Vstup do EÚ sa dotýka tak zásadne všetkých občanov SR, že sa stáva nevyhnutným preniesť dialóg o našom členstve nielen na profesionálne inštitúcie, ale aj do širších kruhov spoločnosti. Potreba zainteresovanosti na vlastnej budúcnosti i na budúcnosti národa vyplýva aj z požiadavky EÚ predložiť vlastnú – národnú predstavu o modeli integrovanej Európy a postavení Slovenska v nej.
Náš projekt by mal byť pripravený do decembra 2003 a v roku 2004 posúdený v rámci európskeho konventu, ktorý má pripraviť návrh na novú tvár EÚ. V tomto zmysle i Fakulta politických vied a medzinárodných vzťahov UMB v Banskej Bystrici, ako inštitúcia s celoštátnou pôsobnosťou pre prípravu odborníkov pre zahraničnú politiku, zorganizovala medzinárodnú konferenciu a vydala v anglickom jazyku publikáciu Modely európskej a svetovej integrácie. Napriek tomu, že konferencia bola pripravovaná na základe stimulácie vychádzajúcej zo Slovenska, dnes sa stala súčasťou výzvy summitov v Nice a LockenDo tvorby modelu budúcej Európy vstúpili i akademické obce a inštitúcie tretieho sektora prístupových štátov.
Teória systémov o integrácii
Hneď na začiatku sa vynorila otázka, či z hľadiska teórie systémov možno jednoznačne akceptovať tézu, že v prístupových rokovaniach Acquis Communitaire sa stavia do polohy normy, o ktorej sa nediskutuje a ktorá je jednoducho podmienkou vstupu. Už samotné rozšírenie EÚ bude znamenať i rozšírenie jej variety, vnútornej rozličnosti (historickej, kultúrnej, jazykovej, ekonomickej). Ak pôvodné spoločenstvo zahrňovalo šesť krajín, teraz ho tvorí 15 a o členstvo sa uchádza ďalších 13 štátov. Známu skutočnosť z čias starého Ríma, že Locum determinet actum (miesto určuje činnosť), dnes potvrdzuje kybernetický zákon nevyhnutnej variety a desiata teoréma informačnej teórie (N. Wiener, W. R. Ashby, C. E. Shannon). V zmysle tohto zákona a teorémy regulátor rozširovaného systému môže byť úspešným len vtedy, ak sa obohatí o varietu rozširovaných nových častí. Ak by sa nerešpektovali tieto pravidlá, dochádzalo by nevyhnutne k potláčaniu variety, čo by viedlo k rozsiahlej entropii ekonomiky, kultúry, sociálneho života, ale i vlastných demokratických základov v prístupových krajinách.
Najnovšia kniha Margaret Thatcherovej Statecraft (Štátnictvo) vyjadruje podobné obavy pre samotné Spojené kráľovstvo, ktoré by sa malo vystríhať prijať uniformitu nariaďovanú zvonka, pretože by stratilo vlastnú vnútornú podstatu. Takýto experiment by sa vraj skončil neúspechom a osudom všetkých doterajších hegemonistických pokusov zjednotiť Európu týmto spôsobom.
Európska ústava a národný štát
Výraznú polemiku vyvolala i otázka či, v čom a kedy môže byť európske právo nadradené právam jednotlivých štátov. Konferencia sa priklonila k názoru, že existujú vnútorné otázky, ktoré by nemali podliehať uniformujúcim sa vzorom. Inou polohou sú globálne, celoeurópske či celoplanetárne otázky, ktoré je ťažké alebo i nemožné riešiť z parciálnej polohy jednotlivých štátov.
V EÚ sa napriek určitým korektúram zo strany sociálnych demokracií naďalej voči prístupovým krajinám prejavuje výrazný liberalizmus a vytvára tlak aj na transformáciu ústav. Ústava nemôže zaručovať len tvorbu maximálnych ziskov pre nadnárodné aktivity, prostredníctvom úplne zliberalizovaného trhu, ale musí zabezpečovať i sociálne, edukačné, environmentálne a kultúrne práva občanov.
Otvorenie novej variety prístupových štátov môže podstatne prispieť k európskej rovnováhe, ktorú tzv. malá Európa v hraniciach doterajšej atlantickej Európy už nedokáže zabezpečiť. V tejto súvislosti sa vynára opäť otázka Ruska ako aj otázka, čím bude v budúcnosti celoeurópska organizačná štruktúra, na akom modeli tvorby Európy sa chceme zúčastňovať a do akej štruktúry chceme vstúpiť.
Náš vstup do Únie nemožno pokladať za „láskavosť“ zo strany jej terajších členských štátov. Naopak, treba podporiť názor, že každý národ v Európe má výsostné domovské právo integrovať sa do jej štruktúr a využívať výhody integrácie. Musíme si tiež uvedomiť, že národy vstupujú do EÚ so svojím územím a s celým historickým dedičstvom, svojím ľudským potenciálom, kultúrou a geniom loci, ktoré naďalej zostanú ich vlastníctvom a na ktoré si udržia svoje disponibilné práva. Až zarážajúco málo sa zdôrazňujú tieto kľúčové reality pri vstupe do EÚ. Rozhodne v pripravovanej ústave, ak takáto ústava vôbec vznikne, by nemali chýbať zásady neodcudziteľnosti národného bohatstva a národného dedičstva.
Kde sa končí náš kontinent?
Nesporne jedinou z najzávažnejších a najdynamickejších otázok celoeurópskej integrácie je postavenie Ruska v Európe i vo svete. A ešte v máji 2001 v Bratislave na summite hláv štátov a predsedov vlád desiatich krajín český prezident Václav Havel vymedzoval integráciu euroatlantickej zóny ako civilizáciu Západu od Aljašky po baltské republiky, v ktorej sa nenachádzalo Rusko. Zbigniew Brzeziński v tom istom čase nevylučoval možnosť pripojenia sa Ruska po splnení určitých strategických úloh. O niekoľko mesiacov neskôr komentátori z Wall Street Journal I. Strauss a E. Lozanski uznávali práva RF s obavou, aby nebola zahnaná do kúta nepriateľa. Septembrový útok teroristov na Svetové obchodné centrum a Pentagon posilnil záujem o spoluprácu s Ruskom a súčasne viedol k zamysleniu sa nad jeho úlohou v Európe, v Euroázii a vo svete.
Centrum a periféria
Osobitným problémom dialógu o budúcej Európe sa stáva teória jadra a periférie (marginálnych oblastí). Len ťažko sa dá súhlasiť s tým, aby sa nová rozvojová logika a projektovanie inovácií prisudzovali len tzv. tradičnému jadru. Naopak, požiadavka na ekonomické vyrovnanie si vyžaduje, aby sa tzv. informačno-servisný sektor projektoval i v prístupových krajinách a umožňoval tvorbu adekvátnej pridanej hodnoty z poznatkovo orientovanej ekonomiky. Súčasný stav na Slovensku, ktorý ukazuje, že úroveň humánneho a sociálneho kapitálu sa nezveľaďuje dostatočne rýchlo a naopak, v období tzv. tranzície zaznamenal určitý pokles preferencie (veda, výskum, investície do školstva, kultúry, fyzickej kultúry, zdravotníctva a vôbec do verejného sektora).
Nesporne v ére tranzície sa prejavil tzv. trhový fundamentalizmus, ktorý ignoruje v tejto sfére možnosť zlyhávania trhu. Niektoré regulácie zo strany MMF a Svetovej banky, najmä uplatnenie vysokých úrokových sadzieb a výmenných kurzov v postsocialistických štátoch, znamenali bankrot mnohých podnikov, odohnanie investorov a životné oslabenie konkurenčnej schopnosti celých ekonomík. Na tieto skutočnosti výstižne poukázal Joseph Stiglitz, laureát Nobelovej ceny za ekonomiku (2001). Súčasne vyzdvihol zodpovednosť vlády a štátu za intervenčné opatrenia, ktoré prospievajú všetkým. Preto sa ani vláda na Slovensku nemôže zbaviť zodpovednosti za ekonomické problémy, ktoré vznikli v čase jej pôsobenia.
Šok z poznatkovoorientovanej spoločnosti
Za znepokojujúcu skutočnosť transformačného procesu i prístupového procesu treba pokladať nedostatočný dôraz na rýchly vstup do poznatkovo orientovanej spoločnosti. Napriek tomu, že sa navonok zdôrazňuje pôsobnosť globalizačného procesu konkurenčnej schopnosti, tranzície a transformácie, príčinami súčasného smerovania EÚ bol šok spôsobovaný rýchlou inováciou vysokých technológií a nástup nových generácií výrobkov na svetových trhoch. Tento šok sa popri stimulácii studenej vojny najviac pričinil k hľadaniu riešenia vo využívaní potenciálu spoločného európskeho výskumu. Bezpečnostne sa toto úsilie prekrývalo s NATO.
Ak tieto skutočnosti zohrali kľúčovú úlohu v smerovaní Únie, potom musíme konštatovať, že podobným šokom prechádzajú i súčasné kandidátske krajiny. A tu je práve určitá zotrvačnosť v predchádzajúcich antagonistických vzťahoch Západu a Východu. Preto sa oprávnene nastoluje otázka, čím je vlastne EÚ. Výsledkom globalizačnej integrácie nadnárodných inštitúcií v celoplanetárnom zmysle alebo ochranným štítom pod hlavičkou makroekonomickej europeizácie proti nežiadúcej konkurencii na svetových trhoch? Závažnou otázkou je, kde a dokedy sme boli konkurentmi a kde a odkedy sa stávame partnermi.
Globálna dedina?
Významné miesto v európskej politike prislúcha regionálnemu rozvoju. Regióny nie sú len nástrojmi toku informácií a moci z centra k územiu, ale iniciátorom vlastného rozvoja. K tomu však potrebujú adekvátnu legislatívu. Regióny v súčasnom období sú otvorenými systémami, ktoré vychádzajú zo svojich daností (ľudský potenciál, prírodné zdroje, komunikačné prednosti, koridory, historická ekonomická štruktúra, kvalita životného prostredia), ale i sieťami, ktoré ich viažu s domácimi a zahraničnými aktérmi vývoja. Vzhľadom na poznatkovo orientovanú éru, v ktorej žijeme, región nie je statickým útvarom svojich súčasných daností, ale kognitívno evolučnou entitou, ktorá vytvára predpoklady sústavného zapájania sa do rozvoja. Tieto vlastnosti sa môžu plne prejaviť v regionálnych plánoch.
Prečo sa napriek ich veľkému významu tak málo o nich hovorí? Pretože kognitívne prístupy a sila ľudského tvorivého ducha sa nesprávne zatláčali do pozadia agresívnym trhovým fundamentalizmom. Zostavenie plánov regionálneho rozvoja nie je jednoduchou úlohou, pretože si vyžaduje ovládnutie novej stratégie postmodernistického a postindustriálneho vývoja a stratégie trvalo udržateľného rozvoja. Registrujeme tiež pokus o tvorbu konceptu virtuálneho regiónu ako objektu informačnej spoločnosti. Formujú sa expertízne inštitúcie, ktoré pomocou internetu poskytujú odpovede na hľadané riešenia ako napr. tvorbu pracovných príležitostí, ponuky globálneho trhu, nové technológie a pod.
Do akej miery je reálne, aby sa celá EÚ stalo jednou „globálnou dedinou“ s virtuálnym rozvojovým programom, je aktuálnou otázkou, ale z hľadiska diferenciácie sveta ešte predčasnou. Aj preto sa dnes pripravuje osobitný výskumný program rozvoja rurálnych oblastí Európy v rámci Medzinárodného inštitútu pre aplikovaný systémový výskum. Ukázalo sa, že stabilita a rozvoj rurálnych oblastí Európy nie je len otázka poľnohospodárstva a lesníctva, ale i vidieckeho priemyslu, služieb a celkovej úrovne poznatkovo orientovanej ekonomiky na vidieku, i vzťahu vidieckych oblastí k mestským metropolitným strediskám.
Mediálny priestor pre diskusiu
Veľmi podstatnú úlohu v dialógu o EÚ zohrávajú médiá. Štát, ktorý si neudržal zásadný vplyv na mediálnu sféru a nevlastní mediálny výskum, má len malé šance plniť očakávané funkcie pre svojich občanov, voličov a daňových poplatníkov. Dnešný dialóg sa už výrazne posunul od témy prekonávania reálneho socializmu na tému postmodernistickej spoločnosti a prekonávania dôsledkov industriálnej a modernistickej éry 20. storočia.
Slovenskú spoločnosť treba preorientovať od pohľadu dozadu na nedávnu minulosť, na pohľad dopredu a na tvorbu vlastnej budúcnosti. Od toho, aké vízie budúcnosti sa uplatnia, aké kognitívno-evolučné prístupy uvedieme na scénu, aké stratégie rozvoja prijmeme, bude závisieť budúcnosť Slovenska v nasledujúcich desaťročiach. Tento aktuálny dialóg odhaľuje, či rozličné politické elity majú predstavu o spôsobe dosiahnutia pozitívnych možností integrácie.
Rozličné podoby integrácie
Vyjasniť si však treba otázku, či a do akej miery sa líši čas hospodárskych premien od času integračných prístupov. Netreba si však robiť ilúzie, že čerpanie z finančných fondov EÚ umožní podstatné zrýchlenie vlastného rozvoja. Ako to ukazujú írske i fínske skúsenosti, zahraničné zdroje a investície prinášajú synergický efekt len v spojení s domácimi zdrojmi a so schopnosťou prepojiť univerzálne, globálne vývojové trendy s domácimi národnými a lokálnymi predpokladmi.
A tak sa nám vynára otázka, aký model európskej spolupráce je reálny a aké modely integrovanej Európy patria ku klasickým utopickým projektom alebo k sneniu intelektuálov. Zaujímavé je, že v súčasnosti preferovaný centralizovaný model zo strany určitých bruselských štruktúr pokladá Thatcherová za program, ktorý nevyhnutne smeruje k pádu, no otrasy a finálne škody, ktoré prinesie, sa podľa tejto prognózy nedajú presne určiť. Táto výstraha upozorňuje na potrebu existencie aj inej alternatívy, ako je súčasný tlak na prijatie niektorých zjavne nerovnoprávnych, až diskriminačných požiadaviek (napr. vo sfére poľnohospodárskej politiky).
Aj preto konferencia v Banskej Bystrici venovala pozornosť francúzskemu, anglickému a nemeckému modelu integračnej Európy. Jej účastníci konštatovali, že z hľadiska záujmov Slovenska sú najprijateľnejšie alternatívy francúzskeho (Jospinovho) modelu voľnej federácie národných štátov alebo anglického (Blairovho) modelu európskej spolupráce, v ktorom si jednotlivé krajiny ponechajú v rukách právomoci týkajúce sa svojich životných záujmov. Naproti tomu nemecký (Schröderov) centralizovaný model, blížiaci sa k európskemu superštátu, sa javí ako veľmi radikálny a nerealistický.
