Nová bonnská vláda zložená zo sociálnych demokratov a liberálov, ktorá nastúpila na jeseň 1969, sľúbila o. i. aj zmenu politiky voči východnej Európe, menovite voči NDR. Celý svet vtedy s napätím očakával výsledky rozhovorov medzi západonemeckým kancelárom Willy Brandtom a predsedom vlády NDR Willy Stophom, ktoré sa konali 19. marca 1970 vo Erfurte a 21. mája 1970 v Kasselle.
Konrád Adenauer síce v roku 1955 navštívil Moskvu a nadviazal so Sovietskym zväzom diplomatické styky. Ďalší rozvoj vzťahov však blokovalo stanovisko Bonnu v dvoch kľúčových otázkach. Jednak to bola tzv. Hallsteinova doktrína, že NSR je výlučným predstaviteľom celého nemeckého národa, a potom to bolo neuznanie výsledkov 2. svetovej vojny, západonemecká vláda trvala na hraniciach Nemecka z roku 1937. Minister zahraničných vecí NSR Gerhard Schröder sa síce pokúšal zlepšiť vzťahy s východoeurópskymi krajinami, ale keďže ignoroval Kremeľ a trval na vyššie spomenutých zásadách, jeho iniciatívy stroskotali.
Alternatíva nového kancelára Pôvodné meno Willyho Brandta bolo Herbert Ernest Karl Frahm. Narodil sa v roku 1913 v Lübecku. Od roku 1930 pôsobil v socialistickom hnutí, po nástupe Hitlera v roku 1933 emigroval do Nórska, kde pôsobil ako novinár. V roku 1938 mu nacisti odňali nemecké občianstvo, a tak prijal nórske. Do Nemecka sa vrátil v roku 1945, kde najprv pôsobil ako tlačový atašé pri nórskej vojenskej misii v Berlíne. Nemecké občianstvo znova získal v roku 1947 a začal pôsobiť ako funkcionár SPD. Svetoznámym sa stal ako starosta Západného Berlína v rokoch 1957-1966. V Moskve mu nikdy nezabudli jeho postoje počas berlínskej krízy v roku 1961.
Keď v roku 1966 sociálni a kresťanskí demokrati vytvorili vládu veľkej koalície, zastával post vicekancelára a ministra zahraničných vecí. Po voľbách v roku 1969, keď sa k moci dostala koalícia sociálnych demokratov a liberálov, stáva sa kancelárom. Brandt mal, okrem iných, dva kľúčové motívy pre svoju východnú politiku. Adenauer tým, že sa orientoval na zbližovanie NSR so západnou Európou, prehlboval odcudzenie medzi oboma časťami Nemecka. Brandt chcel zachovať súdržnosť nemeckého národa tak, aby medzi oboma nemeckými štátmi boli čo najširšie kontakty. Zároveň si uvedomoval prekérne postavenie Západného Berlína. Novou východnou politikou chcel preň zabezpečiť záruky bezpečnosti i lepšie ekonomické podmienky.
Výsledky rokovaní Svoje stanovisko Brandt jasne vyjadril vo vládnom vyhlásení: „Hoci v Nemecku existujú dva štáty, nie sú jeden pre druhý zahraničím. Ich vzájomné vzťahy môžu byť iba zvláštneho druhu.“ Vláda NDR žiadala, aby bol východonemecký štát plne uznaný na základe princípov medzinárodného práva. Zároveň sa vo východnom Nemecku začala hlásať teória, že na jeho území vznikol nový, „socialistický“ národ.
Rokovania v Erfurte prebiehali v pomerne priateľskom ovzduší, ktoré však na rokovaní v Kassele vystriedal chlad. Východonemeckí predstavitelia tvrdo trvali na plnom uznaní svojho štátu. Pretože v rovnakom čase prebiehali rokovania v Moskve medzi zástupcami ZSSR a NSR, kde sa výslovne zdôraznilo, že je nevyhnutné zlepšiť vzťahy medzi oboma nemeckými štátmi. Rokovania medzi východným Berlínom a Bonnom potom ďalej pokračovali, hoci iba na úrovni štátnych tajomníkov.
Zmluva o vzťahoch medzi NSR a NDR bola uzavretá až v roku 1972. Obe strany uznali nedotknuteľnosť vzájomných hraníc a obmedzenie výsostných práv oboch štátov iba na vlastné územie. Obe strany sa dohodli o výmene stálych zástupcov a vyjadrili ochotu riešiť humanitárne problémy, ako bolo spojovanie rodín, či umožnenie vzájomných návštev príbuzných.
Východné zmluvy NSR Rozhovory medzi ZSSR a NSR sa začali v januári 1970 v Moskve. Sovietski predstavitelia najprv tvrdo trvali na plnom uznaní NDR. Bonnská vláda vtedy získala súhlas od amerického prezidenta Richarda Nixona, aby mohla v Moskve rokovať o kľúčovom probléme, ktorý zaujímal Sovietov, o otázke nedotknuteľnosti hraníc, ktoré boli určené na Postupimskej konferencii. Za tento ústupok sovietska strana nechala padnúť požiadavku plného uznania NDR. Navyše bez akéhokoľvek náznaku odporu prijala vysvetľujúci list západonemeckého ministra zahraničných vecí k zmluve, kde NSR proklamovala cieľ, aby sa nemecký národ zjednotil mierovou cestou.
Od začiatku roku 1970 prebiehali aj rokovania o normalizácii vzťahov s Poľskom. Išlo predovšetkým o uznanie nemecko-poľskej hranice na línii Odra – Nisa. Poľská vláda sa zaviazala, že umožní poľským občanom nemeckej národnosti vysťahovať sa do NSR a vzdala sa nárokov na vojnové reparácie. NSR sa vzdala všetkých územných nárokov. Počas svojho pobytu v PĽR kancelár Brandt položil veniec k pamätníku obetí povstania vo varšavskom ghette. Mimo protokol si obete uctil aj pokľaknutím a minútou ticha. Zábery z tejto udalosti obleteli celý svet. Toto gesto prosby o zmierenie Poliaci prijali so zadosťučinením, no časť nemeckej verejnosti ho považovala za „prehnané a nevhodné“.
Problém československo-nemeckého vyrovnania bol oveľa komplikovanejší, Sudety vydali Hitlerovi západní spojenci a bol tu problém, odkedy sa stal mníchovský diktát neplatný. Preto sa zmluva medzi ČSSR a NSR uzavrela až o niekoľko rokov neskôr.
Dohoda štyroch mocností V septembri 1971 bola medzi štyrmi víťaznými mocnosťami z 2. svetovej vojny uzavretá dohoda, ktorá stabilizovala situáciu v Západnom Berlíne. Pre toto mesto boli dve ostré medzinárodné krízy v roku 1948 a 1961. Zmluva uznala väzby medzi Západným Berlínom a NSR a zároveň dala oprávnenie, aby západné Nemecko zastupovalo v niektorých otázkach západné sektory Berlína, s výhradou, že tieto sektory nepatria k NSR a nie sú ňou spravované.
Okolo W. Brandta ostáva dodnes jeden otvorený problém. Nepochybne jeho východná politika vyhovovala Moskve, ktorá sa usilovala o zvolanie celoeurópskej konferencie o bezpečnosti. Boli tu však „jastrabi“, a to nielen v Moskve, ale určite vo východnom Berlíne. Brandta sa v roku 1974 podarilo skompromitovať v tzv. Guillaumovej afére, keď sa ukázalo, že jeho blízky spolupracovník bol agentom východonemeckej tajnej služby. Brandt musel priznať, že sa dopustil neodpustiteľnej neopatrnosti a podať demisiu z postu kancelára.
