Záloh spišských miest Poľsku v rokoch 1412 až 1769 sa v poslednom čase spomínal ako pohroma v histórii Spiša. V tomto ohľade sa jej skoro vyrovnáva nedávno potvrdené územnosprávne delenie, ktoré rozčeslo Spiš medzi dva východoslovenské kraje.
História zálohu je našej verejnosti známa veľmi hmlisto. Jeho dôsledky sa oslobodením spišských miest v roku 1769 úplne neskončili, pretože sa Poľsko nikdy nedokázalo zmieriť s ich stratou, hoci právo na ich držbu stratilo už v stredoveku. V poľskej verejnosti sa zámerne pestoval historicky neopodstatnený názor, že Mária Terézia bola iniciátorkou prvého delenia Poľska. Chceli tým dokázať, že Spiš je odvekým poľským územím a žiadali revíziu poľsko-uhorských hraníc. Táto kampaň mala po Prvej svetovej vojne za dôsledok okupáciu časti slovenského územia. Do Poľska boli po roku 1920 včlenené viaceré spišské obce, ktoré však so zálohom nemali nikdy nič spoločné.
Dôsledky dobrodružnej politiky
Záloh je ustanovizeň vecného práva, ktorú na zabezpečenie splatenia dlhu používali už Rimania, pretože osobné ručenie dlžníka veriteľovi v mnohých prípadoch nestačilo. Aj dnes je právny inštitút zálohu prostriedkom získania pôžičky s tým, že by príjmy zo založenej veci získaval veriteľ až do vrátenia pôžičky.
Nemecký cisár a uhorský kráľ Žigmund Luxemburský (1368-1437) mal veľmi zlú povesť u českých historikov a ani jeho panovanie v Uhorsku nezanechalo dobré spomienky. Česi mu nemohli odpustiť spoluvinu na upálení majstra Jana Husa a križiacke výpravy proti husitom, kým ako uhorský kráľ mal vratkú pozíciu, čo umožnilo neúmerný nárast moci a majetkov veľkej šľachty. Pre ciele svojej dobrodružnej zahraničnej politiky bol ochotný obetovať čokoľvek. V zlom naňho spomínajú najmä Spišiaci.
Žigmund si v roku 1412 požičal od poľského kráľa Vladislava 37 000 kôp českých grošov, aby mal prostriedky na vedenie vojny proti Benátskej republike. Zálohovú listinu vystavili v Záhrebe 8. novembra 1412, v ktorej sa, okrem iného, uvádza: „Chcejúc však zaručiť tomuto pánovi Vladislavovi, poľskému kráľovi… vrátenie týchto peňazí… týmto sme zastavili so zvláštnym k tomu súhlasom našich prelátov a veľmožov a do zálohu dali:zeme, náš hrad Ľubovňu, ináč Libovľu s mestom, a mesto Podolínec s tvrdzou a dedinami k tomu patriacimi, ako tiež aj s mestami nižšie uvedenými a mestečkami ležiacimi v našej spišskej zemi a ostrihomskom biskupstve, a to: Hniezdne, Spišská Belá, Ľubica, Tvarožná, Poprad, Stráže pod Tatrami, Veľká, Spišské Vlachy, Spišské Podhradie, Spišská Nová Ves, Ruskinovce, Matejovce pri Poprade a Spišská Sobota zvanými, so všetkými ich príslušenstvami, daňami, výnosmi, dôchodkami, svetskou právomocou, majetkami, roľami, lúkami, poľami, lesmi, kroviskami, včelínmi, rybolovmi, rybníkmi, jazerami, močiarmi, vodami, vodnými tokmi, mlynmi, výmoľmi, dubovými a ihličnatými hájmi, porastami, prútinami, lovmi vtáctva, poľovačkami, riadnymi daňami, každoročnými príjmami, príslušenstvami a všetkými súčasťami, nech sa nazývajú akokoľvek… Tieto však zeme, hrady, mestá a dediny bude držať… kým jemu… nevyplatíme my, alebo naši nástupcovia spomínaných 37 000 kôp grošov českých…“
Uhorské pokusy vyplatiť záloh
História zálohu trvala celých 357 rokov. Prečo? Nechcel hádam uhorský kráľ splatiť dlh? Samozrejme, nie je to tak. Lenže veriteľ, poľská strana, nechcel dlžnú sumu prijať.
Niektorí autori dokonca zastávajú názor, že z právneho hľadiska bol záloh spišských miest neplatný od samotného počiatku, pretože uhorský kráľ Žigmund prekročil svoju právomoc. Podľa Zlatej buly Ondreja II. z roku 1222 bola právomoc uhorských kráľov značne obmedzená a bez súhlasu krajinského snemu nemohli časť uhorského územia odstúpiť cudzincovi. So zálohom síce súhlasili niektorí veľmoži, no nie uhorský snem. Ak by aj k tomuto porušeniu uhorského štátneho práva nedošlo, záloh by bolo aj tak treba, hoci o niečo neskôr, vyhlásiť za neplatný, pretože poľská strana odmietala prijať zaplatenie dlžoby.
Už o sedem rokov, teda v roku 1419, sa ešte kráľ Žigmund pokúšal vykúpiť založené mestá, ale poľský kráľ za ne žiadal takú veľkú sumu, že sa rokovania medzi oboma panovníkmi prerušili. Ďalší pokus vyplatiť dlžobu nasledoval v roku 1434 a potom v roku 1436. Poľská strana odmietala prijať ponúkané peniaze s odôvodnením, že za požičané peniaze ich krajina mohla získať oveľa väčšie územie.
Keď kráľ Matej Korvín v roku 1474 uzavrel s poľským kráľom Kazimírom mierovú zmluvu, prišiel tiež s návrhom vykúpiť mestá zo zálohu. Neuspel, pretože poľská strana žiadala privysokú náhradu. Zakrátko prišli Poliaci s tvrdením, že celá záležitosť je už premlčaná. Táto námietka však nemohla obstáť, pretože uhorská strana chcela vrátiť dlžobu už po siedmich rokoch a potom sa opakovane pokúšala mestá vykúpiť. Práve poľská strana svojím postupom porušila princípy zálohového aktu a navždy stratila právo požadovať vrátenie pôžičky, ako aj ďalej držať mestá v zálohu.
Otázkou zrušenia zálohu sa potom veľakrát zaoberal uhorský snem, ktorý nariadil ich vykúpenie zákonmi z rokov 1514 a 1525. Od roku 1552 do roku 1765 nebolo takmer jediného jeho zasadania, kde by sa o tejto otázke nebolo rokovalo. V poľskej odbornej i populárnej literatúre sa často objavuje tvrdenie, že Uhorsko nesplatilo záloh. Uviedli sme fakty, prečo sú takéto tvrdenia tendenčné a mylné. Autori týchto prác buď nepoznajú fakty a vtedajšie právne predpisy, alebo sa zo zrejmých dôvodov tvária, že ich nepoznajú. Z mnohých poľských prác existujú iba dve, kde sa spomínajú uhorské pokusy splatiť dlžobu. Ani v nich však autori neurobili náležité závery z faktu, že poľská strana odmietla prijať vyplatenie dlžoby.
Príčiny postupu poľskej strany
Existuje jasný dôvod, prečo poľskí panovníci odmietali prijať splatenie dlžoby. Dôchodky plynúce zo založených miest boli totiž také veľké, že už ich niekoľkoročná hodnota prevyšovala požičanú sumu.
Historik Münnich zastáva názor, že v období najväčšieho rozvoja baníctva (v Spišskej Novej Vsi, uznanej roku 1380 za banské mesto, sa ťažilo železo, meď, olovo a striebro) už samotná kráľovská daň z ťažby, tzv. urbura by stačila na splatenie Žigmundovej pôžičky. J. Vojtas zasa usudzuje, že príjmy Poľska zo založených miest prekročili asi tisícnásobne hodnotu sumy požičanej v roku 1412. Ak by existovala nejaká Guinessova kniha rekordov týkajúca sa histórie, tak obchod medzi „líškou ryšavou“ cisárom Žigmundom a poľským panovníkom bol možno jedným z najlepších obchodov v druhom tisícročí. Horšie hádam dopadli iba Rusi, keď Američanom predali za symbolickú sumu Aljašku.
Poľskí historici radi používajú termín „poľský Spiš“, akoby niekedy celé územie Spiša bolo patrilo k poľskému štátu. V skutočnosti sa do zálohu dostalo iba 16 miest, z toho predtým patrilo do Spoločenstva spišských Sasov 13 miest z 24 a ďalšie tri do tohto spoločenstva nepatrili (Podolínec, Ľubovňa a Hniezdne). Bolo však súčasťou Uhorského kráľovstva, inak by ich panovník nemohol dať do zálohu. Z etnického hľadiska boli mestá obývané Sasmi nemecké, zvyšné boli slovenské. Treba zdôrazniť, že nemecké mestá sa postupne slovakizovali, a nie polonizovali.
Základný význam má však ten fakt, že založené územia netvorili kompaktný celok, ale boli zložené zo siedmich enkláv, oddelených od seba inými mestami a obcami. Pritom okrem enklávy Ľubovňa-Podolínec-Hniezdne ani nesusedili s Poľskom. Založené mestá boli formálne aj naďalej súčasťou Uhorského kráľovstva. Mestá založené Poľsku sa nazývali Spišským starostvovstom, ktoré spravoval poľský starosta, menovaný poľským kráľom. Z toho vyplýva, že vlastne neboli založené mestá, ale príjmy a úžitky z týchto miest. Pozoruhodný je tiež fakt, že do zálohu sa nedostali vtedy najvýznamnejšie spišské mestá Levoča a Kežmarok.
V 20. storočí sa v analogickej situácii ocitlo po Druhej svetovej vojne územie Sárska. Politicky bolo súčasťou Nemecka a aj väčšina obyvateľov sa cítila byť Nemcami, no počas určitého obdobia ho mohlo Francúzsko ekonomicky využívať.
Zrušenie triapolstoročného inštitútu
Počas vnútropolitickej krízy vznikla v roku 1768 v Poľsku tzv. Barská konfederácia, ktorá bojovala proti kráľovi Stanislavovi Augustovi Poniatowskému (bol to posledný poľský panovník v rokoch 1764-1795), no po štyroch rokoch partizánsky vedených bojov ju porazili kráľovské a ruské vojská.
Vojská konfederácie prenikli aj na územie Spiša, obsadili Ľubovniansky hrad a spustošili okolité mestá a dediny. Tento vpád viedol k tomu, že územia založených miest obsadilo uhorské vojsko a cisárovná Mária Terézia vydala 19. apríla 1769 rozkaz brániť spišské mestá pred ďalšími vpádmi a útokmi na uhorské hranice.
Keď bola podpísaná rusko-prusko-rakúska dohoda o prvom delení Poľska, došlo vo Varšave v dňoch od 3. augusta do 18. septembra 1772 k samostatným medzinárodným rokovaniam medzi Rakúskom a Poľskom a obe strany podpísali dohodu o formálnom vypustení spišských miest zo zálohu. Za poľskú stranu túto dohodu podpísal kráľ Stanislav August Poniatowski a vzápätí ju schválil aj poľský snem.
Na záver môžeme zhrnúť, že zálohované spišské mestá nikdy netvorili súčasť poľského štátu. Poľsko malo iba právo čerpať z nich finančné príjmy. Odmietnutie Poľska prijať splatenie dlžoby, ako aj iné okolnosti, ktoré sme spomínali, dávali uhorským panovníkom právo obsadiť spomínané územie bez vlastných záväzkov. To, že sa na záloh spišských miest odvolávali niektoré poľské politické kruhy ako na dôvod pripojenia aspoň časti Spiša k Poľsku, nemalo nijaké opodstatnenie.
Autor (1921) je publicista
