Nacizmus ako alibi pre fašizmus

Súčasný taliansky premiér sa stáva povestným svojimi výrokmi, ktoré vyvolávajú medzinárodné škandály. V jednom z posledných tvrdil, že taliansky fašizmus bol humánnejší než nemecký nacizmus a že Mussolini nemá na svedomí, v porovnaní s Hitlerom, takmer nijaké ľudské životy. Na Berlusconiho výroku je zaujímavá okolnosť, že analogický argument sa používa v prípade vojnového slovenského štátu – ak by nacisti neboli vnútili vtedajšej slovenskej vláde spoluúčasť na holokauste slovenských Židov, išlo by v podstate o humánny režim. Veď vtedy dokonca niektorí známi vodcovia komunistického odboja chodili spolu s vtedajším ministrom vnútra na slivovicu. Tento problém má dva aspekty – jeden sa týka hodnotenia minulosti, no druhý naznačuje dosť značné nebezpečenstvo pre súčasnosť. Niekedy sa stáva aj politológom, že na označenie nejakého fenoménu nepoužijú práve najvhodnejšie slovo. Týka sa to aj pojmu fašizmus. Klasická forma fašizmu Ešte ako mladému asistentovi mi požičala bývalým režimom proskribovaná historička na prečítanie svoju prácu, ktorú jej neumožnili predložiť ako docentskú. Je to odborníčka na problematiku fašizmu. Keď som si jej prácu prečítal, položil som jej otázku, prečo za klasickú formu fašizmu považovala jeho taliansku podobu a nie nacizmus. Jej odpoveď má význam aj pre súčasnosť: ak by sme za klasickú podobu fašizmu pokladali hitlerovský režim, ktorý bol najbrutálnejší a najneľudskejší, tak ostatným formám fašizmu dáme alibi v duchu – „veď oni predsa neboli takí ako nacisti“. Čo je fašizmus? Názov fašizmus sa pre istý typ totalitných režimov začal používať predovšetkým preto, že práve Mussolini bol prvý, kto v Taliansku nastolil režim takéhoto typu. V knihe Mein Kampf, ktorú Hitler napísal dávno pred nástupom k moci, sa vyznával, že „duceho“ považuje za svoj vzor a že chce v Nemecku zaviesť podobný režim. Napriek tejto podobnosti medzi nacistickým Nemeckom a fašistickým Talianskom po istý čas existoval ostrý konflikt. Jablkom sváru bolo Rakúsko. Hitler už v prvej vete svojej knihy Mein Kampf vyhlásil, že medzi jeho hlavné ciele patrí spojenie Nemecka a Rakúska do jedného štátu. Lenže v 30. rokoch 20. storočia v Rakúsku existoval režim, ktorý bol vtedy označovaný ako „austrofašizmus“, a podporovalo ho predovšetkým Taliansko. Keď Hitler inicioval zavraždenie rakúskeho kancelára Dollfussa a nechutným spôsobom sa zbavil svojho blízkeho spolupracovníka Röhma, v talianskych novinách, považovaných za hlásnu trúbu režimu, vyšiel článok zjavne napísaný Mussolinim Páni nacisti, ste vrahovia a buzeranti! Neskôr síce došlo medzi Hitlerom a Mussolinim k zblíženiu, no istý britský historik a politológ vyslovil názor, že ak by fašistické Taliansko nebolo bývalo vstúpilo do vojny na strane nacistického Nemecka, režim by bol prežil svetovú vojnu. Kedy sa v Európe skoncovalo s fašizmom? Akousi až pričasto opakovanou frázou je, že v Európe bol fašizmus porazený 8. mája 1945. K tomu však treba dodať, že oného dňa bolo porazené nacistické Nemecko. V Európe pretrvali dva jednoznačne fašistické režimy vo Francovom Španielsku a Salazarovom Portugalsku. Franco napriek tomu, že v občianskej vojne zvíťazil vďaka pomoci nacistického Nemecka a fašistického Talianska, bol „nevďačný“ a počas svetovej vojny (napriek istej tajnej pomoci fašistickým mocnostiam) deklaroval neutralitu. Pikantné je, že členskou krajinou NATO bolo Salazarovo fašistické Portugalsk, ba i Grécko po prevrate „čiernych plukovníkov“, z ktorých značná časť počas druhej svetovej vojny kolaborovala s nacistickými okupantmi. Európa sa očistila od fašistických režimov až v roku 1974, keď antifašistická revolúcia zmietla salazarovský režim v Portugalsku, po smrti Franca v Španielsku a porážke „čiernych plukovníkov“ v Grécku boli v týchto krajinách nastolené demokratické režimy. Berlusconiho argument a súčasnosť Je veľmi zaujímavé, že nacisti v okupovaných či „spojeneckých“ krajinách nepodporovali svojich nasledovníkov, ale skôr umiernenejších politikov. V Protektoráte Čechy a Morava podporovali Háchu a nie fašistickú organizáciu Vlajka, vo Francúzku Pétaina a nie tamojších fašistov atď. Výnimkou je v istom zmysle Maďarsko, tam podporovali Horthyho, no keď tento maďarský diktátor za chrbtom nacistov začal tajne rokovať so spojencami o mieri, tak nastolili režim maďarských nacistov pod vedením Szálasiho. Hlavnou argumentáciou všetkých fašistických hnutí bolo, že demokratické režimy sú skorumpované a neschopné brániť poriadok v krajine a národné záujmy. K moci sa dostávali potom, čo v tábore demokratických síl nastal rozkol a vypukla hlboká kríza. Vtedy prišlo „nastolenie poriadku“. Môže niekto vylúčiť možnosť, že napríklad v tzv. „nových demokraciách“ nedôjde k takejto kríze, že nebude hroziť, že sa k moci znova dostanú komunisti, a preto Západ dá radšej prednosť nejakej podobe „režimu pevnej ruky“? Na obranu takéhoto režimu sa možno budú používať slová, ktoré vyslovil nacistický predák Goering: „Vari komunisti chodia s odrezanými ušami?“