Keď som dostala domov parte, nebola som na Slovensku. Teraz si ho kladiem s pietou na stôl:
„…len schody chrámové sú slová, l
en schody chrámové sú slová.
Vysoko nad nimi je mlčanie.
Na jeho prahu, básnik, pravda sedí.“ ( Slová )
Na jednej strane stola je parte, na druhej hŕbka novín. Čítam si, ako sa Slovenska dotkla táto smrť. Dotkla sa. Slovensko úprimne smúti. Ale niekto zasypal rúfusovské chrámové schody kamením. Žiada sa mi, chce sa mi to kamenie odpratať. Je mi cudzie „hejslováctvo“ a vari ešte viac „kozmopolitické pozeranie cez prsty na všetko slovenské.“ Ale to kamenie mi zavadzia. Tlačí ma.
Keď som stála v januári vo Washingtone vedľa Američanov s rukami na srdci pri hymne na počesť inaugurácie nového prezidenta, rozmýšľala som, prečo sa mne nikdy nežiadalo s takýmto gestom stáť pri našej Nad Tatrou sa blýska.
A zrazu teraz, pri čítaní editoriálu .týždňa ( 9.2.) by som si tú ruku na srdce dala. Ako by som ňou chránila básnika, ktorý je pre mňa tak ako i Maša Haľamová symbolom toho Slovenska, tej slovenskej kultúry, ktorú milujem a ktorej verím. Bola som Rúfusovou poslucháčkou, neskôr častou návštevníčkou domu nad Dunajom, bola som prítomná na mnohých besedách básnika s rôznymi ľuďmi…a nikdy, za tie dlhé desaťročia, som nezaznamenala rozdiel medzi slovom a skutkom, medzi tým, čo písal a ako žil. Vždy som okolo videla toľko čitateľskej vďaky a úcty, že zrazu nie som schopná pochopiť a prijať slová o gýči a trápnosti postojov v súvislosti s týmto, pre mňa drahým a váženým, menom.
Básnik kedysi, nie tak dávno, napísal, že „nie je nijaká rozkoš byť Slovákom, a predsa sa mi nežiada byť iným…“ Pridávam sa k nemu, napriek všetkému, čo nás na Slovensku od vlastných trápi. Tie schody chrámové však treba chrániť, lebo ony sú cestou k chrámu a po nej pôjdu aj moji poslucháči aj učitelia, s ktorými pracujem. Preto to kamenie tam ľahostajne nenechám, ubližovalo by, zraňovalo. Nehodne a celkom zbytočne.
Eva Kollárová je univerzitná profesorka – rusistka a slovakistka pracujúca ako expertka ruského jazyka na Štátnom pedagogickom ústave v Bratislave. Pripravuje učiteľov – rusistov na 2. atestáciu a prednáša ako hosťujúca profesorka na viacerých univerzitách ruské kultúrne štúdie. Vyštudovala na FFUK slovenčinu a ruštinu. Napísala niekoľko učebníc ruského jazyka v novom kulturologickom smerovaní. Milanovi Rúfusovi s manželom pripravili dva dokumenty – Zvony a U Straussov o poézii.
