Na Stalina sa nedá zabudnúť

Marec bol mesiacom, keď si celý svet pripomenul 60 výročie Stalinovej smrti. Píšem celý svet, pretože si myslím, že iba málo ľudí je na svete, ktorí by nevedeli, kto bol Jozef Vissarionovič Stalin. Popísalo a povedalo sa síce o ňom už toľko vecí, že by som iba opakoval, čo predo mnou napísali iní, ak by som sa rozhodol niečo vydolovať z jeho životopisu. Aj tak si myslím, že sa o ňom nepísalo viac ako inokedy. Jeho meno totiž nikdy nezmizlo z médií, aj keď tu je, alebo nie je nejaké výročie. Kladiem si teda otázku: kto vlastne oživuje túto postavu, ktorá už veľa desaťročí nežije? Mám totiž dojem, že to nie sú ľudia, ktorí ešte i dnes pochodujú pod jeho prápormi, ale predovšetkým takí, od ktorých by to človek najmenej očakával.

Keď 9. marca 1953 pochovávali Stalina, veľkí svetoví spisovatelia a básnici skladali o ňom chválospevy a aj naši sa pretekali vo vyznaniach lásky k nemu. Aj oni považovali za potrebné oznámiť svojim krajanom a svetu svoj veľký žiaľ a smútok nad skonom tohto velikána. Až neskôr sa aj u nás stal z neho tyran a bezbožník, na ktorého si každý potreboval napľuť alebo do neho kopnúť. Ani veľký Wiliam Shakespeare by nedokázal lepšie zrežírovať svoju drámu, keď sa rozhodol zločiny jedného kráľa preniesť na plecia svojho nástupcu, ako to urobil Nikita Sergejevič Chruščov. Šikovne sa zbavil nejedného svojho hriechu a tak to urobilo aj veľa stalinistov aj v našich končinách. Otočili a začali písať tak, ako to vyžadovali nové poriadky. Znova si však kladiem otázku – Prečo práve Stalin? Ako to, že sa tento fenomén už dávno nestratil niekde v minulosti? Kto má najväčšiu zásluhu na jeho oživovaní?

Veľa ľudí je presvedčených o tom, že Stalina oživujú predovšetkým tí, čo pochodujú ešte i dnes pod jeho portrétmi. Možno aj, no ja si myslím, že najväčšiu zásluhu na jeho nesmrteľnosti majú predovšetkým ľudia, ktorí ho nenávidia a ktorí z neho majú prirodzený strach. U tých prvých je to nostalgia za starými časmi, slávou a silou svojej krajiny, u tých druhých je to obava z toho, že by niekto, alebo niečo, mohlo ohroziť dnešné usporiadanie sveta, ktoré im nadmieru vyhovuje. Nebudem rozoberať prečo. Pre týchto ľudí je životnou nevyhnutnosťou neustále hovoriť a písať o Stalinových zločinoch, aby sa ľudstvo nedostalo do pokušenia niečo na tomto usporiadaní meniť. Stalin, so svojimi gulagmi a čistkami je tým najsilnejším argumentom, ktorý všetko prebije. Vďaka tomuto argumentu bol zlomený socializmus. Stačí povedať – pozrite sa, čo napáchal Stalin a človek veľmi rýchlo zabudne na podobné pokušenia. Takéto argumenty sú stále silnou zbraňou a iba hlupák by ich vyradil zo svojho arzenálu.

Je to už veľmi dávno, čo portréty J. V. Stalina zdobili všetky naše verejné a štátne ustanovizne. Dokonca vraj viseli na viditeľných miestach aj v krčmách. Nie som si istý, čí to bolo nariadené, alebo to niektorí krčmári robili z vlastnej iniciatívy, no je isté, že vtedajší štamgasti, aj keď boli podgurážení alkoholom, boli opatrnejší vo svojich rozhovoroch pod portrétom tohto mocnára. Nepíše sa o tom síce v Stalinových životopisoch, no niekde som čítal, že pod jedným takýmto portrétom prebehol v tých časoch utajovaný rozhovor Stalina so synom. Vasilij sa mu posťažoval, že v škole mu robia zle kvôli tomu, že nesie meno Stalin:
– „Vieš Vasilij,“ vysvetlil mu otec národov. „Možno je to tým, že nie si Stalin. Ani ja nie som Stalin. Stalinom je človek na tom portréte,“ ukázal rukou na stenu.

Zmizli už dávno portréty Stalina zo stien našich úradov a škôl a boli vymenené za vyretušované podobizne iných dôležitých mužov. Už ani neviem, koľko ich bolo za môjho života. Aj v ich prípade však platí, že z vôle ľudu, médií a politikov je možné z nich urobiť velikánov alebo obludy.

(Celkovo 6 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter