Zdravotníctvo stojí na hlave. Tvrdí to pán Slafkovský, poslanec NR a lekár. Presviedča všetkých, že zdravotníctvo môžu spasiť trhové vzťahy. Zachráni nás, iba ak sa nájde vládny „…tím, ktorý by postavil veci z hlavy na nohy a zrušil zdanlivo bezplatné zdravotníctvo.“ Dožaduje sa rešpektovania základných trhových a ekonomických zákonov aj v tejto oblasti. Teda zdravotnej starostlivosti prednostne pre tých, čo platia. Ako uvádza: „Poisťovací systém je vždy len druhý článok reťaze zdravotníckych služieb, ktorý umožňuje, aby ani sociálne slabší nezostali bez poskytnutej starostlivosti.“ Pán poslanec a navyše lekár (sic!) by sa zrejme rád vrátil o pekných pár desiatok rokov dozadu, do obdobia bohatých platiacich pacientov a krankasákov – teda chudákov, za ktorých ošetrenie platila poisťovňa. Maľuje nám zlatým písmom, ako by to len bolo pre všetkých dobré a výhodné. Výhodné možno. Možno pre pána poslanca za SDKÚ-DS, teda podľa všetkého zrejme aj kresťana (sic!) – a tiežlekárov bez štipky empatie a súcitu. Pričom by sa práve tieto povahové vlastnosti mali testovať pri prijímačkách na lekársku fakultu, aby sa ľudia, ktorým chýbajú, na štúdium vôbec nedostali. Len dúfam, že sme dnes už o nejaký ten deň ďalej. Že sme sa už snáď zaradili medzi kultúrnejšie krajiny, ktoré sa dokážu o svojich občanov postarať v oblasti štúdia, dôchodkov či zdravotnej starostlivosti. To, že pán poslanec názorovo a spoločensky zostal na úrovni začiatkov minulého storočia, by sme mohli považovať za jeho osobný problém. Keďže je však členom najvyššieho zákonodarného zboru, začína to byť problémom aj nás všetkých. Pán poslanec z celej sily tlačí koleso dejín do spätného chodu. Chce, aby sa naša spoločnosť vrátila dozadu. Nie o veľa, len o kúsok – iba o takých 100 – 120 rôčkov. Žiaľ, nie je ani prvý, ani posledný. Ale to, ako ním presadzovaný systém (históriou už raz vyskúšaný a zavrhnutý) vyzeral v praxi, si môžeme pripomenúť skráteným úryvkom z poviedky, ktorú napísal slovenský klasik Ladislav Nádaši-Jégé (1866 – 1940). Dušan Brindza Dr. Igor Stach je krátky, tučný, behá na okrúhlych, čaptavých nohách ako veľmi pohyblivý chrobák v ohradenom kolese. Líca a tupý nos sú karmínovej farby a blyštia sa mu ani politúrovaná skriňa. Hovorí s neodbytnou rozhodnosťou, ktorej sa nikto neľaká. Myslí si, že niet inej múdrosti na svete okrem tej, ktorú on vie. Klame svet nielen röntgenovaním, do ktorého sa rozumie ako drotár do korytnačej polievky, ale i menom, lebo žena ho volá Izidorom, a hoci vie dobre po slovensky, pridá sa mu vždy, že na namiesto „bol“ povie „bou“. Včera predpoludním vošiel do čakárne a našiel tam sedem pacientov. Obzrel si ich, nezložiac ani klobúk z hlavy, mrdol hrubou visiacou perou a zamrmlal: „Háveď.“ Z tých siedmich odhadol piatich za krankasákov, jeden bol otrhaný žobrák a len jeden sa zdal ako dobrý, starší gazda, teda pravdepodobne platiaci pacient. Stachovi preblesklo hlavou, že ten zaplatí za všetkých. Ako prvého odbavil žobráka, známeho pod menom Kozák. „Kozák, čo mi tu tratíte vši! Berte sa odtiaľto!“ „Mám ranu na nohe.“ „So svojou ranou na nohe ma už sekírujete práve desať rokov. Tu máte päťdesiat halierov a choďte do pekla!“ vrieskal lekár, otvoriac pred ním dvere, pričom hľadel s opovržením na krankasákov. Voviedol do ordinačnej izby všetkých naraz a postavil ich do radu. „Čo je vám ?“spýtal sa. Prvého štipla mucha, noha mu opuchla, druhého vraj kopol kôň a tretí, chlap ako Goliát, sa stažoval, že má vred na ramene. Stach mrkol od stola na vred, vzal kúsok vaty, namočil ho do jódovej tinktúry, vytrel ranku a nalepil náplasť s kúskom gázy. „To sa vám zahojí za deň – dva. Už sem nepotrebujete chodiť.“ „To sa mi nezahojí za dva dni. Ja s tým nemôžem robiť. Musia mi dať podporu.“ „Ak sa vám to za dva dni nezahojí, oznámim vás, že si ranu sami kazíte. Pre také nič podporu nedostanete. Berte sa!“ Štvrtý mal horúčku, bol, ako keby mal ťažký týfus. Lekár ho posadil na stolicu a vložil mu teplomer pod pazuchu. Piaty si mlatkom bol udrel po nechte ukazováka. Necht bol začernetý. „No dobre. To bude trvať i tri mesiace, kým vám necht zlezie a narastie nový. Za ten čas nebudete nič robiť a brať podporu.“ Ostatní chlapi závideli. Chlap s nechtom, mysliac si, že mu to lekár vážne povedal, hľadel s úctou na svoj prst. „Doparoma! Nuž ale pre udretý ľavý ukazovák ty nemôžeš kosiť?“ spýtal sa ho Goliát. „Kto by ti to veril?“ Stach bol nasršený ako osa. Pichol prstom Goliátovi do pŕs. „Vy tu darmo fiškáľujete. Berte sa všetci von! Ani jeden z vás nie je nespôsobilý do práce, a tak darmo vydierate podpory.“ Chlapi odišli hromžiac a vyhrážajúc sa, že pôjdu na žalobu. „Von, von, von!“ volal Stach a otvoril pred nimi dvere. Boli to preň každodenné scény a hoci bol na ne privyknutý, hneval sa každý raz. Pozrel sa oknom na ulicu a videl vyšlých chlapov rehotať sa na ceste. Robili si posmech jeden z druhého. Napokon obzrel chlapa s horúčkou. „Čo vás bolí?“ „Hrdlo, nemôžem ani sliny prežrieť.“ „Ukážte hrdlo!“ i pozrel ho pomocou drevenej doštičky. Chlap mal zapálenie hrdla. I dal mu prášky a na vyplakovanie medicínu. Celá ordinácia piatich ľudí netrvala dlhšie ako štvrť hodiny. „No, poďte teraz i vy!“ zavolal gazdu z čakárne s podivne vľúdnym hlasom. Vošiel poriadne a čisto oblečený gazda. Bol to zo štyridsaťročný chlap zohnutej postavy, širokých pliec a očí takých malých, že mu ich skoro ani nebolo vidno. Robil dojem hlupáka. „Pochválen Pán Ježiš Kristus!“ „Naveky amen!“ odvetil lekár neženírovane, hoci mu do pána Ježiša naozaj nič nebolo. Ale nestálo ho to nič, nech má ten človek radosť. „Tak, čo vám chybí?“ „Pán doktor, kríže ma bolia, v prsiach ma pichá, hlavu mám ako riečicu, kašeľ ma dusí, jesť nemôžem a nemám vlády, takže sa mi činí, že by ma i mucha prevážila.“ Stach sa usmial. V duchu si spočítal, čo sa tu dá všetko robiť. Môže sa s ním baviť i hodinu a vybije z neho najmenej sto korún. Chytil mu pulz; zdalo sa mu, že môže mať horúčku. Bude to akiste malá chrípka. Keby bol krankasákom, vtisol by mu niekoľko aspirínov do dlane a poslal ho o päť minút včerty. Ale platiaci? Dal mu termometer pod pazuchu a zhováral sa s ním veľmi priateľsky o jeho rodine, o žatve, o úrode. Temperatúru nemal zvýšenú. Nič to, preto kýval vážne hlavou. „Koľkože to mám tej horúčavy?“ pýtal sa gazda zdanlive ustrašene.“ „No máte, máte okolo tridsaťosem stupňov a niekoľko desatín.“ „To je zle so mnou?“ „Veru nie najlepšie. Dobre je len, že ste tak zavčasu prišli ku mne. Tak sa vám ešte pomôže. Zoblečte sa.“ Maťo Krkvoň sa pomaly zobliekal, pričom stonal, že by bol aj kameň obmäkčil. „Čože tak stonete?“ pýtal sa ho lekár prekvapene. „Ako by som nestonal, keď som taký ukrutne chorý, a ja som myslel, že je to nič. Tridsaťosem grádov a toľko tých desiatok, veď to má iba na smrť chorý.“ „No nebojte sa, pomôžem vám.“ Zatým na prsiach a na chrbte chorého bubnoval a poslúchal prístrojom s gumovými cievkami, pričom hmkal a robil ukrutne vážnu tvár, krútiac vše hlavou. „A toto vás nebolí?“ pichal mu prstom po chrbte a prsiach. „Tu, a tu, a tu?“ Krkvoň, naplašený, teraz sám sebou nebol na istom, či ho bolí, či nie. Raz prisvedčil, raz odopieral. Pravda bola, že mal úsad, boleli ho kríže; ináč bol zdravý ako orech. Ale keď ho lekár tak naplašil, nuž sa veru zľakol. „Dobre by bolo, keby ste sa dali aj elektrikou prezrieť. Dáte sa? Stojí to len osemdesiat korún.“ „ Poručeno Pánu Bohu! Len aby sa mi pritom nič nestalo… Mám ešte malé deti.“ „Nič sa nebojte!“ I postavil ho pred malý prenosný röntgenový prístroj a obracal ho, ako sa chlapovi zdalo, tak svedomito, že mu pot vystúpil od strachu na čelo. „No lapený ste na pľúca, ale ja vás vyliečim. Musíte sem chodiť každý druhý deň a ja vás budem štepiť. Prídete?“ „Prídem, ako by nie.“ „No dobre. Dnes vás zaštepím prvý raz.“ „Nech ma len ratujú. Veď sa im odslúžim.“ Lekár mu urobil akúsi injekciu s liekom, aký mal práve pri ruke. Čo bolo, to bolo, škodiť mu taká jedna injekcia nemohla. Keď sa Krkvoň obliekal, písal mu recept a povedal, ako má medecínu užívať a s masťou sa mastiť. Keďže je kyjak na konci, zakončil reč takto: „A teraz mi za moju prácu zaplatíte stopäťdesiat korún.“ Krkvoň sa doobliekal. Zahmhmkal a vyťahujúc zamastený šľabikár, riekol: „Veru, zaslúžili by ste tie peniaze, lenže…“ tu podával lekárovi popísane tlačivo, „Ja som v krankase, a tak neplatím ani doktora, ani apatieku.“ Stachovi navreli žily na čele a ovisla mu pera. Malo ho poraziť. Najradšej by bol chlapa vyzauškoval. I zreval naň: „Vy šaľbiar! Čo ste hneď nepovedali, že ste v krankase? Čo chcete vyklamať podporu a robíte sa takou kalikou? Nič vám nechybí. Nedostanete ani haliera, aby ste vedeli!“ „To mi tak poradili, aby som hneď nevyzradil, že som v krankase, že ma poriadne obzrú.“ „Kto vám to poradil?“„Nuž u nás pán doktor, keď som prišiel k nemu, aby ma obzrel. Povedal mi, že on na krankasu nelieči, aby som šiel k nim, ale nepovedal popredku, že som v krankase. A keď hovoria, že mi nič nechybí, prečo ma tak revidovali?“ „A vy si myslíte, že pre ten hlúpy úsad budete brať mesiace podporu?“ „ Nuž, keď som taký chorý, že toľké peniaze pýtajú len za obzretie, mal by som dostať. „Ani haliera vám nedám. Vám nič nechybí. Oznámim vás pre podvod.“ Krkvoň hľadel naň zohnutý, s roztvorenými ústami. Napokon sa mu mozog rozkýval. „Nuž, to mi ani ničoho nepredpíšu? Už čo ako, tie kríže ma len bolia. Nemôžem robiť. „Choďte do diabla! Nech vás nevidím, lebo neručím za seba!“ reval dr. Stach. Krkvoň zasa hľadel naň hodnú chvíľu. „Keď tak, nuž tak. Idem k pánu slúžnemu. Nech sa dobre majú!“ Stachovi sa v hlave rozležalo, že ľudia majú zlé pysky, robili by z neho len zbytočný posmech. Keď počul vrznutie dverí na čakárni, vybehol za chlapom a zavolal naň: „Poďte naspäť! Dám vám recept na prášky a masť.“ Pri obede bol namrzený a žena sa ho spýtala, čo je taký rozpajedený. Bola to pani tiež tučná, ostrého nosa a jazyka. I vyžaloval sa jej, blázon. Pravdaže mu povedala svoju mienku. „Prečo si taký sprostý, že sa nepýtaš pacienta, kto je, čo je, keď ho nepoznáš?“ „Tebe je ľahko hovoriť. Keď sa poriadneho gazdu spýtaš, či je v krankase, urazíš ho.“ Stach sa ani dobre nenajedol, šiel do spálne a ľahol si na diván, aby si popoludní trocha zdriemol. Sotva mu prišiel spánok na oči, zobudila ho žena, aby vstal, že prišiel jeden „poriadny“ chlap k nemu. „Krankasák?“ pýtal sa, hoci v polosne, ale nedôverčivo. „Iste nie krankasák. Gazda, poriadny gazda.“ Stach si mrzute pretrel oči a vyšiel do čakárne. Drglo ho, bol tam Krkvoň. Chcel sa naňho osopiť, ale zazrel, že sa žena díva z dverí, i opanoval sa a spýtal sa ho jemne a milo ako matka drahého dieťaťa: „Čože ešte chcete, Maťko?“ Krkvoň dojatý neočakávane vľúdnym hlasom si myslel, že aj on bude úctivý. „Len ich už ponížene prosím, pán doktor, nech sa neráčia hnevať.“ Lekár si chcel čím skorej zasa ľahnúť, hnevalo ho, že ho pre hlúposti nič po nič búria, i jeho mrzutosť sa stupňovala na hnev. „Nehnevám sa, čo by sa hneval… Len hovorte chytro, čo chcete?“ „Nuž, naozaj sa neráčia hnevať? Lebo by ma ukrutne bolelo, keby som ich namrzel. Veď sa toľko natrápili so mnou pre nič – za nič. Len som sa ich chcel spýtať, v ktorej apatieke to mám tú medecínu vziať. Ale nech sa neráčia hnevať, ponížene ich prosím ešte raz.“ Stacha teraz modlikanie a sprostá otázka Krkvoňova vyniesli celkom z trpezlivosti. „Vy starý somár, koľkože je tu apatiek? Desať? Viete, že len jedna! Practe sa, dajte mi pokoj! Zmárnim vás všetkých!“ Žena skočila k nemu: „Izidor, Izidor, majže rozum. Nezabúdaj sa!“ Stach reval ako vládal: „Choďte do horúceho pekla! Môžete ma radi mať! Nohy vám polámem, ak sa neodpracete!“ „Fuj, hanbi sa! Taký inteligentný človek!“ chlácholila ho svojím spôsobom manželka. Pribehli i slúžky z kuchyne, čo sa robí. Krkvoň nie žeby bol išiel, ale zasa začal prosiť, aby sa už len nehneval. „Nikdy som nevidel takého človeka. Veď ich tak prosím, aby sa nehnevali, a oni sa len tým viac srdia.“ „Eh, čo vás ja tu budem počúvať! Marš von!“ zakričal Stach a otvoriac dvere vysotil Krkvoňa na schodíky vedúce do dvora. Gazda nebol cvičený ani sokol, ani orol, splietli sa mu nohy, i padol koncom drieka na ostrú hranu schoda. Zreval žalostne a zozbieral sa po biede, držiac sa oboma rukami za čiastku tela, ktorú už spomínať. Stach so ženou a so slúžkami hľadel na odkrivkujúceho chlapa. „Na, teraz si si navaril pekný sós,“ tešila ho jeho pani. „Bude ťa celkom iste žalovať, ty srdoš.“ Stach len vzdychol a hodil rukou. Videl, že proti osudu ničoho nezmôže. A urobil dobre, lebo teraz mala jeho žena slovo, a to také do srdca ryjúce, že mu bolo od plaču. Vtom prišiel jeho kolega dr. Karas, okresný lekár, veľký spolkár, turista, ľudomil a mravokárca. Stach prežieral naprázdno, ako keby mu trčalo kus nezrelej hrušky v pažeráku. „Pane kolego!“ začal svojím spôsobom. „Byl teraz u mne Matej Krkoun pre visum repertum. Má poměrně dosti ťažký úraz na tele. Víte, co znamená, keď budete odsouzen pre ťažký úraz na tele pacienta, pane kolego, pa-ci-en-ta?!“ I zdvihol ukazovák do povetria a vytiahol obrvy až po vlasy. „Vy pane kolego, ste na celé čáře vinný. Zariaďte si s tým člověkem tú věc. Myslím, že mám právo to od vás požadovať v záujme vašom i v záujme našej stavovské cti. Ten člověk je tady. Pošlem vám ho. Poklona.“ Koniec bol, že Stach vyrovnal sa s Krivoňom, a to tak, že ho uzná na mesiac práceneschopným a poukáže mu podporu. Okrem toho mu zaplatí stopäťdesiat korún, ktoré chcel na ňom zarobiť. Maťo Krkvoň odišiel spokojný, celkom spokojný, lebo ho pán doktor i o tom uistil, že mu nič nechybí, a nehneval sa viac ani vtedy, keď ho prosil, aby sa neráčil hnevať. Mravné poučenie počul pán dr. Stach obšírne a dôkladne od svojej milej ženy. Pri jej prednáške si pevne umienil, že sa rozsobáši. Autor je slovenský klasik
