V októbri 1999 komisia Európskej únie rozhodla, že okrem uchádzačov prvej kategórie (Maďarsko, Poľsko, Česko, Slovinsko, Estónsko) sa začne rokovať o vstupe aj s Bulharskom, Rumunskom, Lotyšskom, Litvou a Slovenskom. Tým sa východná Európa ako celok dostala do zorného poľa. O to viac, že nastal čas bilancovania desaťročia transformácie.
Bolo možné očakávať, že prvé analýzy ponúknu protirečivý obraz, čo vzhľadom na rozdielne scenáre prechodu nemôže prekvapiť. Zatiaľ čo Poľsko a Maďarsko tvoria vedúcu dvojicu, Česko je na tom s kondíciou horšie a vesluje kdesi v strede. Bulharsko, Rumunsko, Slovensko a Chorvátsko tvoria beznádejný zadný voj, ktorý sa usiluje o integráciu do západných štruktúr viac z politického oportunizmu, ako z ekonomickej racionality.
Absencia schopnosti konkurovať Napriek celkovým investíciám v objeme 126 miliárd amerických dolárov sa vo východnej Európe len výnimočne dajú nájsť podniky, ktoré by boli schopné konkurovať na svetovej úrovni. Radikálna štruktúrna zmena, spojená s ďalšou redukciou subvencií pre verejný sektor, by rozbila trh práce a vyžiadala by si sociálnu daň, ktorá by pochovala politickú stabilitu. Už teraz platia všetky transformujúce sa krajiny za približovanie sa EÚ rastúcim deficitom obchodnej bilancie. Východná Európa zaznamenala v roku 1998/99 – s výnimkou Ruska ako krajiny, ktorá exportuje suroviny – pokles vývozov, zatiaľ čo vývozy EÚ do tejto oblasti kontinuálne rástli. „Darí sa mi horšie, ako pred desiatimi rokmi. Mzda je nižšia, pracovný tlak vyšší, pracovné miesto neistejšie.“ Poľský robotník z mesta Nowa Huta, ktorý vyslovil tento lakonický súd, nie je sám. Desať rokov po zmene vládne všade vo východnej Európe vytriezvenie, dokonca aj v tých stredoeurópskych krajinách, ktoré obstáli v transformačnom procese najlepšie. Stojí za povšimnutie, že v Česku považuje 70% opýtaných hospodársku situáciu skôr za zlú, v Poľsku je to takmer 60%. Aj vládnu politiku považuje približne 60% opýtaných za nedostatočnú. Keď porovnávame hrubý národný dôchodok z roku 1999, tak len Poľsko sa dokázalo s prírastkom okolo 20% dostať nad východiskový stav v roku 1990. Ostatné stredoeurópske krajiny sa dostali len mierne nad túto úroveň, juhoeurópske a baltické krajiny sú zreteľne pod ňou.
Situácia v Rusku a na Ukrajine Oveľa ťažšia je situácia v krajinách SNŠ, kde sa ekonomická výkonnosť znížila od roku 1990 o polovicu. V Rusku a na Ukrajine, teda v krajinách, ktoré v roku 1989 vykazovali približne rovnaký dôchodok na obyvateľa, ako Poľsko, tak isto ako aj v Moldavsku a Kazachstane, sa ešte dno nedosiahlo. Je zrejmé, že tento vývoj výrazne ovplyvňuje životné podmienky obyvateľstva. Vo všeobecnosti možno konštatovať, že situácia v zásobovaní sa zlepšila. Táto „harmonizácia trhu“ sa však koniec koncov dosiahla poklesom alebo stagnáciou reálneho dôchodku. Tým sa pre väčšinu problémy len premiestnili: v starom socialistickom „systéme nedostatku“ bolo málo tovarov, teraz chýbajú peniaze, pričom časť obyvateľstva sa cíti zatlačená pod „sociálne minimum“. Podľa údajov Svetovej banky v roku 1989 žilo vo východnej Európe asi 14 miliónov ľudí v biede, v roku 1994 to už bolo 150 miliónov – tretina obyvateľstva. Medzi jednotlivými transformujúcimi sa štátmi však existujú zreteľné rozdiely v smere Západ – Východ. V mnohých štátoch SNŠ žije skoro polovica obyvateľstva pod oficiálnou hranicou biedy, v stredoeurópskych krajinách Maďarsku, Poľsku, Česku, Slovensku je to menej ako desatina. Podľa poslednej správy FAO v transformujúcich sa krajinách 26 miliónov ľudí trpí hladom, z toho 22 miliónov v SNŠ.
Tak, ako v západných štátoch, biedou sú ohrozené predovšetkým mnohodetné rodiny, osamelé matky a dôchodcovia. Miera nezamestnanosti sa pohybuje v medzi 9 až 15%. V krajinách, ktoré sú priamo alebo nepriamo zasiahnuté vojnou na Balkáne a v niektorých krajinách SNŠ sa miera nezamestnanosti pohybuje medzi 20 až 40%. Aj medzi tými, ktorí má prácu, sa reálny príjem vyvíja veľmi nepriaznivo. Také služby, ako sú materské školy, subvencované nájomné, štátna zdravotná starostlivosť, sa strácajú. Okrem toho – predovšetkým v krajinách SNŠ – sa aj vyplácanie miezd často podobá hazardnej hre.
Väzba ekonomiky a politiky Niet sa čo čudovať, že v roku 1998 sa pri výskumoch verejnej mienky väčšina prikláňala k názoru, že ich vlastná sociálna situácia je horšia ako pred zmenou. Takýto názor má 46% opýtaných v Čechách a 90% na Ukrajine. Len malá časť obyvateľstva, dve až desať percent hovoria, že ich situácia sa zreteľne zlepšila, medzi nimi sú predovšetkým podnikatelia a manažéri, časť špičkových politikov a časť úradníkov – teda tí, ktorí dokázali využiť zmes vznikajúcich kapitalistických vzťahov a prvkov starého systému. Takto vznikli korporativistické a klientelistické spojenia, ako aj byrokraticko-štátne distribučné mechanizmy. Často veľmi krutý boj o výhody a opätovné delenie ziskov viedol k tomu, že tento systém bol nazvaný „vulgárnym kapitalizmom“, „divým kapitalizmom“, „zbojníckym kapitalizmom“. Obvyklé metódy siahajú do využívania vzťahov cez podplácanie, až po organizovaný zločin. Práve pri „odštátnení“ hospodárstva – dnes od 50 do 90% všetkých zamestnaných pracuje v súkromných podnikoch – aktívne a pasívne podplácanie hrali a hrajú nezanedbateľnú úlohu. To ide na účet regulatívnych a sociálnych funkcií už i tak oslabeného štátu a spôsobuje marginalizáciu celých sociálnych skupín. Pomery v niektorých štátoch SNŠ, predovšetkým v tých, v ktorých chýbajú tradície právneho štátu a „občianskej spoločnosti“ pripomínajú svojimi „finančnými oligarchiami“ latinsko-americké pomery. Sociálna súdržnosť krajín strednej Európy je oveľa väčšia. Podobne je to i s podielom „tieňovej ekonomiky“ na celkovom hospodárstve. V krajinách SNŠ je to približne 25 až 50%, v strednej Európe je to okolo 10 až 20%.
Potreba občianskej spoločnosti Napriek každej kritike, súčasný systém vzhľadom na rozsiahlejšie priestory slobody považuje väčšina obyvateľstva v porovnaní so systémom „reálneho socializmu“ za „menšie zlo“. Podľa všetkých prieskumov verejnej mienky len pätina obyvateľov by podporila návrat komunistického systému. Zároveň sa neustále rozširuje politické odcudzenie a dezilúzia, pretože chýbajú dôveryhodné alternatívy. V Rusku a na Ukrajine je podpora autoritárnych režimov dvakrát až trikrát tak veľká, ako v krajinách strednej Európy. Musíme sa pýtať na dôvody tohto rozdielneho a vcelku všetko iné ako potešujúceho vývoja, ktorý ani zďaleka nezodpovedá nádejám, ktoré sa do neho vkladali na začiatku deväťdesiatych rokov. Dnes už upadlo do zabudnutia, že v krajinách, ako je Rusko, ale aj Poľsko a Česko sa ešte v roku 1989 zreteľné väčšiny vyslovovali za „tretiu cestu“, alebo za „reformovaný socializmus“. „Dedičstvo“ rozkladajúceho sa „reálne – socialistického“ systému však bolo záťažou nielen pokiaľ ide o ekonomickú situáciu. Chýbali aj štruktúry občianskej spoločnosti. Chýbali nielen ekonomické predpoklady riešenia spoločenských problémov, ale aj politické sily, ktoré by ich mohli presadiť. Okrem toho pôsobili aj medzinárodné trendy, ako je globalizácia a neoliberálna ideológia. Najlepšie na tom ešte boli krajiny, ktoré boli historicky a geopoliticky najbližšie k Západu a ukázali najväčšiu schopnosť prispôsobiť sa nárokom EÚ. Nie je náhoda, že práve tieto krajiny môžu rátať s tým, že sa ako prvé stanú členmi EÚ.
Autor je dopisovateľ nemeckého týždenníka Freitag
