Religionistika ako vedecká disciplína zaoberajúca sa náboženstvom je u nás pomerne neznáma, a to aj napriek tomu, že religiozita je na Slovensku vysoká a o náboženstve sa dosť veľa a dosť vášnivo diskutuje. Religionistika na rozdiel od teológie nepristupuje k náboženským fenoménom z pozície zjavenia, tradície, viery, ale vníma ich v prvom rade ako prejavy života, kultúry, bytostného hľadania človeka. Nevylučuje transcendentný pôvod náboženstva, ale ako veda musí vychádzať z toho, čo je prístupné systematickému skúmaniu. áboženstvo z hľadiska religionistiky prestáva byť niečím samozrejmým. Napríklad sa nedá charakterizovať jednoducho ako vzťah človeka k Bohu, pretože zďaleka nie vo všetkých náboženských prejavoch zohráva najdôležitejšiu úlohu Boh či božstvá. Jedna z možných religionistických charakteristík náboženstva je napríklad táto: náboženstvo je vzťah človeka k transcendentnej, neempirickej, posvätnej skutočnosti, a tento vzťah má sociálny rozmer. Byť religionistom nie je jednoduché. Znamená to postupne si vytvárať odstup od toho, čo je preňho ako pre človeka bytostne dôležité, mal by totiž byť schopný uzátvorkovať svoje vlastné presvedčenie, či už ním je niektorá náboženská viera, ateizmus alebo iný postoj. Veriaci religionista môže byť ľahko podozrievaný z toho, že nadŕža svojmu náboženstvu, neveriaci zase z toho, že sa vyjadruje k niečomu, s čím nemá vnútornú skúsenosť. Religionista by mal byť boriteľom predsudkov a budovateľom mostov: medzi vedou a náboženstvom, medzi veriacimi a neveriacimi, medzi príslušníkmi jednotlivých náboženstiev. *** Medzi najvýznamnejších religionistov 20. storočia určite patrí Rumun Mircea Eliade (1907 – 1986). Značná časť jeho diela je prístupná aj slovenskému čitateľovi, najmä prostredníctvom českých prekladov jeho kníh. Doteraz bolo preložených zhruba 10 odborných monografií a 6 beletristických diel. Po skončení štúdia filozofie v Bukurešti odišiel ako 21-ročný do Indie, kde sa okrem akademického štúdia venoval aj joge, a to priamo v hinduistických ášramoch a pod vedením uznávaných učiteľov jogy. Vďaka tejto jeho skúsenosti vznikla jedna z najlepších religionistických monografií o joge, ktorá bola preložená aj do češtiny. Po krátkom pôsobení na univerzite v Bukurešti, ktorého tieňom bola jeho angažovanosť v profašisticky orientovanom hnutí, odchádza na západ. Najprv pracuje v diplomatických službách v Anglicku a Portugalsku, po vojne sa usadil vo Francúzsku a od r. 1957 pôsobil ako vedúci katedry religionistiky v Chicagu v USA. Eliadeho prínos do religionistiky je najmarkantnejší v oblasti metodológie. Ďalej rozpracoval prístup k náboženským fenoménom pomocou dvojice pojmov posvätné – profánne, ktorý pred ním začali E. Durkheim a R. Otto. Prispieval k rozvoju fenomenológie a hermeneutiky náboženstva, používal aj metódu komparácie. Ústredným pojmom jeho koncepcie dejín náboženstiev je hierofánia – takto označuje tie udalosti, v ktorých sa cez zvláštne skúsenosti človeku vyjavuje posvätné (podobne kratofánia je vyjavovanie moci). Pre archaického človeka je takou skúsenosťou napríklad už aj zážitok bázne, majestátu, nesmiernosti nebeskej klenby. Eliade neustále zdôrazňoval, že náboženské fenomény sú svojbytné, že nemôžu byť prevedené na niečo iné – napríklad na prejavy psychického alebo sociálneho života človeka. Takéto pokusy prirovnáva k tomu, akoby sme chceli skúmať slona len pomocou silného mikroskopu alebo zase veľkého ďalekohľadu. (s. 15) Z hľadiska štruktúry človeka to znamená, že posvätné je prvkom v štruktúre jeho vedomia, niečím, čo patrí k človeku. Neznamená to, že nejaká konkrétna skutočnosť je nutne posvätná, ale len to, že posvätné sa vyjavuje vždy znovu, hoci pre rôznych ľudí, rôzne doby a kultúry často veľmi odlišným spôsobom. Minulého roku vyšiel v Čechách preklad jedného z najvýznamnejších Eliadeho diel: Rozprava o dejinách náboženstiev. Hoci pôvodné francúzske vydanie vyšlo ešte v r. 1949, zostáva toto dielo významným a aktuálnym podnes. Keď si človek len zbežne zalistuje v tejto dosť rozsiahlej práci, môže nadobudnúť dojem, že je len zhromaždením a utriedením obrovského faktografického materiálu iných bádateľov. Po každej z trinástich kapitol nasleduje niekoľko strán bibliografických odkazov, príklady sú uvádzané prakticky zo všetkých kultúr a z rôznych období. Zvláštny dôraz kladie autor predovšetkým na archaické kultúry – to patrí k všeobecnej charakteristike jeho religionistického prístupu. Kapitoly 2 až 11 sa postupne venujú základným typom morfológie posvätného, je teda kategorizáciou hlavných prejavov posvätného. Pre dnešného sekulárneho človeka je náboženstvo často predovšetkým inštitúcia zapletená do politiky, moralizovania, zápasov o majetky a vplyv v oblasti kultúry a vzdelávania. Eliade ukazuje inú, pôvodnejšiu tvár náboženstva. Vďaka množstvu príkladov môže čitateľ postupne začať tušiť mentalitu archaického človeka, pre ktorého sa posvätné vyjavovalo prostredníctvom takých skutočností, ako sú nebo, slnko, mesiac, voda, kamene, zem, žena, plodnosť, rastliny, usporiadanie priestoru, vnímanie času, prírodných cyklov. Práve to, že dokázal vnímať ich posvätný charakter, mu pomáhalo nachádzať si svoje miesto vo svete a napĺňať život zmyslom. Veľmi cenná je prvá kapitola a tiež posledné dve a záver, v ktorých Eliade vysvetľuje svoju koncepciu prístupu k náboženským fenoménom, takže sú akýmsi kľúčom k interpretácii všetkého zhromaždeného etnografického materiálu. *** Na dejiny náboženstiev sa podľa Eliadeho môžeme pozerať ako na zápas hierofánií a dialektiku hierofánií. Hierofánie vznikajú a zanikajú podľa toho, nakoľko úspešne vyjavujú niečo dôležité z podstaty skutočnosti a tiež podľa toho, či dostatočne pomáhajú človeku prežívať svoj život ako skutočný a zmysluplný. Spomedzi Eliadeho mnohých zaujímavých metodologických postrehov vyberám jeden, ktorý sa týka kritéria kvantity. Uvažuje o myšlienkovom experimente, v ktorom budhistický pozorovateľ chce pochopiť kresťanstvo a k dispozícii má len veľmi fragmentárny materiál (úryvky z evanjelií, barokové sochy svätých, odev pravoslávneho kňaza…), ale pritom má možnosť pozorovať život v malej európskej dedinke s kostolom a dedinským farárom. Správne by zaznamenal rozdiel medzi životom a náboženskými koncepciami dedinčanov a kňaza, ale bolo by chybou, keby autentickosť tradície posudzoval kvantitatívne. V takomto prípade by s veľkou pravdepodobnosťou jediný človek stelesňoval tradíciu náboženstva oveľa vernejšie než celé zvyšné spoločenstvo. (s. 24 – 27) Takéto možnosti treba mať na pamäti pri rozhodovaní o hodnovernosti zozbieraného religionistického materiálu. Človek má podľa Eliadeho k posvätnému ambivalentný postoj –priťahuje ho, ale aj odpudzuje. „Na jednej strane sa pokúša zaistiť a posilniť svoju vlastnú realitu čo najplodnejším kontaktom s hierofániami a kratofániami, na strane druhej sa bojí, že túto ,realitu´ definitívne stratí tým, že sa začlení do ontologickej roviny vyššej než jeho profánny stav: hoci si praje zmienený stav prekonať, nemôže sa ho vzdať úplne.“ (s. 37) Pre mňa sú tieto Eliadeho úvahy veľmi inšpiratívne aj vzhľadom na súčasnosť. Keď som si skúsil namiesto všeobecných pojmov posvätného, hierofánie a kratofánie dosadiť určité skutočnosti (peniaze, médiá, moc, kariéra, zdravie…), ku ktorým sa takto vzťahujú niektorí ľudia alebo niektoré spoločenstvá, vynárali sa predo mnou zaujímavé súvislosti, ktoré by stáli za napísanie samostatného článku. Inou pre mňa veľmi inšpiratívnou myšlienkou je napríklad drobná Eliadeho poznámka o tom, že chudoba náboženského kultu svedčí pravdepodobne o neexistencii náboženského kalendára. (s. 75) Oveľa hlbšie než doteraz som si uvedomil to, že v dlhodobej perspektíve je ako skutočné vnímané len to, čo sa pravidelne opakuje, a to platí nielen pre sféru náboženstva. Eliade neustále zdôrazňuje, že najmä pre archaického človeka posvätné bolo synonymom skutočného a zmysluplného, vymaneného z náhodných zmien, ktoré vrhajú ľudí do chaosu, a teda do neskutočna. Formy a spôsoby toho, ako sa ľudia usilovali byť v kontakte s posvätnom, sa v dejinách menili. A predsa ktovie, či pomaľovaní austrálski Aborigéni tancujúci pred lovom okolo totemu nemajú s vážnymi pánmi predstavenstva významnej nadnárodnej spoločnosti sediacimi nad svojimi notebookmi a riešiacimi rozpočet na nasledujúci rok oveľa viac spoločného, než si myslíme. Recenzovanú knihu vrelo odporúčam všetkým záujemcom o religionistiku, náboženstvo a archaické kultúry. Pre tých, čo by mali záujem o osobnosť religionistu M. Eliadeho a jeho dielo, ponúkam niekoľko tipov: Eliade, M.: Dejiny náboženských predstáv a ideí I-III. Agora, Bratislava 1995-1997. Eliade, M.: Jóga. Nesmrtelnost a svoboda. Argo, Praha 1999. Eliade, M.: Posvátné a profánní. Česká křesťanská akademie, Praha 1994. Eliade, M.: Mýtus o věčném návratu. OIKOYMENH, Praha 1993. Krátke portréty M. Eliadeho: Komorovský, J.: Mircea Eliade a jeho morfológia posvätna. In: Eliade, M.: Dejiny náboženských predstáv a ideí I. Agora, Bratislava 1995, s. 13 – 20. Vrhel, F.: Hledání religionistiky Mircei Eliada. In: Religio, roč. 5, 1997, č. 2, s. 151 – 159. Horyna B. – Pavlincová H.: Dějiny religionistiky. Antologie. Nakladatelství Olomouc, Olomouc 2001, kapitola Mircea Eliade, s. 139 – 141. Autor prednáša na Filozofickej a Teologickej fakulte Trnavskej univerzity (Mircea Eliade: Pojednání o dějinách náboženství. Argo, Praha 2004, 456 s.)
