Žijeme v dobe, ktorá je orientovaná na budúcnosť, ale zároveň sme svedkami takmer denno-denných zápasov, ba priamo bitiek o minulosť, o jej interpretáciu a prisvojenie. Ak vezmeme za slovo Ortegu y Gasseta, že dejiny ako realita sú výsledkom stretnutia človeka, tradície a náhody, a aplikujeme túto metaforu na situáciu, v ktorej sa Slovensko ocitlo po novembrovom prevrate r. 1989 a na jeho zaradenosť v regióne strednej Európy, sú dejiny slovenskej spoločnosti témou, ktorá si nepochybne zasluhuje pozornosť. Rudolf Chmel v knihe esejí tematizuje slovenskú otázku v kontexte historickom aj aktuálnom, so zreteľom na stredoeurópske súradnice a s akcentom na vzťahy česko-slovenské a maďarsko-slovenské. Autorovým úvahám vychádzajúcim zo situovanosti Slovenska v strednej Európe evidentne konvenuje stredná Európa ako špecifický geopolitický a kultúrny priestor Európy (hoci táto idea bola fenomenologicky vzaté dokonale vyzátvorkovaná realitou po II. svetovej vojne a jej oživenie priniesol až pád komunizmu). Stredná Európa sa vyznačuje geografickou, geopolitickou aj kultúrnou diverzifikáciou a polyfónnosťou, ale aj prežívaním mentálnych stereotypov, nacionálnych predsudkov, pocitmi krívd tých oprávnených aj tých domnelých, infantilnou nezmieriteľnosťou. Bolo by viac než neúčelné rad zaradom preberať jednotlivé eseje, spomedzi ktorých mnohé majú charakter duchaplných causerií. Podľa tematického zámeru a intencie sú eseje štruktúrované do štyroch celistvých obsahových blokov. Napriek ich myšlienkovej vrstevnatosti a členitosti ich spája jeden spoločný menovateľ: je ním skeptická artikulácia slovenskej identity v procese nedokončenej modernizácie. Konštruovanie identity rozmanitých sociálnych aktérov sa stalo počas posledných desaťročí doslova intelektuálnym bestsellerom, a tak ako to už u nás chodí, s oneskorením sa táto téma udomácnila aj v domácom intelektuálnom diskurze. R. Chmel si všíma, analyzuje a komentuje skutočnosti historické aj sociálno- politické, ktoré formovali vedomie identity zakotvenej a identifikovanej jazykovo-kultúrne, nie politicky, čo má dopad a dôsledky napríklad v tom, … „že Slováci sa najprv definovali jazykovo a až neskôr územne – najprv voči Maďarom, potom voči Čechom. Tento proces bol však nesmierne zdĺhavý, zložitý a protirečivý a jeho výsledok (samostatný štát) prišiel s oneskorením takmer storočným.“ (s. 10). Tento proces oneskorovania sa za modernými národnými štátmi sprevádza však mýtizovanie minulosti, politická inštrumentalizácia predsudkov a odsudkov a neadekvátne prepisovanie histórie (napr. tendencia vykladať slovenské dejiny mimo uhorského tisícročného spolužitia), čo má svoje legitímne pokračovanie v popieraní, či aspoň ignorancii spoločnej československej štátnosti. Chmel na rozdiel od politizujúcich intelektuálov podliehajúcich ideologickým sebaklamom vie, že historicita nejakého národného spoločenstva nie je viazaná na štát a že stereotypy historickej uzavretosti (s. 11), nehistorickosti, malosti, pochybnej idey mladého štátu a starého národa atď. nijako nepomáhajú definovaniu zaradenosti Slovenskej republiky a de facto sú prekážkou aj jasnej zahraničnopolitickej koncepcii. R. Chmel upozorňuje na to, čo mnohí nechcú počuť, že idea štátu nemôže byť vymedzená len negatívne voči Čechom a Maďarom, ale predovšetkým pozitívne, pričom nemôže absentovať vymedzenosť štátu voči svojim vlastným občanom. Koncepcia a sebareflexia – ktorých sa nám nedostáva – suplujú potom mýty, legendy, stereotypy, v horšom prípade predsudky. Iste, aj mýty a legendy majú svoje miesto pri utváraní a manifestácii pocitu národného uvedomenia, ale nemôžu nahrádzať legitimizáciu štátu, verejnej moci a občiansku lojalitu občanov s vlastným štátom. Identita empirických objektov, a takým je aj národ, ako forma kolektivity sa formuje sociálnymi procesmi. Akonáhle sa sformuje, je udržiavaná, modifikovaná a transformovaná sociálnymi väzbami a interakciami. Spoločnosti majú svoje dejiny, počas ktorých sa sformovali isté identity, ale dejiny sú zároveň produkované ľuďmi s istou identitou. Neexistuje nijaká nemenná substancia slovacity, ktorá sa tiahne od Veľkej Moravy a ktorá zmocňuje istých ľudí označovať za národných a iných za nenárodných Slovákov. R. Chmel si je vedomý, že v dejinách došlo skôr k dezintegrácii národnej identity, a paradox permanentného sa dištancovania od vlastnej minulosti, od predchádzajúcej vývinovej etapy, čo poznačilo najmä 20. storočie (s. 28) má svoju dohru aj v rovine politiky. Eseje zdôrazňujú, že pre slovenskú otázku boli kľúčové dve fakticity: hranice a menšiny, hoci sa vynárali cyklicky a v súvislosti s Maďarskom (1938 – 39, 1945. 1948, 1968, 1993…), ostali relevantnými determinantmi. Veľký priestor knihy je venovaný aj rozpadu Československa, poslaniu a funkcii historických snáh (českí supremáci a unitarizmus a slovenský sklon k separatizmu a federalizmu) a nespracovaným zážitkom zo 60. rokov, ktoré viedli k pocitom nedokončenosti, nezavŕšenosti. Autor si dôsledne všíma vznik samostatného štátu a rekapituluje legitimizačné praktiky spojené zväčša s akcentovaním slovenskej inakosti, zvláštnosti, osobitosti a zároveň bez reflektovania svojej situácie v strednej Európe a miesta Slovenska v Európe – „skrátka európanstvo nebolo sebavyjadrujúcim sa identifikačným kritériom.“ Organickou súčasťou reflexií je otázka intelektuála, jeho habitus a poslanie v spoločnosti, pričom sa tematizuje názor, že problémom slovenského intelektuála „je spojenie vlastnej tvorivosti, ktorá by bola kompatibilná so svetom“(s. 31). Čitateľ v knihe nájde aj osobnejšie ladené eseje venované napr. Š. Markušovi a I. Kadlečíkovi. Eseje v druhej časti sú zväčša zamerané na problematiku slovensko-maďarskú, na potrebu porozumenia a naplnenia kodifikovaných noriem, konsenzus a spolužitie založené na dôvere a spolupráci, vnímavosti a empatie. Rudolf Chmel je liberál, ale vonkoncom nie je naivným idealistom, čo sa prejavuje aj v jeho analýze a hodnotení politickej scény v Maďarsku, medzištátnej zmluvy, jej dohry a potrebu skutočného zmierenia, „ktoré sa stále nekoná“, lebo absentuje reálny základ na úrovni slovenských a maďarských politických elít. Téma strednej Európy, možnosti a perspektívy spolupráce, osudy visegrádskej kooperácie a nezáujem politickej reprezentácie o reálnu spoluprácu sa rozoberá v tretej časti knihy. Záver knihy s názvom Od spontánnej multikultúrnosti k myšlienke Visegrádu je jednak prierezovým biografickým rozhovorom, jednak rekapituláciou základných myšlienkových konceptov prezentovaných v predchádzajúcich častiach knihy. Hoci v očiach čitateľa, ktorého mentálne ustrojenie sa napája zo zdrojov bolestínskeho národniarstva 19. storočia a príslušnosťou ku klanu zrejme nenájdu tieto eseje pochopenie, chcem veriť, že bludný ideál zachovania – taký milý srdcu V. Mináča – už na prahu 21. storočia neoslovuje. R. Chmel nás svojím nekonfekčným uvažovaním nabáda k tomu, po čom volal aj A. Matuška: po revízii minulosti, po ideáloch, ale nie ideáloch predpotopných, ale vydolovaných z výziev našej doby. Chmelova erudícia, osobná kultivovanosť a kultúra, poučenosť u zjavov domácich aj európskych ho k tejto výzve, hoci poznačenej skepsou – ale v duchu liberála – plne oprávňuje bez pátosu a siláckych gest. Dnes po vstupe Slovenska do EÚ sú kocky hodené a o zahraničnopolitickej orientácii a začlenenosti Slovenska do rodiny moderných národov rozhodnuté. Nemožno však spustiť zo zreteľa, že toto rozhodnutie, ktoré sa udialo na poli politickom, stále nie je dostatočne zakorenené na poli kultúrnom, na poli civilizačných a civilných hodnôt. Oslobodenie sa od fantazmagórií a fantómov a príklon k realite nepokrivenej krivými zrkadlami, aj k tomu nás nabáda liberál Rudolf Chmel. Autorka je podpredsedníčka Oddelenia vied o spoločnosti a kultúre SAV (Rudolf Chmel: Moje slovenské pochybnosti. Kalligram, Bratislava 2004, 360 s.)
