ako veterán v roku 1957. V brožúre spomína ruskú báňu (kúpeľ). Tú vylučujem, lebo nás umývali len silné dažde. Alebo sme sa máčali v morskej vode pri vyloďovaní.“ Podľa Nikulina je tiež absurdné, aby výsadok kunikovcov plánoval sám Brežnev. Rovnako nechápe, prečo autorský kolektív „zabudol“ na mená mnohých významných veliteľov, zvlášť na Cholosťakova, ale aj ďalších admirálov: Isakova, Vladimirského a Basistého, generálplukovníka Petrova, generálmajora Židilova a mnohých iných. V brožúre sa nespomína ani Penajská batéria nadporučíka Alexandra Zubova, ktorá mala rozhodujúcu úlohu na oslobodení Novorossijska. Jednoducho, hlavnou a jedinou osobnosťou na Malej zemi sa mal stať Brežnev. Čestný občan Bratislavy Cholosťakova v novembri 1944 vymenovali za veliteľa Dunajskej vojenskej riečnej flotily, ktorá mala 29 obrnených a 9 raketometných člnov, 10 mínoloviek, ďalšie podporné plavidlá a do jej zostavy patrila aj 83. brigáda námornej pechoty v počte 1 700 mužov. Od 20. februára 1945 podliehala veliteľovi II. ukrajinského frontu maršalovi Rodionovi Malinovskému, s ktorým koordinovala svoje bojové akcie na Dunaji, pozdĺž jeho brehov a pozdĺž väčších prítokov v strednej Európe až po rakúsky Melk. Významným spôsobom sa podieľala aj na oslobodení Komárna a Bratislavy koncom marca, resp. začiatkom apríla. V parčíku pri osobnom prístavisku v našom hlavnom meste na počesť sovietskej riečnej flotily odhalili v roku 1970 pomník. Bratislavčania udelili Cholosťakovovi čestné občianstvo, ak mu ho náhodou podľa novej módy v 90. rokoch minulého storočia neodňali… Grigorij Cholosťakov po vojne absolvoval Vojenskú akadémiu Generálneho štábu, pracoval v zodpovedných funkciách na ministerstve národnej obrany, zúčastňoval sa na organizovaní skúšok nových technológií na vojnových lodiach ako aj na príprave veliteľských kádrov ozbrojených síl. Titul Hrdina ZSSR dostal až v roku 1964. O päť rokov na ho poslali to do dôchodku. „V roku 1982 som ešte pôsobil v Moskve,“ pokračuje Nikulin, „keď generálnemu tajomníkovi ÚV KSSZ udeľovali Leninovu cenu za literatúru. Zároveň ho prijal predseda Zväzu spisovateľov ZSSR Georgij Markov za člena zväzu s legitimáciou číslo 1, napriek tomu, že brožúry napísali iní. Brežnev bol už vtedy vážne chorý, zle artikuloval, ale málo zrozumiteľne pripomenul, že bude písať ešte viac. Keď 10. novembra 1982 zomrel, za rakvou vtedy už maršalovi ZSSR nieslo 45 dôstojníkov 220 radov a medailí. Za aké zásluhy – to sa už nedozvieme.“ Napriek tomu všetkému je novorissijská epopeja v rokoch 1942 – 1943 nerozlučne spätá s menom Cholosťakova. O to viac bolí tragédia, ktorá sa odohrala 18. júla 1983 na Tverskom bulvári v Moskve. Viceadmirála a jeho manželku Natáliu zákerne zavraždili. Lúpežní vrahovia Gennadij Kalinin a jeho žena Inessa, vydávajúci sa za novinárov, navždy umlčali hrdinu. Hrdinu, ktorého životným krédom bolo: ,,Osobne nič nepotrebujem, ani chatu, ani auto, ani poklonkovanie, ba ani slávu. Želám si len, aby moja krajina žila v mieri a mohla veriť, že zajtrajší deň bude lepší.“
