Milina Zimková – šperk z rodinného striebra

Na vernisáži som si obzerala vaše obrazy s maliarom Stanislavom Harangózóom. Krútil obdivne hlavou a pohmkával. Potom vecne poznamenal: šikovné dievča! Vidím tu aj Kompánka, aj Ondreja Zimku, ale posunula to ďalej… Talent! Potešia vás slová uznania kolegov výtvarníkov?

Uznanie poteší každého a hlavne, keď je vyslovené výtvarníkom, teda človekom od „fachu“ a ešte k tomu omnoho skúsenejším. Hoci na talent neverím. Je vždy pre mňa veľká pocta, keď na moju výstavu prídu takéto osobnosti a ešte väčšia, keď sa k mojim veciam vyjadria. Je to do značnej miery zadosťučinením.

Pamätám si na vaše slzy, keď sme celkom nedávno odprevádzali na poslednej ceste Vladimíra Kompánka. Vyrástli ste v prostredí mnohých umelcov, v čom bol tento svojbytný maliar pre vás vzácny?

My s bratom sme mali  to šťastie, že vďaka otcovi sme chodievali k nemu do ateliéru, kde sme sa mohli voľne pohybovať a dokonca s jeho dcérou Barborou maľovať jeho farbami. Čím som bola staršia, tým  viac som vnímala jeho tvorbu a obdivovala krásne ženy unášané turoňmi, ktorí vyskakovali z jeho fašiangových sprievodov. Bohužiaľ, zostalo po ňom veľké ticho, ako na jeho zasnežených dreveniciach. Myslím si, že je veľká škoda, že si nedokážeme uctiť takých ľudí, ako bol Vladimír Kompánek, ale aj všetci Galandovci, ako napríklad Andrej Rudavský, ktorí svojou tvorbou pevne upevnili slovenské umenie do svetového. V. Kompánek bol osobnosťou, nikdy sa nebál vyjadriť a vždy stál za Slovenskom v ťažkých, aj radostných dobách.

Režisér Ivan Petrovický mi hovorieval, že tajomstvo úspechu herca je v tom, či vie nájsť na javisku svoj vlastný krok. Nezameniteľný. Asi to platí v každom umení. Pre mladého umelca, ktorý má možnosť byť súčasťou umeleckého sveta, nemusí byť jednoduché dokázať sa odlíšiť. Vnímali ste to tak aj vy?

Keď som chodila na VŠVU, veľakrát sme sa o tom rozprávali. Mala som spolužiakov aj z výtvarníckych rodín, aj úplných „nováčikov“. Myslím si, že my sme mali veľké plus, že už sme poznali prostredie ateliérov, tvorby a hlavne slobodného povolania. Keďže som vyrastala v otcovom ateliéri, je pre mňa úplne prirodzené, že moja robota bude „zimkovská“, keby som sa chcela odlíšiť a rozmýšľala nad tým, asi by som neurobila ani čiarku. Netrápim sa nad tým, inšpirujem sa, kým a čím chcem.

Sochárka Klára Pataki rada cituje  myšlienku, že netreba na inšpiráciu čakať, lebo sa môže stať, že príde a nenájde nás pri robote… Vy ste mali od roku 2006 každý rok samostatnú výstavu, zdá sa mi, že sa riadite práve touto ideou, mýlim sa?

   Nevesty pre J. A. S., 98×98, 2012

Myslím si, že za inšpiráciou treba ísť a niekedy aj utekať. Mňa veľmi baví samotný proces tvorby, či je to maľovanie alebo grafika. Dokonca je dôležitejší ako výsledok. Pretože verím, že ten sa po určitej námahe dostaví. Ale bez práce, trápenia, skúšania a radosti z tvorby by asi neprišiel. Nikdy som nemala problém ráno vstať a ísť maľovať. Je to krásna robota, ktorá ma k tomu ešte aj veľmi baví.

Viem, že istý čas ste sa venovali čínštine, kedy sa vo vás ozvala túžba po maliarstve? A mal na tom zásluhu váš otec Ondrej Zimka?

Čínštine som sa venovala len veľmi okrajovo, hoci som si sprvu myslela, že to bude moja cesta. Ale  veľmi skoro som zistila, že to nie je pre mňa. No Čína so svojou kultúrou, filozofiou a tradíciou zostala mojou veľkou láskou.  Minulý rok som sa tam dokonca dostala, mali sme tam s otcom, bratom a mojím priateľom výstavu. K maliarstvu ma určite priviedol môj otec, hoci nebol sprvu nadšený, ale čo už. Vybrala som si to ja a som veľmi šťastná.

                                                                          Frida v čínskej záhrade, 50×40, 2012

Na jednej vernisáži vášho brata sochára povedal prezident Slovenskej republiky Ivan Gašparovič, že rodina Zimková je slovenským rodinným striebrom. (Otec maliar, mama herečka a spisovateľka, brat sochár, váš partner N. Kelecsényi sochár). Vysoké uznanie, ale aj veľká zodpovednosť. Nezväzuje vás občas?

Ak nad tým človek premýšľa, tak určite. Ale ono treba robiť a výsledky sa dostavia. Mne osobne veľmi pomohol tvorivý pobyt v Paríži, kde som videla veľkých majstrov a uvedomila si, že Leonardo je len jeden. Ale aj, že sa niet začo hanbiť. Len treba mať čo ukázať, kúsok vlastnej cesty, a to bez roboty nejde. Kópií kópií je na svete dosť.

Rodinné striebro sa čoskoro dočká prírastku, čakáte svoje prvé dieťatko. Čo pre vás znamená rodina?

Rodina je pre mňa nesmierne dôležité miesto, kde sa môže človek za každých okolností vrátiť. Kde ho niekto čaká a vypočuje. Je to miesto, kde môžem byť celé dni ticho, alebo sa smiať. Ale o to miesto sa treba starať, to, čo si z neho beriem, musím dávať aj nazad. Som veľmi rada, že ja také miesto mám.

Milina Zimková sa narodila 1. júna 1979 v Bratislave. Študovala na bratislavskej VŠVU a na Aristotelovej Univerzite v Tesalonikách, absolvovala stáž v Internationale des Arts v Paríži a študijný pobyt v Antverpách. Žije v Bratislave, venuje sa voľnej grafike a maľbe.

Foto: Katalóg výstavy Smaragdová doska

(Vyšlo: Petržalské noviny 13/2012)

(Celkovo 8 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter