Prednedávnom ste vydali knižku Dotyky, sondy, postoje, ktorá mapuje dvadsaťročie vášho vytrvalého reflektovania súčasnej slovenskej literatúry. Čo to pre literárneho kritika znamená – „bilancovať“ také dlhé obdobie? – Prirodzene, necítim sa ešte taký starý, aby som musel bilancovať svoju prácu či doterajšie pôsobenie v literárnej kritike. Rovnako, keď človek pripravuje takúto knihu, istému bilancovaniu sa nemôže vyhnúť. Musí totiž prečítať vlastné staršie texty, recenzie a state, ktoré napísal pred pätnástimi alebo dvadsiatimi rokmi, zvažuje, či má zmysel opätovne, v knižnej podobe ich ponúknuť čitateľom. Niekedy zostane až zaskočený tým, ako pred rokmi formuloval niektoré veci, pripomína si tiež dobovú kultúrnu a literárnu situáciu, v akej jeho texty vznikali, ale aj v akej vyšlo dielo, ktoré hodnotil. No a samozrejme, zamýšľa sa predovšetkým nad tým, aké je súčasné postavenia autora, o ktorého knihe alebo knihách písal, či sa príslušný spisovateľ vo svojej tvorbe za tie roky niekam dostal, či sa prepracoval k dajakej novej kvalite. A kladie si tiež otázku, či on sám písal dobre a pútavo a či sa aj jeho písanie niekam posunulo. Príprava tejto publikácie ma dokonca podnietila k tomu, že som siahol do rodinnej knižnice a niektoré diela slovenských autorov som si po rokoch prečítal znova. Dobrá správa je, že som nebol sklamaný. V úvodnom slove publikácie uvádzate, že do pozornosti čitateľov predkladáte iba úzku časť svojich textov. Čo bolo hlavným kritériom ich selekcie? – Publikácia mala, vzhľadom na dané možnosti vydavateľa, vopred určený približný rozsah. To ma na jednej strane obmedzovalo, ale na druhej aj „kontrolovalo“. Bol som prinútený vyberať to najdôležitejšie a – podľa vlastného usúdenia – i najkvalitnejšie. Pri selekcii textov ma viedli tri základné faktory. Po prvé, vydavateľom knihy je univerzitné pracovisko. Ak má na univerzite (a inde by asi ani nebola šanca takúto prácu vydať) kniha prejsť schválením edičnej komisie, jedným zo zdôvodnení musí byť tiež to, že bude aj študijným materiálom pre poslucháčov. Z tohto dôvodu som do knihy zaraďoval prevažne texty o dielach tých slovenských spisovateľov, ktorí sú aj predmetom univerzitného vzdelávania na katedrách slovenskej literatúry. Ide teda väčšinou o tzv. významných autorov. Nevýhodou potom je, že v knihe prevládajú afirmatívne postoje a celkový pohľad na literatúru sa môže javiť trochu zidealizovaný. Asi by však ani nemalo zmysel zaradiť do knihy recenzie o autoroch, ktorí pred rokmi vydali jednu, dve knižky a vzápätí sa celkom vytratili z literárneho života. Začínajúci kritik často píše práve o takýchto autoroch, v redakciách literárnych časopisov či kultúrnych oddeleniach denníkov mu ponúkajú na kritické posúdenie debuty a knihy menej vychytených tvorcov, zatiaľ čo „hviezdy“ si ponechávajú pre tzv. renomovaných kritikov. Až neskôr, keď mladý kritik sám získa isté renomé, dostáva sa aj k „veľkým“ autorom a aj on môže redakcii ponúkať, o čom chce písať. V mojom výbere teda nie sú recenzie o „zabudnutých“ knihách. Druhým kritériom výberu bolo to, že som sa do knihy usiloval zaradiť najmä tých autorov, o ktorých som toho napísal viac, respektíve písal som o ich viacerých knihách. Čitateľ si tak môže vytvoriť ucelenejšiu predstavu o tom-ktorom tvorcovi, o jeho vývine, premenách jeho tvorivej metódy a do istej miery azda aj o vývine môjho uvažovania o ňom. No a tretím kritériom selekcie bola snaha približne rovnaký priestor venovať próze a poézii. Má čitateľ vašej knižky možnosť získať ucelený obraz o charaktere našej literatúry za posledné dve desaťročia? – Odpovedať na túto otázku kladne – teda v tom zmysle, že moja kniha umožňuje nadobudnúť celistvú predstavu o podobe našej umeleckej spisby v istom období – by bolo nielen neskromné, ale tiež nadnesené. Okrem iného aj preto, lebo sú aj významní súčasní autori, o ktorých som nikdy nič nenapísal. Samozrejme, nejde o to, že by som niečo proti nim mal a – povedzme – nemal odvahu to vysloviť. Jednoducho to tak chcela súhra okolností. Kritik sa naozaj riadi aj objednávkou redakcií, je od nej dosť závislý. Myslím si, že v minulosti redakcie literárnych časopisov možno robili istú chybu, keď pre niektorých, v literatúre etablovaných a uznávaných tvorcov „pestovali“ aj úzky okruh „dvorných“ kritikov, lebo tým zužovali rôznorodosť pohľadov a názorov. Na druhej strane sú autori – napríklad Ján Johanides či Ján Buzássy –, o ktorých som toho napísal pomerne veľa. Takže, čo sa týka istej možnosti získať „ucelenejší obraz“, smeruje, ako som už naznačil v predchádzajúcej odpovedi, skôr k jednotlivým autorom. Zdôrazňujem však, že vždy ide o moje videnie, môj prístup a moje hodnotenie. Prevažnú časť publikácie tvoria recenzie. Aké má tento žáner miesto v literárnej kritike, respektíve v literárnej vede? – Ako som napísal v úvode publikácie, literárnu kritiku pokladám za autonómnu súčasť literárnej vedy. Hoci mne osobne sa slovo „veda“ v súvislosti so spoločenskovednými odbormi vzhľadom na menšiu mieru ich exaktnosti a väčšiu mieru úvahovosti zdá trochu nadnesené. Literárna veda je značne špekulatívna, ale to je v poriadku, to si, prirodzene, vynucuje samotný jej predmet. Kritika mapuje a opisuje aktuálny literárny proces, venuje sa dielam v okamihu ich vydania a sprístupnenia čitateľom a, ako je známe, všíma si predovšetkým hodnotový aspekt textu. Recenzia je jej základným žánrom. Pri nej kritik v najväčšej miere prináša svoju kožu na trh, formuluje svoje stanovisko aj za cenu možného omylu. Dobrá recenzia neznáša opatrníctvo. V tom je pre tých, čo recenzie píšu (a azda aj pre tých, čo ich čítajú), príťažlivosť tohto žánru. Kritika však neplní len akúsi regulatívnu funkciu, ale ako celok vytvára bázu, „podklady“ pre literárnu historiografiu. Tá by bez kritiky ťažko mohla existovať. Keby napríklad štúrovci neboli písali o funkcii a poslaní literatúry, keby sa neboli vyjadrovali aj o konkrétnych textoch a keby napríklad neboli robili i zápisnice zo svojich stretnutí, v ktorých zaznamenali, čo kto o básničke pána toho a toho povedal, literárni historici by po 120 – 150 rokoch sotva mohli písať o ich estetických názoroch. Otázka je, či sa o ďalšie storočie bude ešte ktosi zaujímať o naše estetické názory. To sa však už nedozvieme. Aký je podľa vás súčasný stav slovenskej literárnej kritiky? Dokáže systematicky zaznamenávať pohyby v našej literatúre, jej smerovanie, prúdy, zoskupenia tvorcov a tak ďalej? – Predovšetkým treba povedať, že literárna kritika (respektíve umelecká kritika vôbec) sa dnes nachádza v diametrálne odlišnej situácii ako pred rokom 1989. (Nevyťahoval by som znova na svetlo božie tento historický dátum, lebo mnohým to už môže ísť na nervy, ale podstatná časť textov mojej knihy vznikla dávno pred ním, teda za iných okolností.) V období totality bol kritik slobodný v tom zmysle, že nemusel písať to, čo nechcel. Kto tvrdí niečo iné, klame, alebo sa výmyslom snaží ospravedlniť isté svoje zlyhanie. Nikoho predsa nedržali pod krkom a neškrtili dovtedy, kým na svojom písacom stroji nenaklepal stať o socialistickom realizme. Kritik však nebol slobodný v tom zmysle, že by mohol napísať vždy všetko, čo chcel a čo si myslel. Teda, aby sme boli presní, napísať to mohol, nie už uverejniť. Ak si chcel zachovať svoju tvár a dôstojnosť sám pred sebou, musel odmietnuť písať o knihách „nedotknuteľných“ autorov, keďže nemohol o nich vysloviť „svoju“ pravdu. Dnes literárnu kritiku neobmedzujú nijaké ideologické a mimoliterárne tlaky. (Aspoň dúfam.) Po roku 1989 sa zmenil vydavateľský systém, vzniklo veľa súkromných vydavateľstiev a vychádza až prekvapujúce množstvo kníh pôvodnej literatúry. Keď som sa začal venovať kritike, žil som s pocitom, že mám aspoň základný prehľad takmer o všetkom. Nie že by som bol všetky vychádzajúce knihy slovenských spisovateľov prečítal, to – prirodzene – nebolo možné ani vtedy, ale vedel som, že vyšli, o čom sú, čo sa od nich dá čakať, prípadne, že nestoja za to, aby som im venoval pozornosť. Dnes, naopak, mám pocit, že mi stále čosi uniká. Bežne sa mi stáva, že sa kdesi dočítam o autorovi, ktorému vychádza tretia či štvrtá kniha a ja vôbec po prvýkrát počujem jeho meno (a nemusí to byť práve Táňa Keleová-Vasilková). Spočiatku ma to znervózňovalo, ale už som si zvykol. Z povedaného je jasné, že hádam ani nie je v silách literárnej kritiky, aby zaznamenala a zmapovala, posúdila všetko. Myslím si však, že v zásade v spolupráci s literárnymi periodikami úspešne plní svoje poslanie. Ak mi niečo chýba, je to viac polemiky, širšie diskusie o konkrétnych dielach. Tie by mohli a mali iniciovať časopisy, avšak poznám ich situáciu a viem, že im na to jednoducho nevystačujú kapacity. A aký máte názor na súčasnú mladú literárnu kritiku? – Občas mi trochu prekáža, že časť mladej kritiky píše až príliš nezáväzne, jej texty akoby sa stávali iba súčasťou akejsi postmodernej hry. Som zástancom toho, aby kritik jasne vyjadril svoj hodnotový postoj. Ako mi povedala jedna stredoškolská profesorka: Keď si prečítam recenziu, chcem vedieť, či je tá kniha dobrá, alebo nie. Mladší sú niekedy nedôslední aj v takej elementárnej veci, akou je uvádzanie bibliografických údajov, ktoré sú dôležité pre čitateľa. Iba nedávno som v jednom z denníkov čítal celkom vtipne napísanú recenziu na isté prekladové dielo, ktorá bola vybavená aj snímkou titulného listu. Nikde však nebolo uvedené, kto, kde a v ktorom roku knihu vydal a chýbalo tam aj meno prekladateľa, čo je už priam neslušnosť. (Nezabúdajme, že jednou z funkcií kritiky je aj funkcia informatívna.) Na druhej strane je mi sympatické, keď kritika sama seba neberie príliš vážne. Na literatúru sa totiž dnes už neumiera. Vráťme sa na záver ešte k vašej najnovšej knižke. Vydala ju Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre v náklade 250 kusov. Predpokladám však, že rátate s väčšou skupinou záujemcov… – Náklad je primeraný. Ide o knihu, aká je určená záujemcom z radov odborníkov, teda tých ľudí, ktorí sa slovenskou literatúrou zaoberajú profesionálne. Nesmieme si robiť ilúzie, že keď vydal svoje state o literatúre Alexander Matuška, dielo si kúpilo a prečítalo veľa ľudí. (Tým som sa nechcel porovnávať s Matuškom, bol to len príklad.) Literárna kritika je naozaj supermenšinový žáner a takáto kniha sa nedá čítať ako beletria. Sám vlastním množstvo literárnokritických kníh (niektoré som si kúpil, niektoré som dostal), ale iba máloktorú som prečítal kompletne, od prvého riadku po posledný. A už vôbec nie na jeden dych. Pre mňa je dôležité, že ich mám po ruke a viem, čo v nich mám hľadať, ak to potrebujem. Mrzí ma však, že moja kniha sa dostáva do obehu dosť ťažkopádne, pretože pred časom ktosi na univerzite vymyslel, že publikácie, ktoré vydáva alma mater, môžu predávať len univerzitné predajne. To preto, aby sa vraj neobohacovali kníhkupci na knihách, ktoré sú určené do rúk študentom. Takže viacerým záujemcom z radov literátov, ktorí ma poznajú, som ju kúpil osobne a poslal či priniesol. Niekoľko exemplárov si už kúpili študenti – zrejme tí, pre ktorých štúdium odboru slovenský jazyk a literatúra nie je len prostriedkom nadobudnutia vysokoškolského diplomu, ale čímsi viac, a preto ich trebárs zaujíma, o čom a ako píše ich vyučujúci. Verím, že sa ešte nájdu aj ďalší, ale ja im svoju knihu nevnucujem. Pre mňa je dôležité, že sa „zo zákona“ dostáva do najväčších knižníc na Slovensku. Verím, že tam nebude iba ležať a zapadať prachom, ale že ten prach aspoň občas niekto sfúkne. Predpokladám, že záujem o literárnu kritiku klesá súmerne s poklesom záujmu o literatúru ako takú. Ak by si teda v priebehu – dajme tomu – desiatich rokov moju knihu (alebo aspoň čosi z nej) prečítalo tých 250 ľudí, mohlo by sa to brať tak, že moje úsilie nebolo celkom márne. Igor Hochel sa narodil roku 1953 v Bratislave. Vyštudoval slovenský jazyk a bulharský jazyk na Filozofickej fakulte UK. Pracoval v Kabinete literárnej komunikácie a experimentálnych metodík Pedagogickej fakulty v Nitre. V rokoch 1982 – 1985 pôsobil ako lektor slovenského jazyka na Univerzite Klimenta Ochridského v Sofii, potom sa vrátil na pôvodné pracovisko. Od roku 1987 pracoval v redakcii literárneho mesačníka Romboid, pričom v rokoch 1996 – 1999 bol jeho šéfredaktorom. V súčasnosti pôsobí ako pedagóg na Katedre slovenskej literatúry Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre, kde je jeho hlavným odborom súčasná slovenská literatúra. Zároveň na Filozofickej fakulte v Bratislave vyučuje dejiny bulharskej literatúry. Napísal a vydal básnické zbierky Strom pred domom (1979), Svetlá na hladine (1986), Uprostred je mlčanie (1993), Kôra nežne praská (1997) a spolu s grafikom Igorom Bencom bibliofíliu Pátrači v krajine nezvestných (1995). Na konci minulého roka vydal publikáciu Dotyky, sondy, postoje s podtitulom Výber z recenzií a literárnokritických statí (1981 – 2001). Z bulharčiny preložil diela Jordana Radičkova, Ivana Davidkova, Maxima Asenova a ďalších autorov. Zhováral sa Peter Glocko ml.
