Regionálne voľby v Baskicku s rekordnou osemdesiatpercentnou účasťou ukázali, že nádej centralistických promadridských strán bola falošná. K zmene vlády nedôjde.
Tradične zvíťazila pravocentristická Baskická národná strana (PNV – Partido Nacionalista Vasco, Eusko Alderdi Jeltzalea), vedená Xavierom Arzaluuesom, ktorá spolu s menšou konzervatívnou Baskickou solidaritou (EA – Eusko Alkartasuna) získala 42,7 percenta hlasov a 33 poslancov v 75-člennom miestnom autonómnom parlamente.
Úspešnú predvolebnú kampaň nacionalisti postavili na jednoznačnom odmietnutí postupov teroristickej organizácie Baskicko a jeho sloboda (ETA – Euzkadi te askatusuna) a sľuboch o jej postupnej eliminácii. Rodákov získava programom, ktorý sleduje umiernenú, zákonnú cestu k evolučnému osamostatneniu krajiny. Jej heslá Mier so všetkými Baskami! a Nech žije slobodné Baskicko! to iba dokumentujú. Doterajší baskický predseda jednofarebnej vlády Juan José Ibarretxe sa bude pravdepodobne opierať ako doposiaľ o tichú podporu socialistov.
Najviac sklamania pocítila Ľudová strana (PP – Partido Popular), ktorá vládne v Španielsku už druhé volebné obdobie. A to napriek tomu, že jej vplyv narástol aj pod západnými hrebeňmi Pyrenejí. Získala 23 % hlasov a 19 mandátov. Svoju pozíciu si zachovali socialisti (17,8 %, 23 poslancov) a komunisti (5,6 %, 3 poslanci). Popularita, a to až na polovicu, poklesla radikálno-separatistickému subjektu Občania Baskicka (EH – Euskal Herritarrok), vedenému Orlandom Ortegiom, ktorá má neoficiálne, ale úzke väzby na spomínanú organizáciu ETA. Výsledok 10 percent hlasov a sedem mandátov svedčí o tom, že prímerie, ktoré jednostranne porušila od posledných volieb, vyvolalo aj u sympatizantov negatívne reakcie. Svoju aktivitu rozšírila i mimo Baskicka, napríklad do oblastí cestovného ruchu. Posledná predvolebná kampaň sa nezaobišla bez obetí. Jeden obyvateľ Zaragozy následkom teroristických aktov zomrel a 14 ľudí v Madride bolo ťažko zranených. Za tridsať rokov jej pôsobenia prišlo o život osem stoviek ľudí, prevažne z radov vojakov, policajtov a regionálnych politikov.
Španielsko má okrem Baskicka ešte dve autonómne oblasti, späté s etnickou menšinou. Tu však spomínaných problémov niet. V promadridskej Galícii centralistické strany stále dosahujú výraznú väčšinu. Galijský národný blok sa umiestňuje až na tretej priečke. Katalánsky vládnuci Zväz zhody (CiC – Covergención Union) má porovnateľné zázemie so socialistami a nenastoľuje požiadavku osamostatnenia. ETA spôsobuje, že Španielsko je štvrtým štátom severoatlantického spojenectva, kde sa regionálne, etnické a náboženské rozpory riešia aj násilnými cestami. Príčiny napätí v Severnom Írsku, Korzike a kurdskej oblasti Turecka sú však odlišné.
Dôvody vzdoru Baskov treba hľadať v histórii a vo výraznej etnickej odlišnosti. O ich pôvode sa stále diskutuje. Podľa jednej teórie sú potomkami Iberov, podľa druhej v 8. storočí p. n. l. prišli z Kaukazu, niektorí autori ich považujú za potomkov bájnej Atlantídy. Od ostatných Európanov sa líšia frekvenciou krvných skupín a Rh faktoru, čo je dôsledkom minimálne zmiešavania s okolitými národmi. Baskický jazyk nepatrí do indoeurópskej skupiny, nemá vo svete príbuzných. Krajina napriek tomu, že patrila do rímskej Hispánie a neskôr do Vizigótskej ríše, si uchovala autonómiu. Do polovice minulého storočia si udržali pod cudzími pánmi výsady a keď ich stratili, došlo k povstaniam. Za vlády Ľudového frontu (1936-1938) získalo Baskicko autonómiu, no po nastolení fašistického režimu bolo najväčším terčom represálií. A Madrid dodnes mnohým obyvateľom pripomína historické krutosti.
Autor (1995) je publicista
