V podstate by mi to mohlo byť jedno. Slovenská katolícka cirkev, nevysporiadaná s vlastnou minulosťou, oživuje jej temných duchov a slúži zádušnú omšu za Jozefa Tisa. Nie som príslušníkom tejto ani žiadnej inej cirkvi a tak ma nemusí trápiť, že organizácia, ktorá má vraj právo hodnotiť (ne)morálnosť činov, je ochotná odpúšťať zločiny proti ľudskosti len preto, že je páchateľom bol „jeden z našich“. Možno ma trochu znepokojuje, že si ľudia, ktorí sa nevedia vysporiadať s minulosťou, berú právo hovoriť o tom, ako má vyzerať budúcnosť. Ale v poriadku – hádam ide len o izolovanú skupinu, ktorá je síce zhodou okolností na čele cirkvi, no čoskoro ju nahradí niekto iný. Keď však niekto umiestni na Tisov hrob pomník s venovaním od „vďačného národa“, to je už iná káva. Podľa všetkého by som mal byť príslušníkom slovenského národa aj ja. A akosi sa neviem zmieriť s tým, že by som mal takéto niečo darovať. Jozef Tiso bol prezidentom slovenského štátu, ktorý sa pridal do hitlerovskej koalície, iniciatívne vyvážal slovenských Židov na istú a strašnú smrť, prenasledoval antifašistov a nakoniec sa držal pri moci len vďaka nemeckej okupačnej armáde. Asi najčastejšie sa pri obhajobe Jozefa Tisa opakuje argument, že „nemohol inak“. Nuž, napriek všetkým vonkajším okolnostiam – mohol inak. Slovensko je posiate pamätníkmi zabudnutých mien, ktorí si tiež mohli povedať že „nemôžu inak“ a ticho žiť v takzvanom Slovenskom štáte. Lenže povstali. Patetické? Asi. Ale pravdivé. Môžeme viesť nekonečné spory o tom, nakoľko bol vojnový slovenský vojnový štát „historickou nutnosťou“. Či a nakoľko sa Tiso snažil slovenských Židov zachrániť pred koncentračnými tábormi (hoci práve v tejto veci vychádzala slovenská vláda nacistom skutočne v ústrety a Tiso sa svojím antisemitizmom nijako netajil). Môžeme opakovať príbeh o „zlom Tukovi“ a „dobrom Tisovi“. A môžeme odsudzovať trest smrti rovnako principiálne dnes, ako kedykoľvek v minulosti. Jozef Tiso však napriek tomu všetkému stále nie je človekom, ktorému by mal „vďačný národ“ stavať pomníky. Lebo potom je už len jedna možnosť, ako nebyť pri tom, keď sa oslavuje neospravedlniteľné. Prestať sa cítiť súčasťou „vďačného národa“.
