My, oni a pozývacie listy I.

„Vlajočku som urobila ešte 21. augusta: keď sme chodievali na prechádzku pripínala som ju ku kočíku, po návrate som ju vyvesila v okne. Plagáty som spravila ráno dvadsiateho piateho. Napísala som heslá, obšila po okrajoch a nasadila na palice. Na jednom bolo po česky napísané: „At žije svobodné a nezávislé Československo!“, na druhom moje obľúbené heslo: „Za vašu i našu slobodu!“ – pre mňa, ktorá som bola dlhé roky zaľúbená do Poľska, bolo v posledných dňoch neznesiteľné najmä to, že spolu s našimi vojskami vstúpili na územie Československa aj vojaci poľskej armády, vojaci krajiny, ktorá celé veky zápasila za slobodu a nezávislosť s veľmocenskými utlačovateľmi – predovšetkým s Ruskom. „Za vašu i našu slobodu“ – bolo heslo poľských povstalcov, bojujúcich za slobodu svojej vlasti, a taktiež aj poľských emigrantov, ktorí po celom svete zomierali za slobodu iných národov. Je to heslo tých ruských demokratov, ktorí si uvedomovali, že slobodným národom nemôže byť ten, ktorý sám ujarmuje druhé národy.“ Takto si na augustové udalosti roku 1968, spojené s intervenciou vojsk Varšavskej zmluvy do Československa spomína Natalia Jevgeňjevna Gorbanevskaja, ruská prekladateľka a poetka. Spolu s Konstantinom Babickým, Larisou Bogoraz-Bruchman (Danieľ), Vadimom Delone, Vladimirom Dremľugom, Pavlom Litvinovom a Vladimírom Fajnbergom 25. augusta 1968 o 12.00 uskutočnili jediný významnejší verejný akt protestu proti týmto udalostiam. Ich heslá Hanba okupantom!, Ruky preč od ČSSR!, či Slobodu Dubčekovi! sa aspoň na krátku chvíľu zablysli v samom srdci Ruska – pri Lobnom meste na Červenom námestí. Táto hŕstka ľudí, ktorých prakticky okamžite zadržala bezpečnosť, mala akoby odpovedať na protestsong, ktorého text deň po invázii napísal známy sovietsky bard Alexander Galič: Prídeš na námestie, odvážiš sa vyjsť na námestie v dohodnutú hodinu?! Prišli siedmi, vlastne ôsmi, mladú študentku Taťjanu Bajevovú sa totiž príslušníkom štátnej bezpečnosti podarilo neskôr presvedčiť, aby vypovedala, že šla len náhodou okolo. Potom, čo sa aj sovietska verejnosť zorientovala, objavilo sa mnoho skrytých protestov a pozícia sovietskeho občana k udalostiam v Československu bola lakmusovým papierikom, ktorý signalizoval v ZSSR mieru nespokojnosti zo systémom. My sme vás oslobodili Zväčša to však bolo len epizodické: vo väzniciach kriminálnici niekedy uznanlivo chválili politických za „pražskú jar“ („My sedíme za vlastné, ale vy za spoločné!“), mládež na sovietskych univerzitách posmešne vykrikovala a precedentne parodovala zaužívané lozungy – Nech žije múdra a pohotová zahraničná politika Sovietskeho zväzu! Nech žijú turisti-tankisti! Yankee, vráťte sa za Čudské jazero! Bolo to však málo platné, bezpečnosť mala oči všade a väzení bolo k dispozícii dostatok. Aj siedmi z Červeného námestia, ktorých neskôr odmenia prívlastkom statoční po októbrovom verejnom procese, dostanú svoje – veď čo už robiť s učiteľmi, lingvistami, básnikmi, fyzikom (Pavel Litvinov, syn Maxa – Valacha – Litvinova, bývalého Stalinovho ministra zahraničných vecí), teoretikom umenia a jedným robotníkom? To bola živná pôda pre zavedenú karateľnuju psychologiju, teda „trestnú psychológiu, ktorú na pokyn KGB pestoval Inštitút Serbskogo, a kde našlo miesto množstvo nepohodlných, známych ako disidenti. Celkovo však pretrvával zideologizovaný odkaz týchto udalostí a ešte dlho budú turistov, stážistov i pracovníkov z ČSSR jemne „prichmelení“ vyslúžilci z roku 1968 radostne vítať a pozdravovať nadšeným pokrikom: My vas osvoboždali!. Toto „oslobodenie“ sa však nerodilo zo dňa na deň. Situácia už niekoľko rokov zrela na rôznych úrovniach, vo viacerých oblastiach a postupne sa rozliala na lúky „pražskej jari“ roku 1968, aby jej okvetie zhynulo pod čižmami zahraničných vojakov. Z kvetnatej poetiky je však nutné prejsť do mútnej a neprehľadnej reality oných zašlých dní. Od nástupu komunistickej strany k moci prešla takpovediac celá jedna generácia. Povojnové Československo mohlo ísť úplne inou cestou – celá Európa i svet vyzdvihovali demokratické usporiadanie medzivojnového štátu „čechoslovákov“, no „veľká vojna“ rozdelila sféru vplyvov a históriu i budúcnosť mali písať víťazi. Napriek búraniu starých tradícií, znárodňovaniu, kolektivizácii, nešťastným politickým procesom a iným neduhom masa obyvateľstva a štát ako taký zaznamenali v povojnovom vývoji, v štruktúrach tzv. socialistického bloku značný pokrok. Je jasné, že vôbec nešlo o demokratické usporiadanie západoeurópskeho typu – okrem komunistickej strany existovali ostatné politické strany len marginálne, no predsa len bolo Československo v rámci socialistického tábora niečím osobitným. Uvedomovali si to takmer všetci. Napríklad udalosti v Maďarsku v polovici 50-tych rokov takmer okamžite vyústili do protisocialistického vystúpenia, v československých podmienkach chceli dať socializmu novú podobu. Lenže ten sa sa dvadsať rokov po svojej inštalácii akoby vyčerpal. Nastala patová situácia, ktorú si vtedajší inštitucionalizovaní aktéri nemohli uvedomiť, museli by totiž vymeniť samých seba – reformovať nereformovateľné sa jednoducho nedalo. Nasadiť de facto „klasickú modernú“ demokraciu s pluralitným politickým systémom a trhovým hospodárstvom – to bolo vlastne odbúranie základov socializmu, to už socializmus nebol. Koniec Novotného a nástup Dubčeka Ekonomiku sa od polovice 60-tych rokov snažil podobným smerom zmeniť vplyvný a rešpektovaný riaditeľ Inštitútu ekonómie Akadémie vied profesor Ota Šik, nový poriadok efektne pomenoval filozof a sociológ Radovan Richta ako „socializmus s ľudskou tvárou“ a presadzovať sa ho snažila skupina okolo Alexandra Dubčeka – Oldřich Černík, Jozef Smrkovský, Čestmír Císař, Zdeněk Mlynář, Jiří Pelikán a iní. Celú zložitosť a komplikovanosť situácie akoby zosobňoval práve A. Dubček. Človek, ktorý vyrastal v Sovietskom zväze, bojoval v Povstaní, vstúpil do strany a v roku 1955 odišiel študovať na Vyššiu stranícku školu pri ÚV KSSZ v Moskve. (Je dobré, že jeho rodičia sa roku 1938 rozhodli vrátiť do vlasti, ináč by ich zrejme stihli čistky.) V polovici 60-tych rokov sa ocitol v najvyššej politike, dokonca na čele komunistov Slovenska. U sovietov bol veľmi dobre zapísaný – plynulo rozprával po rusky, poznal mocenské chodníčky, mal dobré meno u sovietskych nomenklatúrnych kádrov, vedel, čo môže a čo nie, koridory moci už preňho dávno neboli neznáme. Obratný Slovák sa však názorovo ani osobnostne nezhodol s prezidentom Antonínom Novotným. Prejavilo sa to napríklad počas návštevy Nikitu Chruščova v roku 1964. Sovietsky líder, ktorý netušil, že doma ho už čaká nútená abdikácia, sa správal s nenútenosťou a živelnosťou sebe vlastnou. Strojca politického i spoločenského odmäku v ZSSR sa na návšteve Slovenska stále opieral o Dubčeka, s ktorým sa mu veľmi dobre konverzovalo, Novotný zostával v pozadí a dotklo sa ho to. Dochádzalo až do takých malicherností, že protokolárni pracovníci z Prahy na Slovensku usádzali Dubčeka mimo dvojice hláv štátov. Prejavilo sa to v sprievode na letisko v Bratislave, keď sa šéf slovenských komunistov ocitol v jednom z posledných áut. Potom, čo sa kolóna pohla, a Chruščov zistil, že mu chýba Alexander Stepanovič, nebol preňho problém poslať sovietskeho veľvyslanca v Prahe Michaila Vasiľjeviča Zimjanina, aby obehol všetky autá a Dubčeka našiel. Samozrejme, hlavnými boli nezhody politické – starý komunista A. Novotný, člen strany od jej založenia v roku 1921 (mimochodom, je to aj dátum narodenia A. Dubčeka), väzeň Mauthausenu, prívrženec tvrdej línie strany, hoci neváhal napríklad vyhlásiť amnestiu politických väzňov z 50-tych rokov, pokračoval v pritvrdzovaní komunistickej doktríny. Pritom sa prejavovali symptómy ekonomickej krízy, východiskom z ktorej sa mohli stať reformné snahy skupiny Otu Šika (zo Slovákov sa na nej podieľal napr. Eugen Löbl), ktorá sa snažila štátom riadené plánované hospodárenie doplniť o trhové mechanizmy, podiel súkromného sektora a podobne. K tomuto prúdu sa, samozrejme, primkýnal Dubček, ktorého popularita rástla. I ľudia okolo Novotného si začali uvedomovať, že už hádam prišiel čas na zmenu politickej špičky. V novembri 1967 sa konali oslavy okrúhleho výročia Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie a lídri socialistického tábora a spriatelených krajín sa zišli v Moskve. Kým bol československý prezident vonku, Dubčekovi sa podľa starej taktiky „absencie vodcu“ podarilo získať na svoju stranu hlavného ideológa a prezidentovho priateľa (boli spoluväzňami v koncentračnom tábore) Jiřího Hendrycha. Novotný sa z Moskvy nevracal a ľudia už posmešne narážali na to, že nachladne a zomrie ako Gottwald po Stalinovom pohrebe. Novotný sa však chcel dostať k schvaľovateľovi satelitných kádrov, novému sovietskemu straníckemu predsedovi Lenidovi Iľjičovi Brežnevovi, a zabezpečiť si jeho podporu. Brežnev – kádrovák par excellence, ktorý na výbere spoľahlivých kádrov zakladal štýl svojej politiky, nenechával nič na náhodu a vybral sa Alexander Stepanovič situáciu v dôležitej satelitnej krajine zhodnotiť osobne. V Prahe ho prekvapili viacerí – on azda len Dubčeka dlhočizným bozkom na ústa – v budúcnosti sa Dubček povestnému chlapskému bozku bránil vždy kyticou kvetov. Stranícky predseda sovietov hneď na začiatku spozornel. Všetci potajme, latentne aj zjavne uvažovali, kto nahradí Novotného. Keď J. Hendrych Brežnevovi ako možného nástupcu úprimne navrhol seba, skúsený sovietsky straník z praxe vedel: Ak si najbližší spolupracovník Novotného berie mieru na jeho kleslo, je skutočne čas na zmenu. Po návrate do Moskvy sa Brežnev takto podelil o dojmy: „Prvý tajomník Novotný sa žaluje na členov prezídia (tak Brežnev nazýval členov predsedníctva ÚV), jeho členovia sa ma snažia dostať bokom, vnucujú sa na schôdzku hoci aj v noci, ohovárajú prvého tajomníka. Každý ma chce dostať na svoju stranu, zavliecť do spojenectva. Načo mi to je? Bolo mi treba liezť do ich intríg? Nech si poradia sami.“ Je to vaša vec Trochu alibistické, možno teatrálne, no zrejme pravdivé a zo strany „veľkého brata“ istým spôsobom aj ústretové – Je to vaša vec! (Mlynář, Z.: Cholodom vejet ot Kremľa. New York, 1983, str. 82). V decembri 1967 sa teda Ústredný výbor KSČ vyslovil za zmenu vo vedení strany a bolo jasné, že Novotný končí. Piateho januára nasledujúceho roku pokračovalo prerušené zasadnutie ÚV, na ktorom bol spomedzi dvoch kandidátov, Lenárta a Dubčeka, za celorepublikového prvého tajomníka zvolený Dubček. Pre slovenské predjarie „pražskej jari“ to malo, samozrejme, veľký význam. Novotný si síce zatiaľ ponechal prezidentský post, no v marci abdikoval. Symbolickým, trocha škandalóznym signálom na jeho pád bola emigrácia jeho protežanta, synovho priateľa, skorumpovaného tzv. „ďatelinového“ generála Jana Šejnu (obohacoval sa na predaji ďatelinových semien) spolu s milenkou na Západ. V marci sa stal prezidentom generál Ludvík Svoboda. Nový prvý tajomník strany sa na pozvanie Brežneva prišiel ukázať do Moskvy. V posledných januárových dňoch roku 1968 sa predstavil všetkým členom sovietskeho politbyra. Približne vtedy zástupca ministra zahraničných vecí ZSSR Vladimír Semjonov takto opisuje slovenského politika: Vysoký, s inteligentnou tvárou a postavou cároviča Alexeja, nervózny, v ustavičnom pohybe, ani nie príliš sebavedomý, ani nie s nejakým vyhraneným spôsobom prístupu k iným. V Moskve však istá časť osadenstva na Starom námestí spozornela. Vedeli, že v Československu sa podozrivo otvorene diskutuje, ľudia majú dosah na politikov, tlač píše nepríjemnú pravdu a ľudia ju komentujú, odhaľujú sa skompromitovaní stranícki funkcionári. Kto to vyvoláva? Sovietske mocenské ešalóny, ktoré si namiesto triezvej analýzy zvykli už od Leninových čias pozerať na podobné udalosti pozerať, podľa slov D. Volkogonova „čekistickými okuliarmi“. Dubček na stretnutiach so sovietskymi predstaviteľmi svoje kroky na domácej scéne nekomentoval ako reformné, vedel akú má celé sovietske vedenie alergiu na toto slovo, hovoril radšej o obnovení, obnove a podobne. Vzájomné stretnutia pokračovali. Nie je nutné poznamenávať, čo na konci desaťročia v československých dejinách dvadsiateho storočia značí číslica 8. Vo februári priletel Brežnev na oslavy Víťazného februára, a hneď na druhý deň letel domov na oslavy Dňa Červenej armády. V Prahe ho oficiálne zastupoval prvý tajomník komunistickej strany Ukrajiny Pjotr Jefimovič Šelest, ktorý mal zohrať dôležitú úlohu v záležitosti s tzv. pozývacími listami. Post prvého tajomníka strany na Ukrajine mal v rámci ZSSR osobitné postavenie – veľa budúcich vrcholných predstaviteľov ZSSR pochádzalo z ukrajinských straníckych postov, zašlé problémy Ukrajiny mali stále na pamäti, preto si tamojšie vedenie vyžadovalo pevnú ruku. Presne takým človekom bol Šelest – nižší územčistý človek s lysou hlavou, hrubými perami i črtami tváre – takto ho môžeme v osudnom roku vídať po boku Brežneva či na čele sovietskych delegácií vo filmových týždenníkoch. Jeho zjav zodpovedal jasne vyhranenému a nehybnému boľševicko-komunistickému politickému presvedčeniu, niečo na spôsob scholastického dogmatika a nomenklatúrneho kádra. Šelest cítil, že československé uvoľnenie neprinesie v rámci socialistického tábora nič dobré – buď ťaháme všetci unisono za jeden povraz rukami komunistických a iných ľudovodemokratických strán, alebo… Lenže nijaké alebo, nijaká iná alternatíva nie je k dispozícii. (Pokračovanie nabudúce) Autor je odborný asistent Prešovskej univerzity, špecializuje sa na dejiny Ruska, Sovietskeho zväzu, zahraničnú politiku a špionáž