Nie je to tak dávno, čo sa potreba reformy školského systému zdôvodňovala konceptom vzdelanostnej spoločnosti. Ten sa však z verejného diskurzu vytratil ako ranná hmla s východom slnka. Teraz sa už otvorene hovorí tom, že vzdelávanie má hlavne reflektovať potreby praxe – teda trhu a priemyslu. Lebo iná prax, respektíve potreby, v trhovo-konzumnej spoločnosti nie sú relevantné. Tak sa aktuálna reforma otvorene zameriava na redukciu vzdelávania na odborný výcvik, v ktorom má kľúčovú úlohu práve prax. Zaťažovanie študentov pre potreby praxe nepotrebnými faktami či dokonca teóriami, nehovoriac už o normatívnych konceptoch, akými sú napríklad humanizmus či participatívna demokracia, je zjavne mrhaním času, ale aj verejnými prostriedkami. Veď takého koncepty sú nekompatibilné s potrebami trhovo-konzumnej spoločnosti, nieto ešte hospodárskej praxe. Tá vyžaduje pracovnú disciplínu a dodržiavanie technologických postupov, nie nejaké rozumovanie o tom, či je to demokratické, sociálne únosné alebo dokonca environmentálne udržateľné.
V tomto kontexte je pochopiteľné, že ministerstvo školstva otvorene uvažuje o tom, že učiteľov by mali vzdelávať neziskovky. Tie majú k praxi určite bližšie než nejakí učitelia, a to predovšetkým tí univerzitní, ktorí namiesto toho, aby získavali prax, celé roky len študujú, prípadne ešte robia akýsi výskum, celkom určite odtrhnutý od reality. Na mieste je však otázka: načo to komplikovať učiteľmi? Nemohli by tie neziskovky rovno nahradiť učiteľov a školy? Populácia by tak nebola zaťažovaná zbytočným vysedávaním v školách, ktoré sú podľa názorov odborníkov z hospodárskej praxe úplne hluché voči potrebám trhu. Občanom zredukovaným na pracovnú silu by sa v kurzoch a školeniach mimovládok dostalo poznania a zručností úmerných ich cene na trhu práce.
Vyriešil by sa aj problém plagiátorstva. Veď ten je aj tak iba dôsledkom toho, že školy od študentov požadujú seminárne, ročníkové a dokonca ešte aj záverečné (bakalárske, diplomové, rigorózne či dizertačné) práce. Takýmito od praxe odtrhnutými požiadavkami by mimovládky účastníkov svojich kurzov a školení určite nestresovali. Tí by potom nemuseli opisovať alebo zháňať niekoho, kto tie práce za nich napíše. A potom sa celé roky triasť, či na to niekto príde.
Ale predovšetkým by sa zrušením škôl ohromne ušetrilo. Keby neboli školy, neboli by potrební nielen učitelia (večne požadujúci zvýšenie platov), ale ani školské budovy, učebnice, školská inšpekcia, všakovaké pedagogické ústavy, akreditačná agentúra a napokon ani ministerstvo. Takto získané zdroje by sa mohli použiť na niečo užitočnejšie – napríklad na nákup ďalších zbraní. Mužstvo (a ženstvo), ktoré by tie zbrane obsluhovalo, by navyše bolo správne vyškolené. Nezaťažené zbytočným balastom vzdelania, by nekládlo otázky podrývajúce pracovnú či bojovú morálku a či vo fabrikách alebo na bojiskách by bez reptania plnilo zadané úlohy.
Len nie je celkom jasné, prečo by to v trhovo-konzumnej spoločnosti, kde nie je nič zadarmo – ani len prístup k produktom politicky správne angažovaných médií – mali tie neziskové mimovládky vlastne robiť.