Eva Bachratá-Linhartová, výtvarníčka Narodila sa v Prahe na Žižkove (1943), na základnú a strednú školu chodila v Bratislave, veľkú časť roka žije spolu s manželom, umeleckým historikom Bohumírom Bachratým v Štiavnických Baniach. Hoci už ako malá vyrábala bábky do divadielka, ktoré si doma hrávali so sestrou a myslela si, že jej osudom bude bábkarstvo, na Škole umeleckého priemyslu v Bratislave vyštudovala odbor keramika u profesora Theodora Lugsa. Potom istý čas pracovala ako aranžérka a návrhárka, venovala sa svojim dvom synom a od roku 1979 je v slobodnom povolaní. Bola členkou Zväzu slovenských výtvarných umelcov, od roku 1990 Slovenskej výtvarnej únie, Spoločnosti voľných výtvarných umelcov-ART CLUB 60 + 8, Českého spolku Bratislava, usporadúva tvorivé dielne pre deti, predovšetkým však maľuje. Má dvoch synov, jeden je matematik, druhý režíruje, píše rozhlasové hry a rozprávky. S hosťkou Slova sa zhovárala Marta Moravčíková Pamätáte si svoj prvý obraz alebo obrázok? – Pamätám. Výtvarné umenie ma v istom zmysle sprevádzalo odmalička. Raz, mala som vari tri či štyri roky, ma maminka v noci zobudila, keď sa vrátila odkiaľsi z divadla. Na stole vo veľkej izbe totiž našla namaľovaný obrázok Adama a Evy. A bol dosť verný. Lebo ja som nikdy, ani ako dieťa, nekreslila a nemaľovala len tak, že ruky a nohy mojich postavičiek boli len paličky, ale robila som aj kontúry tela a svalov. A v tomto prípade mal strom, pod ktorým Adam s Evou stáli, aj halúzky. Pre mamičku však bolo podstatné, že tam, kde treba, mal Adam nakreslené to, čo tam má mať nakreslené. Teda znak svojej mužskosti. A mamička ma zobudila znepokojená, odkiaľ to mám, ako som na to prišla. A ako ste na to prišli? – Na to si už veru nespomeniem, takisto, ako si už nespomeniem na to, čo som jej vtedy odpovedala. Pamätám sa však, ako ma úžasne naštvalo, že ma v noci budí pre takú samozrejmosť, ako je Adamovo nahé telo a všetko, čo k nemu patrí. V súčasnosti sa však nielen Adam a Eva, ale nijaké postavy vo vašich dielach nevyskytujú. Ale predsa len pôsobia ako by boli plné ľudí – cez pocity, ktoré vyvolávajú. Vaše diela charakterizuje jemnosť, ale nie sú prejemnené, naopak ide z nich zvláštna sila. Ako by vyjadrovali istý paradox prírody a jej pôsobenia na človeka. Lebo čo ako vie byť divá, drsná a surová, niekedy až krutá, predsa len náš život zjemňuje. Pretože keď ňou človek len nepreletí, ale ju vníma naplno, príroda ho práve svojou silou a tým, že on si ju pokorne uvedomí, môže zjemniť. A takej prírody sú plné aj vaše obrazy. Ako ju vnímate vy osobne? – Pre mňa je príroda naozaj čosi strašne silné. Strašne je v tomto kontexte zvláštne, ale presné slovo vyjadrujúce viac ako pojem veľmi. Po prvé chodím do prírody nesmierne rada a po druhé – všade vidím znaky, náznaky, symboly, znamenia a mám dojem, ako by mi niečo rozprávala. Ide o to, aby som to pochopila. Ale aby som to dokázala aj stvárniť, musím motívy z prírody zažiť. Kým sa to nestane, kým niečo neočarí priamo mňa, darmo mi niekto povie – toto je zaujímavé, mohla by si to namaľovať. Nejde to. To moje očarenie pritom môže byť rôzne. Niekedy je to vtáčí spev či jemné zacvrlikanie nejakého hmyzu v chladnom ráne, šelest lístia. Aj to vnímam ako posolstvo, ktorým mi príroda chce niečo povedať. Takže čokoľvek z nej prenášam do obrazu a chcem tlmočiť divákovi, mám vždy osobne zažité. Myslím si, že iba tak bude môj zážitok prostredníctvom obrazu rovnakým alebo podobným zážitkom aj pre ľudí, ktorí sa naň dívajú. A ja mám v prírode veľmi silné pocity rovnováhy a očarenia. Zvláštnym, až mimoriadnym zážitkom z vašich obrazov sú farby. Chvíľami pôsobia, ako keby nahrádzali tvary a kontúry, chvíľami splývajú do svetelných a farebných vĺn a vťahujú človeka kamsi do hlboka. Sú aj farby takou silnou súčasťou vášho zažívania prírody? – Príroda ako keby sa človeku prihovárala v celej komplexnosti, teda aj farbami. Každá farba niečo symbolizuje a vplýva na nás, aj keď si to neuvedomujeme. Mojimi silnými farbami sú modré, ale keď sme sa začiatkom tejto jari vrátili z chalupy a videla som celú paletu krásnych zelených jarných tónov, zdalo sa mi, ani čo by mi príroda tentoraz chcela povedať zasa niečo nové. Čosi, čo by som mala precítiť, pochopiť a potom dať do svojich pastelov a olejov, aby som o posolstve, ktorým ma oslovila, vypovedala za ňu. V tých výpovediach pritom nie je len to, čo ma obklopuje, ale aj to, čo zažijem, keď to intenzívne vnímam. Niekedy sa mi dokonca stáva, že niečo namaľujem skôr, ako to vidím, skôr, ako sa na mieste, ktoré maľujem ocitnem, skôr, ako to miesto a pocity z neho zažijem. Vari pred dvoma či troma rokmi sme napríklad boli na Silickej planine. Tam, kde je v lese akási trhlina vedúca hlboko do zeme, vanie odtiaľ chlad a isté tajomno. Keď sme vystúpili z auta a blížili sa k lesu cez jablkový sad k tomu miestu, zrazu som konštatovala, že niečo je tam iné. Iná energia, zvuky alebo iné ticho. A manžel prikývol. Naozaj je tam niečo iné. Namaľuj to. A ja na to, ale veď ja som to už namaľovala! Nemožno túto schopnosť pretavovať svoje vnímanie prírody do výtvarného diela chápať ako istý dar za pokoru, ktorú voči nej prejavujete? – To by bolo krásne, ale ja mám stále pocit, že by som prírode mala rozumieť ešte viac. Niekto hovorí, že je nedokonalá. Ale podľa mňa sú napríklad už len farebné kompozície v nej úžasne čarovné, a som presvedčená, že niečo znamenajú. Podľa mňa sú to symboly a variácie rôznych pocitov, ktoré buď cítime a vnímame, alebo necítime a nevnímame. Ja ich určite cítim. Neraz, keď som niekde v lese alebo na lúke či pri vode, robím si len skice, ktoré mi pripomenú nejaký zážitok. Ten sa mi vybaví úplne presne, keď si k nemu môžem v pokoji sadnúť. A ani zážitok ani pocit z neho sa mi už z pamäti nevymaže, naopak, potom ho vkladám do obrazu. A som presvedčená, že ten pocit, aký som mala pri tvorbe ja, sa zmocní aj tých, ktorí pred obrazom zastanú. Že pochopia odkaz prírody, ktorý som im sprostredkovala, aj keď sa im možno na prvý pohľad zdá (či vyzerá) ako nedopovedaný či nezrozumiteľný. Rozumiete prírode tak, ako keby sa s vami zhovárala? – Keď si aj myslím, že niečomu začínam rozumieť, „vymaľujem“ sa z toho po istý bod a ďalej nejdem. Ako keby som sa bála, že na to, čo má byť vypovedané, nakoniec prídem, a človek sa niekedy poznania aj trošku obáva – a tak to radšej nechám zahalené tajomstvom. Je to, ako by som bola takmer na kraji priepasti. Ešte krok a niečo sa stane. A preto ten krok neurobím. V istom období som napríklad maľovala pyramídy, a vtedy som mala dojem, že rozumiem ich odkazu. Boli v nich farebné štvorčeky, kamene, z ktorých sú vybudované a väčšinou bol vždy jeden kváder zlatý. Keď sa mi to stále opakovalo, hovorila som si, že to (alebo tam) je odkaz, ktorý sme mali pochopiť. Mimochodom, irituje ma, že hoci minulosť nám zanechala množstvo odkazov a hoci si hovoríme, že sme civilizovaní, ustavične sa správame, ako keby sme boli kdesi na začiatku. Pritom je okolo nás toľko odkazov minulosti, ktorým nerozumieme… Ja som si práve pri stvárňovaní pyramíd predstavovala, že ten zlatý kváder v nich je najdôležitejší odkaz, ktorý nám zanechali. A keby sme pochopili to, pochopíme všetko. Išlo to tak ďaleko, že sa mi s pyramídami aj snívalo. V čom spočívalo vaše porozumenie tomuto mohutnému odkazu minulosti? – Na to skoro nie sú slová. To bol pocit. Ako keď človek čosi vie, ale nemá slová, ktorými by to vedenie či poznanie vyjadril. V mojom prípade je to tak, ako keby to išlo okolo mňa alebo cezo mňa; rozumiem, ale cítim, že ešte krok a už by som do toho spadla. A preto ten krok neurobím. Už o tom bola reč: ako keby som sa bála, že to, čo objavím, neunesiem. V takej chvíli cítim akúsi bázeň, ako by som na poznanie, ktoré by z toho vyplynulo, ešte nebola pripravená. Preto s tým rozhodujúcim krokom otáľam; váham ho urobiť. Tak sa jednoducho zastavím chvíľu pred tým, ešte prv, ako by som na svoje poznanie našla slová. A také zážitky a pocity sa vracajú. Veľa ráz som si už uvedomila, že idem po nejakej ceste, ale keď som už pri cieli, akosi ma nezaujíma. Dôležitá je ona, cesta. A v mojom prípade sú tou cestou práve moje obrazy. Vaším častým vyjadrovacím prostriedkom pri ich tvorbe je pastel. Priťahuje vás svojou farebnosťou, alebo tým, že pôsobí ako zjemňujúci element drsnosti? – Priťahuje ma práve svojou jemnosťou. O pasteli sa hovorilo, že je to kresbová technika. Ja ho však posúvam do polohy maľby. Raz, ešte v minulom režime som v jednom obchode videla škatuľu neuveriteľne krásnych pastelov. Stáli dvetisíc korún a ja som vtedy zarábala nejakých sedemsto… Ale na tie pastely som sa chodila dívať ako na zjavenie. Napokon som si na ne požičala. A tú škatuľu ešte stále mám, bolo v nej okolo 280 farebných odtieňov a pre mňa bolo nesmierne vzrušujúce vidieť tie jemné nuansy farieb. Pretože práve pastel tie farebné nuansy umožňuje vytvoriť a vyjadriť nimi jemnosť, ktorá ma fascinuje. Po roku 1990 sa na výstavách presviedčam, že výtvarníkov, ktorí pracujú s pastelom, pribudlo. Mnohí zrejme prišli na to, že pastely si možno brať všade so sebou a rýchlo zaznamenať, čo nemá byť zabudnuté. Moje pastely síce nebývajú až také rýchle, ale všeobecne pastel také rýchle vyjadrenie umožňuje. Navyše žiari. Žiari a zažiari aj v kombinácii s inými farbami a zaujímavý je aj v spojení s akrylmi či inými prostriedkami a technikami. Vaše obrazy evokujú, že v tvorbe začierate naozaj dohlboka. Myslíte si, že je naše vnímanie života cez prizmu prírody dostatočne hlboké? Uvedomujeme si, že sme jej súčasťou a že, ako ste spomenuli, nám chce niečo povedať? Alebo skôr, že nám aj niečo hovorí, ale my ju nepočúvame? – Myslím, že aj keď mnohí sa k nej vracajú, celkovo sa my ľudia od prírody vzďaľujeme. A domnievam sa, že náš spôsob uvažovania a správania by bol iný, keby sme si nemysleli, že my sme ten vrchol. Keby sme priznali, že sme len súčasťou prírody. Vtedy by sa zmenila aj filozofia života. Lebo naozaj nie sme to najvyššie, čo rozhoduje za zvieratá, rastliny, za vodu a za mraky a dažde a preto by sme mali pred prírodou zotrvávať v pokore. Vy v takej pokore zotrvávate? – Snažím sa o to. Mám napríklad rada búrku. Keď počujem, ako buráca, hovorím si, že to, nad čím si myslíme, že panujeme, nám zase raz ukazuje, kto je tu pánom. To, že sa od prírody vzďaľujeme, nie je nič dobré. Pritom sa podľa mňa s ňou dá žiť v symbióze. Ale ja som už neraz stretla ľudí, ktorí sa boja, že vonku, v lese, na lúke, sa im niečo stane. Boja sa chrobáčika, dážďovky… Neboja sa však ísť medzi masu ľudí, hoci tam by sa im skôr mohlo čosi stať. A mnohí do prírody nechodia vôbec. Pritom lekári pacientom pobyt v nej priam odporúčajú ako terapiu. Nie je to tak, že ľudia len nemajú odvahu vyjsť si v našich nebezpečných časoch len tak do lesa? – Ale príroda sú predsa aj krásne parky, záhrady, polia! Práve parky, ich trávnaté plochy, sú mojou ďalšou inšpiráciou. Zo zážitkov v nich som si vytvorila veľký cyklus. Najmä anglické parky sú zázraky, ktorými sa človek upravenou krajinou priblížil k divej prírode. Tak vnímam aj českú krajinu, ktorej súčasťou sú umelé rybníky či stromoradia, čo sú tu od čias baroka až renesancie, keď sa robili nielen projekty parkov, ale aj projekty krajiny. A práve také parky na nás pôsobia svojou harmóniou, ktorá je dielom človeka, a napriek tomu prírodu neruší, ale s ňou splýva. Tým, ktorí tie parky vytvorili, sa treba pokloniť. Prechádzajúc nimi človek nadobudne pocit, že niekto niekoho, prípadne niečo pochopil, vytvoril a dáva ďalej. Pritom mnohí z tvorcov výsledok svojej práce nikdy nevideli, pretože vlastne vyrástol až pre nasledujúce generácie. Cenné však je, že mali víziu, že ju vedeli naplniť a budovali jej podobu s plným vedomím, že to robia pre estetický zážitok tých, ktorí prídu po nich. Teda aj pre nás. Rovnako obdivujem aj hudbu starých majstrov a hovorím si, aké je naivné myslieť si, že ľudia dávnych storočí neboli takí vzdelaní a na takej úrovni ako my. Pritom, ako oni pochopili genialitu hudby! A to sa kedysi nedala zaznamenať inak ako notami. Vnímali ju teda len okamih, ale zážitok z dotyku s ňou aj tak vyhľadávali a potrebovali. To je podobné ako v prírode. Hudba a príroda ako celok je akoby neuchopiteľná, ale pôsobí na človeka a obohacuje ho náznakmi, symbolmi, niečím chvejivým. A rozvíja naše vnemy. Stačí si na ňu len nájsť čas a čakať, čo s nami urobí. A ak to dokážeme, tak to aj navyše hneď zaznamenať, ako to robíte vy. Hovorili ste o kráse českých stromoradí a krajiny, ktorú máte príležitosť obdivovať pri cestách do rodiska, ale inšpirujete sa aj prostredím okolo Banskej Štiavnice, Liptova, západného Slovenska. Čo vás, okrem životného partnera, primälo žiť práve tu? – Na Slovensko som prišla ako dieťa, keď otec dostal angažmán v Slovenskom národnom divadle. Dovtedy pracoval na Barrandove ako maskér a vlásenkár a ja som si tu najprv nevedela zvyknúť. Trochu lepšie to už bolo, keď som študovala na Škole umeleckého priemyslu. Zoznámila som sa so svojím budúcim manželom, a hoci celá rodina sa práve v čase, keď som končila školu, presťahovala do Prahy, ja som sa vydala a zostala v Bratislave. To signalizuje vašu schopnosť vytvoriť si všade pevné vzťahy a väzby, pretože prekonať túžbu za rodiskom nemusí byť jednoduché. – Prekonala som všetko, čo sa mi stavalo do cesty s uvedomením, že sa môžem spoľahnúť iba sama na seba. Vždy som si hovorila, že dôležité je jedine to, čo viem. A hoci som časom pochopila, že to, žiaľ, vždy neplatí, aj tak som bola stále sama za seba a sama sebou. Inak žiť neviem. Nebolo to vždy ľahké, ale maľovanie mi zakaždým dávalo takú silu, že to nakoniec zakaždým išlo. Zrejme to bolo o to dôležitejšie, že aj vaša práca si do značnej miery vyžaduje ponorenie do samoty. Pritom sa však dosť angažujete aj spoločensky. Navštevujete aj organizujete rôzne sympóziá, pracujete s deťmi, pripravujete výstavy. Znamená to, že po vyčerpávajúcej tvorbe v ponorení do seba sa potrebujete nabiť stretnutiami? Stávate sa nimi bohatšia aj umelecky a pretavujete do svojej tvorby aj stretnutia a vzťahy s ľuďmi tak, ako do nich pretavujete prírodu? – Naozaj pracujem vo viacerých organizáciách a spolkoch, a keď manžel pripravuje nejakú výstavu, rada pomôžem; inokedy niečo pripravujeme spolu. A zaujíma ma aj to, čo robia iní výtvarníci, takže s manželom chodievam aj do ateliérov kolegov. Ale mám rada aj samotu, pretože pri tvorbe je pre mňa dôležitý pokoj a pohoda. Keď som bola ako mladá mama istý čas so synmi u svojej maminky, po návrate som zistila, že tu nemám vybudované nijaké kontakty. A vtedy ma samota ťažila. Postupne som si však uvedomila, že to, čo je v našom živote najvzácnejšie a najdrahšie, čo môžeme využiť v prospech niečoho dobrého, na obohatenie seba aj druhých, je práve čas, ktorý máme k dispozícii. A tak som sa ho naučila využívať. Trvalo síce roky, kým som na obohatenie samotou prišla, ale zrazu ma začala priťahovať. Až tak, že keď pracujem na svojich obrazoch a manžel, ktorý si vedľa púšťa hudbu, sa ma príde spýtať, prečo som v takom tichu, protestujem: nie som v tichu, som plná zvukov, spomienok, obrazov, zážitkov. S tým si bohato vystačím. Na vernisážach výstav však človek nadobudne pocit, že dominantným znakom výtvarníckeho života je práve spoločenský život. – Vernisáže bývajú rušné preto, že keď výtvarníci robia dlho v osamotení ateliérov (a ich práca je dosť vyčerpávajúca, ba neraz prináša aj utrpenie), potrebujú sa občas uvoľniť a nabiť kontaktmi s tými druhými. Obdobie odriekania, hodiny, dni, týždne až mesiace v tichosti a samote vyžadujú ako protiklad stretnutia s ľuďmi rovnakej krvnej skupiny, pri ktorých sa možno uvoľniť. Ale skôr, ako je dielo hotové, mnohí, napríklad ja, sú radi sami. Vo chvíľach tvorby je totiž najlepším spoločníkom práca a dielo, ktoré z nej vzniká. K vašim stretnutiam nepatria len tie na Slovensku, ale aj v Česku, s ktorým ste nikdy neprerušili kontakty. Aké rozdiely vnímate pri takých stretnutiach medzi českým a slovenským umením? – Praha je pre mňa Európa, kam sa chodím nabiť na dobré výstavy. Inak je inakosť života tu a tam relatívna. Pre ľudí z menších miest môže byť „in“ život v Bratislave, pre Bratislavčanov možno v Paríži, ja ako rodáčka vnímam ako veľmi otvorenú a svetovú Prahu. Zvyčajne dokonca už na pohľad rozoznám, ak nejaký obraz maľoval český výtvarník alebo výtvarníčka. Podľa mňa to nie je len tým, že sú ovplyvnení českou výtvarníckou školou, ale aj prostredím, v ktorom žijú a tvoria. Prostredie človeka nesmierne ovplyvňuje a formuje jeho prejav. České umenie vnímam ako zjemňujúce; slovenské je trochu drsnejšie, autentickejšie, farebnejšie. A ja viac inklinujem k jemnosti. Patríte k výtvarníkom, ktorí sa so svojimi prácami nevedia rozlúčiť? – Kým obraz nedokončím, je ako moje dieťa, ktoré sa len rodí a nikto mi do procesu zrodu nemôže vstupovať. Potom je to už iné. Ale mám aj obrazy, ku ktorým aj na výstavách dávam poznámku, že sú nepredajné. Na to, aby som sa ich vzdala, sú priveľmi moje. A zavše, keď sa aj rozhodnem niečo predať, urobím neraz radšej variáciu a originál si nechám. Niekedy síce predsa len dám ďalej aj ten, ale zvyčajne až po nejakom čase, niekedy aj po rokoch. Najprv sa mi žiada si s ním požiť. Mnohé obrazy akoby mi totiž zrazu niečo hovorili, ukázali niečo, o čom som ani netušila, že v nich je. To sa zvyčajne stane, keď človek tvorí úplne uvoľnene a do obrazu podvedome zakomponuje sotva postrehnuteľné symboly. Pri jednej z prvých výstav to bolo také silné, až som zrazu mala pocit, že nemôžem vystavovať, lebo ľudia sa mi dostanú pod kožu a rozšifrujú, čo je v mojich obrazoch zo mňa samej. A to by niekedy mohlo byť aj nebezpečné, pretože to môže byť veľmi obnažujúce. Necitlivá doba niekedy v ľuďoch ubíja vzájomnú žičlivosť. Neodrazilo sa to na vzťahoch medzi výtvarníkmi? – Ťažko hovoriť za druhých. Ja vnímam výraznejšie delenie na skupiny a skupinky. Napríklad generačné. Je medzi nami menej informácií a ak človek nepatrí k nejakej skupine, nedostane sa k nim. A prekáža aj ustavične sa zrýchľujúce tempo, čo nás pohlcuje a niekedy aj zahlcuje všelijakým balastom. Ale zase – kým voľakedy bolo treba výstavu plánovať a zadať dlho dopredu, potom sa dlho čakalo na schvaľovanie, teraz je to jednoduchšie – ide najmä o to byť v správnej chvíli na správnom mieste. Lebo niekedy človek dostane ponuku, ktorá sa už nemusí zopakovať. Existuje niečo, čo by ste zo svojej tvorby najradšej vymazali alebo na čo by ste najradšej zabudli? – Asi osem rokov robila návrhárku plakiet a vyznamenaní, a keď som sa rozhodla odísť na voľnú nohu, založila som všetko, čo s tým súviselo, niekam do pivnice. Veľmi ma tešilo, že už nebudem musieť robiť, čo chce niekto iný, a budem sa môcť venovať tomu, čo chcem robiť ja. Viem, že podaktorí výtvarníci radi prijímajú zadania, ale to nie je môj prípad a som rada, že je to obdobie za mnou. O to radšej, že nešlo len o zadania, ale aj o to, že veľa ráz bolo treba dobrý návrh zopsuť, lebo zadávateľ chcel mať na medaile niečo celkom iné, ako urobil výtvarník. To obdobie, keď som musela robiť veci nasilu (ale aj tie som sa snažila robiť čo najlepšie) sa síce vymazať nedá, ako sa nedá nič, čo človek prežije, ale urobila som za tým hrubú čiaru a nevraciam sa k nemu. Znamená to, že teraz sa už na objednávku nerobí? – Pravdaže robí. A mne aj v súčasnosti, keď pracujem na základe konkrétneho zadania, spomenúc si na to obdobie, keď som robila, čo som nechcela, ale musela, až vstávajú vlasy dupkom. Ale hovorím si, urob to, zarobíš si na voľnú tvorbu, na rámy, už sa s tým konečne vysporiadaj, vydrž. Aj to je niekedy nevyhnutné. Ale nie som typ, ktorému by to vyhovovalo. Zmenilo sa u vás, vo vás či okolo vás niečo po rozdelení spoločného štátu? – Áno. Pre mňa to znamenalo niekoľko smutných pastelov. Keď som na jeseň roku 1992 stretla na ulici chalanov, ktorí vykrikovali to známe Češi, peši do Prahy, začala som uvažovať, čo si zbalím, ktoré knižky a obrazy si vezmem, aby so s tým odišla do Prahy. Výsledkom toho obdobia sú tie smutné pastely. A niekoľko nocí som potom prebdela aj vtedy, keď bolo po roku 1993 potrebné rozhodnúť sa pre občianstvo, lebo vtedy ešte nemohlo byť dvojité. Potom sa to zmenilo, takže teraz mám občianstva dve. Vaše obrazy evokujú, akoby na nich bolo namaľované čosi, čo tam vidíte len vy a divák to iba cíti. Ale keby to na nich nebolo, určite by to pokladal za negatívum, chýbalo by mu to, obraz by vnímal takmer ako nedohotovený. Nevie síce, čo to je, čo tam cíti, ale je to tým úplné. Čo sa vám pri tvorbe, ktorá vyjadruje taký odkaz, odohráva v hlave? – To, o čom hovoríte, je trochu zámer, aby to toho, kto sa pri obraze zastaví, vtiahlo. Aby neprešiel len tak okolo. Ale to je môj pocit. Myslím, že pocit, aký mám ja, má aj niekto iný, alebo sa v tom nájde. Ja sa s každým obrazom rozprávam, počujem pri maľovaní útržky rozhovorov, melódií. Keď napríklad nemôžem zaspať, zavriem oči a vybavím si svoju záhradu na chalupe, kde mám množstvo kvetov. Zaspávam akoby s pohľadom na tie kvety a prírodu. Počujem aj zvuky, a je zvláštne, že aj tie mi evokujú farby. A keď maľujem, vybavujú sa mi pocity, zo zážitkov, ktoré ma inšpirovali. A jeden z najkrajších pocitov je, keď všetko nechám od seba odísť a vnímam farby. Hovorím tomu, že jedna farba si privoláva druhú. To sa mi stáva často. Robím, so svojou modrou, ale žiada sa mi, napríklad modrozelená, alebo červená, ktorú inak často nepoužívam. Neraz obraz vedie mňa. Je v tom čosi rozprávkové. Pootvorím dvere, a tie sa začnú ďalej roztvárať samy a ja presne viem, čo mám urobiť, ako postupovať. Niekedy sa však stane, že neviem, čo ďalej, a to je potom trápenie. A dilema, ak mám nejakú predstavu a chcem ju namaľovať, ale obraz akoby si povedal: dosť. A ja si poviem – už ani čiaru. Ďalšia čiara by to pokazila. Ale rozhodnúť sa, či pokračovať v naplnení svojej predstavy, alebo sa podriadiť „vôli“ obrazu nie je jednoduché. Obraz človeka naozaj oslovuje. Mne sa napríklad často stáva, že sa so mnou rozpráva. Jeho farby ma vedú, a keď sa dám viesť, akoby som vstúpila do trinástej komnaty. Výtvarník však zrejme nepodlieha len čaru farieb. Čo vás okrem nich najviac ovplyvnilo a čoho ste sa museli zbavovať? – Musela som sa zbavovať toho, že mnohé veci som nevedela technicky. Tí, čo sa dostali na vysokú školu, sa k ovládaniu techniky a techník dopracovali za šesť rokov, ja som to musela zvládnuť sama a trvalo to dlhšie. A kým som sa prepracovala k potrebným znalostiam a skúsenostiam, musela som sa prehrýzť cez mnohé nedokonalosti a nepresnosti. Iné, ako sa k tomu prehrýzť, mi však nezostávalo, pretože výtvarníkovi by pri práci nemalo robiť problém technické vyjadrenie. Možno preto robím viac ako čokoľvek iné predovšetkým pastel. Spočiatku som robila malé veci na maličkom stole, až neskôr som nabrala odvahu k väčším plochám. Teraz mi už nerobia problém. Kedysi som robila aj figurálne kompozície, ale prišla som na to, že to nie je také napínavé a prešla som ku krajine. V mojom prípade je to však často abstrakcia, niekedy sú to len farebné pocity, v ktorých cítiť jej náznak. Celým naším rozhovorom sa ako červená niť ťahala príroda a jej súvislosti s ľudským životom, ale aj s vašou tvorbou. Čo okrem prírody ešte ovplyvnilo vašu tvorbu? – Literatúra, poézia a zoznamovanie s tvorbou kolegov. Niekedy je veľmi dôležité dať si dokopy výtvarníka spolu s dielom. Keď niekto povie, že nerozumie obrazom nejakého autora, odporúčam mu, aby si našiel románovú podobu jeho životopisu a dal si dokopy súvislosti, v akých žil a tvoril. Pravdaže, sú diela, ktoré človeka oslovia tak, že si povie ach, úžasné, ale zvlášť pri tých, kde si nie je istý, o čo v nich ide, pomôže, ak si prečíta životopis tvorcu, prípadne sa niečo podozvedá o dobe alebo spoločnosti, v ktorej žil či žije. Také poznanie súvislostí a okolností umelcovho života je často mostom k dielu. Lebo nikto nie je vytrhnutý z kontextu. Všetci žijeme v nejakých súvislostiach. A nemali by sme ich ignorovať.
