Naša individuálna minulosť je uložená v našej pamäti. Je to ničím a nikým neopakovateľný beh života, prežitý v určitých, len tomu jedincovi vlastných časo-priestorových súvislostiach, ktoré ľudský jedinec vníma a pozná na základe jemu vlastnej autopsie, jedinečnej a neopakovateľnej skúsenosti.
Na svete niet dvoch jedincov, ktorých osud by bol úplne totožný. Preto aj k najväčším nešťastiam, ktoré môžu postihnúť človeka, najmä jeho psychiku, patrí strata pamäti, ktorá ho zbavuje možnosti plnej sebaidentifikácie a dôslednej sebarealizácie, lebo žiť svoj život môžeme len v kontexte a v súzvuku so svojou minulosťou. Proces prinavracania pamäti je veľmi zdĺhavý, náročný na čas, pomoc iných a je spojený s hľadaním a nachádzaním súvislosti s minulosťou, ktorú možno pripomínať a približovať rozličnými spôsobmi.
Tak, ako má sebe vlastnú minulosť jedinec, má neopakovateľnú a jedinečnú minulosť spoločenská skupina, či celý národ. Ako ľudské indivíduum, aj národ ako jedinečná a neopakovateľná societa si modeluje svoj osud v kontexte a v súčinnosti s okolitým svetom a na základe prežitého, skúseností a poznatkov, vníma svoju minulosť, dejinný vývoj a usiluje sa o modelovanie svojej cesty do budúcnosti. Aj týmto je determinované úsilie kultúrnych a vyspelých národov – cieľavedome poznávať svoju minulosť, zachovávať pamiatky na medzníky svojho dejinného vývoja, približovať „curiculum vitae“ národa všetkým jeho príslušníkom. Takto dochádza k približovaniu minulosti celej spoločnosti, k vytváraniu a upevňovaniu jej historického vedomia.
Vlastná história a jej poznanie sa stáva pre spoločnosť zdrojom sebavedomia, zdravej hrdosti na svoj vklad k rozvoju svetovej kultúry, prínos do dejín celého ľudstva. Veď každý národ, veľký či malý, vyryl brázdu do spoločnej histórie ľudského spoločenstva. Postoje a činy predkov spoluurčovali vývoj osudov celého ľudského rodu v miere jemu vlastnej. Preto veľkosť národa nemožno merať len jeho počtom. Mierou veľkosti každého jedinca, spoločenskej society, národa či štátu je veľkosť jeho duchovného bohatstva a schopnosť odovzdávať svoje poznatky ostatným, spolupracovať s nimi, učiť sa z ich skúsenosti a vytvárať priestor pre to, aby sa iní učili z jeho poznatkov, skúseností a vedomostí. Svedectvom veľkosti, tak ľudského ducha ako aj širšej spoločnosti sú predovšetkým výsledky práce, tvorivej činnosti, ktoré zostanú a z ktorých môžu čerpať nielen súčasníci, ale aj generácie potomkov.
Deformácia historického procesu Vnímanie minulosti nie je u všetkých členov spoločnosti rovnaké. Jedinečnosť a neopakovateľnosť osudu ľudského jedinca ovplyvňuje aj jeho vnímanie spoločnej minulosti. Blízkosť a príbuznosť osudov indivíduí, podmienená miestom a časom ich žitia, vytvára podmienky na blízku ideovú a názorovú orientáciu. Samotné spoločenstvo, často vedené snahou o jednotnosť, dokonca uniformitu pohľadu na spoločnú minulosť, si zo svojho stredu vyčleňuje ľudí, ktorých úlohou je cieľavedomo a systematicky poznávať túto minulosť, skúmať ju a poznatky o nej odovzdávať ostatným členom skupiny. Cieľom poznávania dejinných zvratov je aj úsilie vyrovnať sa s minulosťou. Poznanie jej pozitívnych momentov má slúžiť ako zdroj pre pestovanej zdravej národnej hrdosti, pričom negatívne momenty majú byť zdrojom poučenia pre budúce generácie.
Lenže „učené hlavy“ v snahe po „jednotnom výklade“ dejín a „vyrovnaní sa s minulosťou“ dejinný proces deformujú, niektoré fakty účelovo a zámerne obchádzajú a zamlčujú. Tak dochádza k nebezpečnej deformácii histórie, čo nevyhnutne vedie k jej ochudobňovaniu. Z dejín sa vytrácajú osobnosti, udalosti, dokonca celé spoločenské vrstvy. História, aj keď ju tvorili a tvoria ľudia a je predovšetkým o ľudských osudoch, sa stáva šablónovitou a uniformnou, vytráca sa z nej človek – osobnosť. Dejinný proces sa odľudšťuje, je len umelým spojením faktov a udalostí.
Takáto história sa ťažko môže stať žriedlom pre vytváranie zdravej národnej hrdosti bez prímesí nacionalizmu a nemôže byť ani zdrojom reálnej historickej skúsenosti. Jedinec, ktorý je sám tvorcom i objektom dejín, stráca záujem sebaidentifikovať sa s „upravenými a modifikovanými“ dejinami. Proces vytvárania historického vedomia je takýmto umelým zásahom, motivovaným ideologicky a politicky, narušený a často dochádza k jeho nežiadúcej deformácii.
Zamlčiavaná skutočnosť Slovensko počas svojho historického vývoja, no najmä od čias, keď sa človek začal zaujímať o to, čo bolo pred ním a cieľavedome sa usiloval poznávať svoju minulosť, život a osudy svojich predkov, prešlo kľukatou cestou dejín. Ale aj cesta ich poznávania a „výkladu“ prežila mnoho peripetií a úskalí, ktoré obchádzaním, spochybňovaním, ba až negáciou historických udalostí rozhodne neprispeli k upevňovaniu spolupatričnosti a sebaidentifikácie s minulosťou. Negatívne sa podpísali najmä pod formovanie historického vedomia v spoločnosti.
V súčasnosti, v čase existencie samostatného štátu, vedie tento proces paradoxne k poklesu záujmu o minulosť, o historický vývoj na Slovensku, dokonca k istej laxnosti bez rozdielu jeho chápania, či už na národno-etnickom alebo všeobecno-historickom princípe.
Nezáujem o vlastnú minulosť a neochota stotožniť sa s ňou sú do istej miery pochopiteľné, ak si uvedomíme, že väčšina historických medzníkov slovenských dejín bola už neraz spochybnená. Rozliční „vykladači dejín“ spochybnili všetkých a všetko. Historicky významným osobnostiam sa z rozličných dôvodov upieralo ich miesto v dejinnom vývoji, viaceré udalosti jednoducho z histórie zmizli, napr. spojitosť s históriou vládnúcich dynastií či uhorského štátu bola dokonca považovaná za cudzorodý prvok v našich dejinách. Preto sa zámerne obchádzali a obchádzajú mnohé osobnosti, o niektorých udalostiach sa mlčalo a taktne mlčí aj dnes, lebo pomenovanie reality je i v súčasnosti nežiadúce.
Bola aj éra, ktorá dejiny obviňovala z nedostatku triednej revolučnosti. Vtedy z našich dejín „odišli“ celé spoločenské vrstvy či triedy a do popredia sa dostali udalosti, ktoré z hľadiska celospoločenského progresu boli len epizódami. Zámerné obchádzanie, zamlčovanie niektorých historických faktov bolo výhodné pre tých, ktorí chceli zo stredoeurópskeho regiónu urobiť priestor mimo hlavných prúdov diania v Európe. Modernými myšlienkovými a ideovými prúdmi takmer nedotknutý priestor, ktorý tu, v závetrí „zmeškal“ vlak, zaostal za svetom, živoril – najmä v kultúrnej a duchovnej oblasti.
A tak sme sa stali spoločnosťou tvrdo pracujúcou a utláčanou, zaostávajúcou za ostatnou Európou. V dejinách sa hľadali skôr negatívne momenty ako prínos človeka z regiónu medzi Dunajom a Tatrami k rozvoju vied, umení, kultúry, spoločnosti ako celku. Slovensko hľadajúce cestu do Európy, ktorej súčasťou od nepamäti bolo, sa zrazu stalo krajinou, ktorá akoby stratila vlastnú minulosť a nemala dejiny. Akoby sme sa báli povedať, že dejiny Uhorska sú aj dejinami Slovákov, že korunovácia uhorských panovníkov v Bratislave nebola z rozmaru vládcov, ale bola to nevyhnutnosť, keďže južné oblasti Uhorska boli pod nadvládou Osmanov. Slovensko brániac seba, bránilo aj vstup do strednej Európy. Takýchto udalostí je iste mnoho. Pomenej je však tých, ktorí by chceli, mohli, či mali hovoriť iným, ako to v skutočnosti bolo, kde sme boli, kde bola Európa.
Preto mnohí tušia, aký bol význam stredoslovenských banských miest pre rozvoj baníctva, ako vplývala ťažba zlata na Slovensku, na vývoj peňažníctva v Európe. Že umenie, gotické alebo barokové, sa mohlo rozvinúť len tam, kde boli pre rozvoj umenia priaznivé podmienky. Slovensko neobišli ani nové myšlienkové prúdy, ktoré od čias humanizmu a renesancie, no najmä osvietenstva, výrazne vplývali predovšetkým na myšlienkový a duchovný rozvoj u nás. Stáli aj na začiatku procesu formovania novodobého slovenského národa, ktorý bol súčasťou celoeurópskych myšlienkových a politických prúdov a pohybov, vrcholiacich v jari národov v roku 1848.
Skryté duchovné bohatstvo Neznalosť tých, ktorí nepoznajú, a ignorancia tých, čo vedia a nehovoria o minulosti, vytvára podmienky na to, aby časť spoločnosti strácala možnosť vlastnej a dôslednej sebaidentifikácie s národnou minulosťou, nielen v štátotvornej, ale najmä v duchovnej a spoločenskej rovine. Iba spoločenstvo, ktoré pozná svoju minulosť, svoje dejiny, vrátane ich negatívych stránok, a dokáže sa s nimi vyrovnať, môže mať úctu k vlastnej minulosti a môže ju aj využívať ako zdroj poznania, poučenia a prameň, z ktorého čerpá vnútornú silu na prekonávanie úskalí, ktoré prináša život.
Poznávanie minulosti a jej približovanie je skoro vždy sprostredkované, a to i napriek tomu, že vychádza z autentických písomných prameňov. Tu do interpretácie historického faktu ako medzičlánok vstupuje subjektívny faktor, ktorý narába s prameňom v kontexte svojej ideovo-politickej a názorovej orientácie, pričom sa ho usiluje využiť ako autentický a historický pramenný materiál na podporu svojich tvrdení.
V podstatne menšej miere sa s deformáciou autentického prameňa stretávame pri hmotných prameňoch, artefaktoch, autentických dokladoch minulosti, ktoré sú výsledkom tvorivej práce predchádzajúcich generácií a priamymi svedkami ich každodenného života. Tie s týmito artefaktmi pracujú, pričom ich pri poznávaní a následnom prezentovaní peripetii historického vývoja múzea využívajú.
Zbierkové predmety v múzeách svedčia o duchovnom bohatstve predchádzajúcich generácií, o schopnostiach pretvárať prírodu a spoločnosť, a tak pretvárať aj seba, o vplyve tvorivej práce predkov na dejinný vývoj človečenstva, o kontaktoch človeka s ostatným svetom.
Informačný potenciál muzejných artefaktov, zbierkových predmetov je obrovský, nielen čo do kvantity, ale aj do kvality. Práve múzejné zbierky a ich rôznorodosť, dokumentujúca vývoj vo všetkých oblastiach ľudskej činnosti, sú prameňom poznania dejín, ktorý často povie viac ako obrovské bakchanty plné učených slov.
Aby sa zo zbierkového predmetu, dokumentu doby svojho vzniku a pôsobenia, stal prameň jej poznávania, musí zbierkový predmet, artefakt uchovávaný v múzeu, prejsť procesom odborného zhodnotenia, vedeckého skúmania. Pri tom procese síce hrozí istá „ideologizácia artefaktu“, no sama skutočnosť, že múzeum prezentuje autentické artefakty je zárukou toho, že autenticita, originalita aj umelecká a historická hodnota artefaktu v priamom kontakte s návštevníkom, pri jeho vnímaní predstavovaného, potlačí možnú „ideologizáciu“.
Využiť ponúkanú možnosť Zbierkové predmety a priamy kontakt s nimi na pôde múzeí jasne a jednoznačne hovoria, že dejiny robili ľudia. Bez človeka niet dejín, niet histórie. Využitie múzejných artefaktov pri poznávaní dejín je v súčasnosti na Slovensku nedocenené, možno povedať až podceňované, rovnako ako je spoločensky nedocenené postavenie múzeí.
Postoj spoločnosti k múzeám, ich vnímanie verejnosťou akoby sa vôbec nespájalo s priam ponúkanou možnosťou využívať múzeá a ich zbierkové fondy na poznávanie histórie. Múzeum je síce spájané so starožitnosťami, starinami, no absentuje tu cieľavedomé využívanie múzeí ako miesta, kde možno poznávať dejinný vývoj.
Pretrváva názor, že učiť sa z dejín a učiť sa dejinami je možné len z kníh akademických historikov, ktorých pozornosť je väčšinou sústredená na „veľké“ dejiny, redukované na poznávanie politicko-spoločenských pohybov v jednotlivých historických etapách. Mimo zorného uhla akademickej historickej obce akoby zostávali hospodárske dejiny spojené s poznávaním histórie rozvoja výroby, remesiel, obchodu, poľnohospodárstva atď. Pritom písané dejiny, nech sú akokoľvek kvalitne spracované, nikdy nemôžu tak názorne a plasticky dokumentovať dejinný vývoj, najmä v oblasti rozvoja materiálnej kultúry, ako sa dá na múzejných zbierkových predmetoch. Názornosť pri poznávaní dejín, vrátane praktických ukážok rozvoja výrobného procesu, môžu poskytnúť len múzeá.
Hmotný artefakt má pritom často väčšiu výpovednú hodnotu ako písomný prameň. Dá sa ním dokumentovať takmer všetko, no najväčší priestor poskytuje práve na dokumentáciu a poznávanie každodenného života človeka a vplyvov, ktoré formovali jeho a pomocou ktorých on menil svoj život, usmerňoval spoločenský vývin.
Poznanie súvislosti múzeum – história Múzeá dokumentujú aj veľké dejinné udalosti, historické medzníky, pričom si už priberajú ma pomoc písomný prameň, ktorý, aj keď je vo svojom vyjadrení o historickej udalosti jednoznačný a jeho výpovedná hodnota je nenahraditeľná, pri múzejnej prezentácii dejín stráca na príťažlivosti a návštevníckej zaujímavosti.
Nenahraditeľnou, a nikým a ničím nezastupiteľnou úlohou múzeí je prispieť k poznaniu života, tvorivosti a práce ľudského jedinca v minulosti, k poznávaniu vývoja a rozvoja materiálnej kultúry až po jej vrcholné prejavy v oblasti umenia.
Artefakty z múzeí môžu často napomôcť aj súčasnosti. Ich výpovedná a informačná hodnota je nenahraditeľná i v dnešnom pretechnizovanom svete, kde rozvoj rozličných technológií napomáha vytváraniu predstavy, že všetko sa dá vyrobiť – aj obilie, mlieko, koža atď. Práve zbierkový predmet približuje myslenie, úroveň poznania, znalosti i zručnosti predchádzajúcich generácií.
Možno lepšie poznanie súvislosti „múzeum – história“ zo strany spoločnosti vrátane tých, ktorí rozhodujú o bytí a nebytí múzeí, začne a urýchli proces, ktorým sa múzeám na Slovensku dostane takého postavenia ako v iných kultúrnych krajinách. A múzeá budú môcť lepšie prispievať k poznávaniu minulosti. Nebude to poväčšine „veľká“ história, ale každodenný život našich predkov, tých, ktorí nám spoluutvárali našu súčasnosť. Múzeá totiž prezentovaním hmotných dokladov minulosti dodávajú histórii ľudský rozmer, prítomný v každom predmete. Potom hádam už konečne nastane čas, keď na Slovensku budeme mať reprezentatívnu múzejnú expozíciu dejín Slovenska, ktorá dokáže v optimálnej podobe spojiť „veľkú“ históriu, jej základné etapy a medzníky, s históriou každodenného života človeka.
Vtedy už hádam nastane ten správny čas, aby Bratislavský hrad, ktorý sa stal symbolom našej štátnosti, ukázal vo svojich priestoroch návštevníkovi existujúcu cestu dejinami, predstavenú v kontexte aspoň stredoeurópskeho priestoru, ktorého dejinotvorným prvkom bolo aj Slovensko. Bude to cesta, ktorou prešiel človek v srdci Európy od najstarších čias až po prah tretieho tisícročia.
Autorka (1956) je historička
