Na oslobodenom území, so západnými hodnotami

V éteri sa šíri hybridná vojna. V prvej fáze sa určili barikády: tu sme „naši“, tu sú „oni“. A ponad hlavy obyvateľstva, ktoré nie je ani „naši“, ani „oni“ sa strieľa. Zatiaľ slovami. Tie majú rozleptať štruktúru myslenia, získavať na stranu „našich“, alebo „ich“ – a potom zvíťaziť.

Uvidíme, ako to dopadne.

Ale stojí za to zájsť si do školy čerstvej histórie. A popremýšľať, kedy začali komunisti prehrávať. Kedy vznikla žírna pôda pre propagandistickú vojnu, v ktorej prehrali na hlavu. Spôsobila to Slobodná Európa, spôsobil to Hlas Ameriky?

Myslím si, že komunisti začali prehrávať vtedy, keď im ľudia prestali veriť, že sa budú mať lepšie.

Napriek tomu, že ovládali celý verejný priestor. Vznikla taká tichá dohoda – vy si rozprávajte a my si budeme myslieť aj tak svoje. Ľudia jednoducho vedeli, že televízie (a ostatné médiá a ich propagandisti) to je len virtuálny svet. Ten svoj naozajstný život žili. A bol iný, nie vymaľovaný.

Preto uverili v novembri 1989, že to bude inak – Západ im bol vzorom. Nemýľme sa, že išlo o slobodu. Tou sa opájali intelektuáli, ľudia videli plné výklady a pomaranče a banány.

Teraz sme už dvadsaťpäť rokov na Západe. No a virtuálny svet (všetky médiá) ľuďom tvrdia, že sa majú lepšie. Lenže oni stále žijú svoj naozajstný život. S hypotékami, bez práce, s neistou budúcnosťou. Sú oklamaní, okradnutí. Áno, zmenilo sa všetko, iba jedno nie: utekajú ešte na západnejší Západ – aby sa mali lepšie. Niekoľko percent z nich sa má naozaj ako tí pôvodní obyvatelia pôvodného Západu. Ostatní im posluhujú. Relatívne sa ešte aj tak majú lepšie ako my na oslobodenom území so západnými hodnotami.

dva_dni_jedna_noc.jpg

Na filmovej prehliadke frankofónnych filmov sa práve premieta film bratov Dardennovcov Dva dni, jedna noc. O obyčajnej žene v obyčajnom meste v obyčajnej miestnej solárnej elektrárni. Hlavná hrdinka Sandra sa zotavuje z depresií, ktoré boli dôvodom jej častej absencie v práci. Vedenie spoločnosti nemá záujem o takýchto zamestnancov, no nechce vystupovať v zlom svetle. Finálne rozhodnutie o Sandrinom osude tak necháva na jej kolegoch, ktorí majú určiť, či Sandra o prácu príde alebo nie. Ak áno, budú si môcť rozdeliť jej plat v podobe prémie vo výške 1 000 eur, a ak nie, tak o ne prídu. Rozhodne hlasovanie, vedenie závodu sa zachová podľa toho, ako rozhodne väčšina. Sandra chodí dva dni za svojimi rovnako chudobnými spolupracovníkmi – a vie: ak aj nájde väčšinu tých, čo sa vzdajú svojej prémie a ona bude mať prácu, ako bude ďalej žiť s tými ostatnými? Rovnako chudobnými ako ona, len zatiaľ ešte zamestnanými? Nebudú mať na energie, na školné, na prístavbu rodinného domu… Ten film je periskopom, ktorým na krátky okamih uvidíme život, akým žije väčšina ľudí. U nás, aj na tom najzápadnejšom Západe (o Východe vypovedá iný film – ruský Leviatan).

Umenie, akého sa nám tu doma nedostáva. Umenie, ktoré ukáže, v akých troskách je solidarita, ale aj kto je jej hrobárom. Kto spôsobuje, že chudobní nenávidia ešte chudobnejších. Denne čítame, aké „sympatie“ prechováva aj náš holubičí národ k „lenivým Grékom“. Ujedli nám z koláča, a ak ich necháme pri stole, budú ďalej žrať náš chlieb. Von s nimi! Ako tá Sandra zo solárnej elektrárne…

A do toho nám prichádza hybridná vojna. „Naši“ – osoby vojny, dokonca listom vyzvali západných politikov, aby vyzbrojovali Ukrajinu, lebo by nás mohli ohroziť „oni“. Osoby nevedia, že mier, postavený na zbraniach, znamená skôr či neskôr vojnu? Že vyzývať politikov k vyzbrojovaniu je priama výzva ku katastrofe? Konvenčná vojna je predsieň vojny jadrovej. V nenávistnom čase sa technológie môžu odtrhnúť z reťaze aj prostou ľudskou chybou. Ešte aj toto majú okúsiť chudobní?

Mier chcú všetci, ale mier treba tvoriť, nie boriť. Ľudia, vytlačení z verejného priestoru, to cítia. Zatiaľ ako ponorná rieka. Ale tá voda…

Môže s tým niečo urobiť zmena taktiky v propagande? Aká? Veď už teraz je celý verejný priestor jednostranne zaujatý. Zakážu všetky servery? Nezávislé blogy? Zavedú cenzúru a zavrú niekoľkých ľudí na výstrahu? Ale ľudia budú naďalej žiť svoj ozajstný život. Ani cenzúrou, ani zatváraním nepohodlných sa im nezlepší. Iba sa potlačí ich rebélia – aby jedného dňa prepukla ako choroba.

Toto je príčina iného pocitu, než aký je v televízii. Život, aký ľudia denne žijú.

Západ prehráva nie pre slabú propagandu, ale pre neriešenie príčiny zlého pocitu zo života. A príčina je, že sú bohatí nenažraní. A nechcú sa deliť. A dokážu rozoštvať tých dolu.

Foto: Z filmu Dva dni, jedna noc

(Celkovo 1 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter