Po prečítaní románu a napísaní recenzie som netušil, že je to posledné takéto stretnutie s mojím priateľom Ľubošom, s ktorým som mal tú česť poznať sa od roku 1973, keď som prvý raz navštívil redakciu Nového slova. Tam sa ma ujal práve on, priateľský a sympatický človek hneď na prvý pohľad, mal o. i. na starosti aj recenzie literárnych diel. Jemu vďačím za vstup do tohto poschodia literárneho sveta, v ktorom sme sa stretávali, aj keď občas len na diaľku či sporadicky, ale o to vzácnejšie a vždy s veľkým porozumením, až kým sa uňho neprihlásila ťažká a neprekonateľná choroba. Posledný mail mi napísal v piatok 24. septembra po prečítaní recenzie, ktorá vyšla v Literárnom týždenníku dva dni predtým. Vyjadril nádej, že sa ešte stretneme pri čaši skalického červeného. Ostalo však len pri nádeji… Pohár vína dvihnem sám už len na rozlúčku s priateľom, dobrým človekom, poctivým spisovateľom veľkých príbehov nielen štátnikov, ale aj tých obyčajných ľudí z jeho milovanej Poľnej ulice. Budeš nám veľmi chýbať, Ľuboš, zostanú nám však tvoje príbehy, tvoje knihy, ktoré určite nezapadnú do zabudnutia.
Ľuboš Jurík (* 14. 9. 1947 -– † 28. 9. 2021) Česť tvojej pamiatke!
Nikdy nie sme sami
Prozaik Ľuboš Jurík po náročnej tvorivej etape, kedy vydal v relatívne krátkom časovom úseku (2011 – 2019) tri obsiahle dokuromány o V. Clementisovi, A. Dubčekovi a Ľ. Štúrovi, siahol tentoraz po téme zo súčasnosti, skrývajúcej v sebe aj výrazné aktualizačné momenty. Dej svojho najnovšieho románu Sami na tomto svete. Slovenský erotikon (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, Bratislava 2021) umiestnil do vysokohorskej chaty Kosodrevina, v ktorej sa po veľkej snehovej kalamite a nezvyčajnom vývine vysokohorského počasia ocitlo v absolútnej izolácii, bez elektriny, telefónneho i mobilného signálu desať v podstate náhodných návštevníkov tohto miesta, vrátane dvoch stálych zamestnancov – chatára Chabroňa a kuchárky-čašníčky Verony. Ako kompozičný základ tohto románu tak využil v podstate už známu situáciu s prívlastkom „modelová“, ktorú uplatnili viacerí literárni či filmoví tvorcovia. Ľ. Jurík však naznačenú východiskovú situáciu naplnil novým obsahom.
Centrálnou postavou spomedzi tejto desiatky je Jakub Litera, muž vekovo medzi tridsiatkou a štyridsiatkou, pôsobiaci na polovičný úväzok ako mestský archivár, redaktor malého časopisu, autor niekoľkých knižiek poézie a prózy, majúci v úmysle využiť pobyt na chate na prácu na svojom Diele, ktorým by konečne prerazil a stal by sa známym a uznávaným nielen vo svete literatúry. Ocitne sa v tejto zostave niekto ako spiritus movens, teda duchovný hýbateľ v čase nedobrovoľného uväznenia rôznorodej zostavy hostí v spomenutej chate. Poznanie, že nemožno z chaty odísť preč, do údolia, sprvu všetkých, pochopiteľne, nemilo prekvapí a rozladí – „Ľudia sa už navzájom ani nezdravili, prechádzali popri sebe ako tiene, sedávali pri oknách a tupo hľadeli na obrovské steny snehu, ktoré sa neustále kopili okolo múrov.“ (s. 9). Práve postave Jakuba Literu prisúdil autor úlohu toto zmeniť a jemu sa to postupne aj podarilo. Pomohla mu i skutočnosť, že v príručnej knižnici na chate objavil aj knihy, ako Mor A. Camusa, Ján Krištof R. Rollanda či Dekameron G. Boccaccia. Ich opätovné čítanie mu prinieslo nové poznanie, že sú v týchto skvelých prózach významné nadčasové myšlienkové posolstvá, nielen pútavé príbehy. Zároveň tým naznačil aj možnosť, že práve aj literatúra môže desiatim „väzňom“ v chate Kosodrevina pomôcť lepšie znášať ťaživú situáciu. Postupne sa začne prihovárať jednotlivým hosťom – mladému Rolandovi s drogovou a dílerskou minulosťou, dosť cynicky a vulgárne sa prejavujúcemu, no s prekvapujúco hlbokými literárnymi vedomosťami, jeho ešte mladšej utiahnuto pôsobiacej partnerke Lucii, kňazovi Jánovi Krištofovi, mužovi v strednom veku s bohatými skúsenosťami i z misie v Afrike, či manželskej dvojici, psychiatričke Lujze a jej mužovi Lojzovi, inštalatérovi. Jeho pozornosť nemohla vo väčšej miere neupútať mladá Alica, radová huslistka Slovenskej filharmónie, ktorej hra, znejúca sprvu len z jej izby, sa hneď nestretla s úplným pochopením. A celú zostavu dopĺňal advokát Martinka, ktorého manželka odišla z chaty tesne predtým, než prišlo ku kalamite.
Nedobrovoľní zajatci snehu a ľadu sa začali postupne zbavovať komunikačných zábran, prejavili záujem o osudy tých druhých a pristúpili na Jakubov návrh, aby po večeroch rozprávali o sebe na spôsob hrdinov Dekameronu – „Každý jeden z nás by mohol rozprávať nejaký svoj príbeh, inak sa tu zbláznime, alebo pozabíjame… Povedzme, začali by sme rozprávaním o prvej láske. Potom o prvom vážnom vzťahu, o prvom sklamaní. Zaujímavé by bolo hovoriť o prvej nevere, ale aj o rozchodoch. A tak. Isteže, muselo by to byť úprimné, pravdivé, pretože inak to nemá zmysel…“ (s. 23) Tento dobre myslený nápad umožnil autorovi predstaviť postupne pestrý kaleidoskop ľudských osudov, spojených so spomienkami a skúsenosťami na prvé lásky či ľúbostné vzplanutia. Dokonca sa im podarí aj zásluhou hudobníčky Alice a chatára Chabroňa tieto „dekameronové“ večery spestriť spevom, keďže bola chata tesne pred kalamitou zásobená na zimnú sezónu všetkým potrebným na celú sezónu, vrátane jedla, alkoholu, petroleja, sviečok a pod., takže mohli byť spokojní aj s ponukou na uspokojenie hladu či smädu. K najpôsobivejším príspevkom patrí skúsenosť farára Jána Krištofa z africkej misie, kde bol po tragických skúsenostiach s občianskou vojnou a etnickými čistkami podrobený ťažkej skúške sily svojej viery v Boha, alebo aj Jakuba Literu, ktorý po neúspešnom manželstve, začínajúcom až idylicky šťastne, prešiel z vlastnej viny súkromným peklom po zákernom ochorení kože, na ktoré reagoval alkoholizmom a bezhlavým utrácaním peňazí po baroch a krčmách. Tento pád na samé dno spoločnosti sa mu však podarilo zastaviť a pomohlo mu najmä rozhodnutie napísať to svoje rozhodujúce Dielo a mal ho v úmysle dokončiť práve na chate Kosodrevina – „Opäť som začal veriť tomu, že Dielo je mojou záchranou. Už som mal príbeh, začal som písať. Bol som ako posadnutý. V tom čase som sa rozviedol. Ani som to poriadne nevnímal. Písal som. Uveril som, že strach pred smrťou a čosi ako viera v moje Dielo ma oslobodila…“ (s. 197 – 198). K tejto katarznej Literovej spovedi dodáva farár Ján Krištof stručné nadčasové konštatovanie: „Viera v Dielo je ako viera vo vyššiu moc. Každý z nás je tvorcom nejakého Diela. Kým ho nezavŕšime, budeme putovať životom.“ (s. 198). Príchuť trpkej pikantnosti má aj príbeh kuchárky-čašníčky Verony, hľadajúcej svoju sexuálnu identitu. Priznáva sa k lesbickej orientácii, no bola milenkou viacerých mužov, s jedným i otehotnela, lenže dieťatko sa narodilo mŕtve a ona naďalej hľadala lásku u žien i mužov, takže bola skôr bisexuálne orientovaná… Je to však čestná a úprimná žena, ktorá vie byť v pravú chvíľu nezištne obetavá, čo sa preukáže rozhodnutím postarať sa o chatára Chabroňa, keď toho pri prerážaní tunela zasype ťažký zľadovatený sneh. Veľmi pútavá je aj skúsenosť psychiatričky Lujzy Luknárovej o jednom jej pacientovi, pánovi Pustajovi, inak obľúbenej autorovej postave tohto mena zo série hrdinov z Dobšinského povestí, ktorého tu obdaril nesmrteľnosťou, pretože dokáže rozprávať s ohromujúcimi podrobnosťami o akejkoľvek dejinnej udalosti i odohrajúcej sa v dávnej minulosti. Jej mladý kolega však neveril tomu, že v anamnéze tohto klienta je nespochybniteľná miera mysterióznosti, čo ho doviedlo až k tomu, že sa sám stal psychiatrickým pacientom. Zmysel pre potmehúdsky humor Ľ. Jurík využil v rozprávaní chatára Chabroňa o svojej študentskej minulosti na lesníckej škole, svojich básnických a recitačných pokusoch s vlastnou básňou Som mŕtvy vojak, kde pripomenul svojho priateľa a kolegu nielen zo stredoškolských besied Petra Štrelingera…
Hodno dodať, že hostia Kosodreviny neboli len pasívnymi čakateľmi na zmenu počasia, či na to, že ich niekto predsa len začne hľadať či zaujímať sa o ich osudy, rozhodli sa preraziť v jednej časti chaty tunel v snehovom krunieri, ktorý akoby zalial chatu do betónu. K tejto činnosti ich priviedla aj hrozba preborenia krovu chaty pod masou snehu. Neskôr, keď sa prejavili náznaky prichádzajúcej jari, zasa nebezpečenstvo lavíny, ktorá by chatu zmietla ako pierko do údolia. Tu sa autor naplno prejavil ako skúsený prozaik, navodzujúci v správnej miere pocity napätia a nebezpečenstva, poprípade i určitej mysterióznosti, keď sa v chate po opätovnom pripojení na elektrinu z ničoho nič objaví obyčajná mucha, ktorá tam však nemala čo hľadať, hoci všetci sa snažia nájsť nejaké vysvetlenie tohto len zdanlivo banálneho javu. Po spoločnom úsilí, keď sa v situácii ,pripomínajúcej ubíjajúce chvíle pandemickej karantény, dokázali otvoriť rozprávaním svojich príbehov jeden druhému, sa im podarilo nájsť cestu z ťaživej situácie. Dočkali sa i reakcie z okolitého sveta, hoci sa tesne predtým vybrali po nebezpečných pokusoch vyjsť z chaty cez strechu pre pomoc do údolia dvaja odvážlivci – farár Krištof a advokát Martinka. Jakub Litera vyjadril po oslobodení sa „zo zajatia“ svoje pocity nasledovne: „Cítil, že Dielo mu vracia vnútornú energiu a vôľu svoju prácu dokončiť; aj skúsenosť na chate a dlhá samota, osudy a príbehy ľudí, s ktorými sa ocitol mimo tohto sveta, ho obohacovali a otvárali o nové témy.“ (s. 330). Netýkalo sa to len jeho, ale v podstate všetkých desiatich nedobrovoľných väzňov vysokohorského snehu a ľadu.
Pozitívnym východiskom z ťažkej a krajne nebezpečnej situácie autor jasne naznačuje, že človek nikdy nie je sám, aj keď sa ocitne v životne nebezpečnej situácii a dokáže kdesi hlboko v sebe nájsť nielen cestu k iným ľuďom, rovnako ohrozeným prírodným živlom, ale aj silu hľadať s vypätím síl východisko zo zdanlivo beznádejnej situácie. Cesta za viac či menej skrytou strunkou empatie v každom z desiatky ťažko skúšaných hrdinov tohto románového príbehu sa autorovi podarila stvárniť na vysokej rozprávačskej úrovni, v ktorej veľmi pôsobivo využil literárne alúzie a taktiež svoj mnohokrát odskúšaný zmysel pre situačnú dramatickosť a napätie. Svojím románom výrazne prehovoril do súčasných neľahkých čias a priniesol v ňom i posolstvo a poznanie, že v akokoľvek nebezpečnej či tragickej situácii si ľudia k sebe dokážu nájsť cestu a nádejné východisko z núdze a poznanie, že nikdy nie sú sami.
(Recenzia vyšla v Literárnom týždenníku 31 – 32/2021)