Poznáme to zrejme všetci. Sedíme v metre či v električke, náš cieľ je už len tri zastávky ďaleko, zamyslene sa dívame z okna do tmy, zahĺbení do vlastných myšlienok, ktoré sa rozvírili pri čítaní knižky, do ktorej sme boli ešte pred chvíľou úplne ponorení. Zrazu sa ozve agresívny zvuk, ktorý nás vytrhne zo zamyslenia. Ktosi vedľa nás, mladá dievčina, tak okolo dvadsiatky, vyobliekaná podľa poslednej módy, sa zmätene hrabe v kabelke. Vytiahne maličký, ako vajce okrúhly prístrojček, na ktorom visí drobný talizman z kovu a umelých drahokamov. Otvorí ho, priloží si ho k uchu a nie práve šeptom sa ozve jej veselý pozdrav: „Ahoooj!“. Ani nie tri sekundy po ňom nasleduje udanie miesta: „Áno, som práve v električke,“ a po chvíli: „Aha, tak nie do pizzerie… Čo tak sushi?. Ale, prosím ťa, nie tam, kde minule, ok… Ježíš, to bolo strašné, myslela som, že sa pogrciam, tam už nikdy…. tak dobre, a kde sa stretneme?… A to je kde?“ Opäť nasleduje prestávka. „Vieš čo, jednoducho tam choď a o takých desať, pätnásť minút mi znova zavolaj, alebo ja ti zavolám, dobre? O.K., tak pá, uvidíme sa!“ Ešte sa rýchlo pozrie na malý displej, aby si overila, koľko je hodín, prístrojček hodí naspäť do tašky, a správa sa, akoby sa vôbec nič nestalo. Nech sa chcete na čítanie sústrediť akokoľvek, nemôžete ináč, ako jedných uchom počúvať rozhovor a niečo sa o vašej spolucestujúcej dozvedieť. A potom sa ozve celý orchester ďalších zvonení. Polyfónny zázrak spôsobí, že medzi zvukmi je kotkodákanie sliepok, rytmus bicích, detský plač či streľba z pištole, o úryvkoch z klasických skladieb a iných melódiách ani nehovoriac. Pri troche cviku dokážete podľa typu zvonenia rozlíšiť jednotlivé značky mobilov. Najmä, ak si ich vlastníci vybrali zvonenie z ponuky telefónu. Naľavo si dvaja mladíci ukazujú svoje mobilné zázraky. Jeden ťuká po klávesnici rýchlosťou blesku a tak dlho, že sa zrejme venuje elektronickej hre. Druhý má v ušiach z telefónu vyvedené slúchadlá, potriasa hlavou a podupkáva do rytmu hudby. Vedľa sedí elegantný pán v strednom veku, ktorý púta pozornosť futuristickým vzhľadom svojho trochu priveľkého mobilného telefónu s kompletnou klávesnicou, obrazovkou ovládanou dotykom, s pripojením k vysokorýchlostnému internetu, vybavujúci cestou v metre e-maily. A keď ste už z metra vonku, na eskalátore zrazu začne vibrovať vaše vrecko: „Ahoj, počúvaj, som akurát na zastávke, o päť sekúnd som tam, už-už ma uvidíš. Tak zatiaľ, čau!“ Či už ste na prechádzke v parku, v meste, na zastávke mestskej hromadnej dopravy, v električke, v priestoroch nejakej verejnej inštitúcie, v kaviarni či reštaurácii, či dokonca nakupujete v samoobsluhe, všade narazíte na ľudí, ktorí sa najrôznejšími spôsobmi zaoberajú svojimi mobilnými telefónmi. Niektorí ich využívajú ako hudobné nosiče, ďalší si nimi krátia dlhú chvíľu, iní nimi celkom klasicky telefonujú či posielajú esemesky. Mobil je v súčasnosti samozrejmosť. Musíte byť ustavične zastihnuteľní. Mňa mobily už od ranej mladosti fascinovali. Keď sa mi nejaký dostal do rúk, pozorne som ho preštudovala, všimla si model, tvar, farbu a funkcie, a najmä zvonenia a integrované hry. Svoj prvý mobil som dostala, keď som mala trinásť. Nemal však všetky zázračné funkcie, ktoré som obdivovala na telefónoch kamarátov. Model, ktorý bol v tých časoch veľmi moderný, som dostala až o rok neskôr. Odvtedy som vždy vedela, aká je najnovšia technika, ale v istej chvíli som stratila prehľad a vykašľala sa na to. Záujem o mobilné telefóny a najmä o vzťah detí a mladých k nim, mi však ostal. Prekvapilo ma, že mobily majú čoraz mladší ľudia a že telefón sa už dávno nepoužíva len na telefonovanie. Že sa prostredníctvom ostatných funkcií, farebného displeja, fotoaparátu, možnosti vkladania pamäťových kariet, pripojenia na internet a modernému dizajnu stal kultovým a kultúrnym predmetom, ktorý je čoraz obľúbenejší. Preto som sa pokúsila pozrieť sa naň z hľadiska jeho rôznych funkcií a predovšetkým vysvetliť jeho využívanie v kultúre súčasných mladých ľudí. Moje pozorovania sa dajú prirovnať k hľadaniu stôp v každodennom živote. Trávim veľa času v prostriedkoch mestskej hromadnej dopravy a mobil doslova sprevádza všetky moje cesty. Rozhodla som sa preto sústrediť sa predovšetkým na túto oblasť a pozorne sledovať, čo sa okolo mňa deje. Najprv by som však chcela vysvetliť, ako chápem pojmy kultúra a médium, povedať pár slov o vývoji mobilov a jeho hlavných medzníkoch a ponúknuť niekoľko postrehov od októbra 2006 do marca 2007. Čo je to kultúra Ako veľa iných, pochádza aj slovo kultúra z latinčiny, z výrazu cultura, ktorý zas pochádza zo slova colo, ktoré znamená spracovať, vybudovať alebo starať sa. Prvé, čo však človeku pri slove kultúra napadne, sú zvyky a tradície exotických národov. Hovoríme, napríklad, o ázijskej kultúre či africkej kultúre. Asociujeme toto slovo s myšlienkovým bohatstvom či vzdelaním, a v takom prípade hovoríme o kultúre v zmysle kultúrnosti, teda, ako sa dočítame v slovníku, o „celkovom duchovnom a umeleckom majetku spoločnosti“. Ďalšie definície, ktoré v slovníku nájdeme, nás však upozorňujú, že kultúra nemusí vždy priamo súvisieť s ľuďmi, že pod týmto pojmom môžeme rozumieť napríklad aj pestovanie rastlín alebo pestovanie baktérií na umelých pôdach. O tom, čo je kultúra, predovšetkým kultúra vo vzťahu k ľuďom, sa názory rôznia. Mnohí významní filozofi, sociológovia, antropológovia a iní vedci formulovali nespočetné množstvo definícií toho, čo kultúra je a čo nie. Autori Kroeber a Kluckhohn sa v diele Kultúra: Kritický prehľad konceptov a definícií pokúsili všetky definície zozbierať a kategorizovať. Výsledkom je vyše 160 rôznych definícií toho, čo sa chápe ako „kultúra“. Mne sa zdá najvhodnejšia mannheimská definícia, podľa ktorej sa kultúra začína už tam, kde dvaja ľudia zdieľajú istú skúsenosť, a kde táto skúsenosť vytvára určitý spoločný (takzvaný konjunktívny) priestor. Pojem konjunktívneho chápe podľa definície Victora Freiherra von Weizsäckera, ktorý ním opisuje spojenie (konjunktion) istého predmetu alebo istej osoby so samým/samou sebou. V tomto skúsenostnom priestore, kde vznikne dotyk dvoch osôb či dotyk osoby s predmetom, vníma osoba druhú osobu alebo predmet, spoznáva ju, pričom je dôležité, že toto spoznávanie je len jednostranné, teda ukazuje len jednu perspektívu predmetu či osoby. Človek totiž vníma zmyslami a ako mysliaca bytosť pristupuje ku všetkému s istými očakávaniami a predstavami, takže v jeho vnímaní táto jedna perspektíva prevláda. Ale to v nijakom prípade neznamená, že jeho skúsenosť nie je legitímna, lebo aj skúsenosť jednej perspektívy je skúsenosťou. V konjunktívnom skúsenostnom priestore dvoch alebo viacerých ľudí sa čoskoro objavuje fenomén špecifikácie a vzniká jazyk špecifický pre skupinu. Vzniká reč zasvätených, ktorej síce tí, čo do skupiny nepatria, sémanticky rozumejú, ale skutočný význam chápu len tí, ktorí sa skúsenosti zúčastňujú. Prostredníctvom skupinovej skúsenosti vzniká pocit spolupatričnosti, pocit „my“, ktorý nás vyčleňuje od „ostatných“, čo však neznamená, že súčasťou skupiny sa nemôže stať aj ten, čo do nej na začiatku nepatril. Nový člen sa do nej dostane tak, že skupina mu umožní zúčastniť sa skúsenosti v spoločnom skúsenostnom priestore a zasvätí ho doň. Tretia osoba, ktorá sa dostáva do skupiny, získava potom v tomto špecifickom skúsenostnom priestore ďalšie skúsenosti, čím sa tento skúsenostný priestor rozširuje a človek sa stáva pevnou súčasťou skupiny, ktorá je ešte stále voči svojmu okoliu vyčlenená. Takéto pridávanie nových členov do spoločného skúsenostného priestoru sa môže opakovať takmer nekonečné množstvo ráz, ale vždy ho charakterizuje to, že skupina si bez ohľadu na veľkosť vždy uchováva isté vyčlenenie, ktoré udržiava pocit „my“. Čo je médium V slovníku Nový nemecký pravopis sa slovo médium, ktoré pochádza z latinského výrazu „medius“ (s významom byť postavený medzi, v strede alebo centrálne) definuje ako prostriedok, sprostredkovateľ informácií alebo reklamný nosič. To, že predmet „je umiestnený v strede“ a funguje tak ako spojka, ako sprostredkovateľ medzi dvoma či viacerými predmetmi, považujem za zvlášť významné. Spojení sú „vysielajúci“ a „prijímajúci“ a funkciou média je, aby medzi nimi „sprostredkovalo“. Podľa Waltera Onga je toto klasický model médií, ktorý však v skutočnosti nezodpovedá ľudskej komunikácii, keďže tomuto klasickému modelu médií chýba intersubjektivita. Podľa Onga sa človek, ktorý vysiela správu, musí najprv vžiť do pozície prijímateľa a predstaviť si, ako prijímateľ správu prijme a prípadne na ňu odpovie. S týmto názorom možno len súhlasiť. Ale čo sa týka média, je táto metafora presná. Je určite dôležité, aby ste sa ako vysielajúci snažili vžiť do prijímateľa a skôr, ako správu vyšlete, si predstavili, ako ju bude prijímateľ prijímať. Najmä, ak dúfate, že jej porozumie tak, ako ste ju vy vyslali. Aby sprostredkovanej správe rozumelo, bez ohľadu na to, či je správa zmysluplná alebo nie, však nie je úlohou média, ktoré je sprostredkovateľom medzi vysielajúcim a prijímateľom. Mobilný telefón je v tomto zmysle médiom rovnako ako e-mail. Metóda Dokumentaristická metóda, ktorá tiež pochádza od Karla Mannheima, je vedecká metóda, ktorá umožňuje kvalitatívne skúmať spoločenské fenomény, to znamená skúmať ich význam pre zúčastnených. Jej cieľom je skôr nájsť a opísať pôvod či dôvod istého spoločenského fenoménu, nie iba jeho existenciu. Táto Mannheimova metóda mala veľký vplyv na etnometodológiu, ktorú vyvinul Harold Garfinkel a ktorá ma skúmať bežné, každodenné činnosti ľudí vytvárajúce spoločenskú realitu. Vychádza sa pritom z toho, že spoločenská realita sa pozorovať nedá, ale je možné skúmať, ako vzniká. Praktickým príkladom by bola napríklad večera pri rodinnom stole. Večera je spoločenský fenomén, spoločenská skutočnosť, ale „večera“ ako taká sa nedá skúmať a pozorovať bez toho, aby sme skúmali konkrétne činnosti jednotlivých zúčastnených, teda ľudí, ktorí v tom istom čase sedia pri spoločnom stole a spoločne jedia. Práve toto zaujíma etnometodológov, teda praktické každodenné činnosti, ktoré vedú ku konkrétnej spoločenskej skutočnosti, v tomto prípade k večeri. Garfinkel upozorňuje aj na to, že komunikácia, predovšetkým komunikácia v bežnom, každodennom živote, je indexikálna, čo znamená, že istý pojem či istý výraz, svoj význam len naznačuje, a je úlohou prijímajúceho, aby tento význam správne interpretoval, pochopil a reagoval naň. Aká je však správna interpretácia istého výrazu či pojmu, môžeme vedieť len vtedy, keď máme isté vedomosti, ktoré získame práve na základe spoločnej skúsenosti v spoločnom skúsenostnom priestore, v ktorom tieto výrazy a pojmy pôvodne vznikali. Je zjavné, že imanentný význam pojmu môžu porozumieť len tí, ktorí sa zúčastnili skúsenosti, a nie tí, ktorí stoja mimo skupiny, a ktorí pojmu či výrazu síce sémanticky rozumejú (ak nejde o neologizmy a cudzojazyčné výrazy), ale nepoznajú jeho význam. Mannheim hovorí o dvojitej štruktúre pojmov, teda o komunikatívnom (verejnom) a konjunktívnom (neverejnom, súkromnom) význame pojmov a výrazov. Rovnaké nemusí byť to isté Pre lepšie porozumenie uvádzam príklad zo života. Môj pätnásťročný brat zdieľa so skupinou kamarátov konjunktívny skúsenostný priestor, kde sa hojne používajú indexikálne výrazy, ktorým rozumejú len členovia skupiny. Veľká časť komunikácie medzi nimi sa uskutočňuje prostredníctvom MSN a mobilných telefónov. MSN máme inštalovaný na spoločnom počítači, takže som raz naďabila na jedného z jeho kamarátov, ktorý ma nemohol vidieť a považoval ma za môjho brata. Prostredníctvom MSN mi oznámil, že ich iný kamarát je práve „u Beef“. Ako nečlenka skupiny, som síce anglické beef dokázala prečítať a porozumieť mu, ale podľa môjho chápania znamenalo hovädzinu, čo by zodpovedalo verejnému – komunikatívnemu obsahu tohto slova, ktoré v nemčine neexistuje. Výraz som však poznala z bratových rozhovorov a z kontextu som pochopila, že slovo beef označuje aj hádku či spor. Preto som vedela, že bratov kamarát hovorí: „naši kamaráti sa práve veľmi pohádali“. Môj brat stál pri tejto komunikácii vedľa mňa. V snahe poukázať na indexikalitu použitého pojmu a zreteľne ju ukázať aj bratovmu kamarátovi, som si dovolila malý vtip. Bez odhalenia svojej identity som napísala: „Hmmm, hovädzie mám veľmi rád.“ Brat reagoval, ako sa dalo očakávať. Trochu sa hneval a opakoval mi, čo som už vedela – že beef znamená hádku, nie hovädzinu. A jeho kamarát bol úplne zmätený a spýtal sa, či sa brat zbláznil, keď rozpráva také hlúposti. Akoby nevedel, čo znamená slovo beef (interpretácia imanentného významu slova). A ani po bratovom vysvetlení, že mu neodpovedal on, ale „sis pri PC“ (sestra pri počítači), nebol úplne presvedčený, že je to pravda. To bolo zjavné z toho, že brata niekoľkokrát upozornil, aby so žartovaním prestal. Pokračovanie v nasledujúcom čísle Autorka je psychologička Preložila Svetlana Žuchová Titulok a redakčná úprava Slovo
