Tento časopis nedávno priniesol článok mladej knihovníčky, v ktorej vtipným spôsobom okomentovala žalostnú úroveň miezd vo svojom ušľachtilom povolaní. A dočkal sa takejto reakcie: Áno, ale potom Vás nechápem, Slovo. Áno, úplne s Vami súhlasím. O knihovníkoch toho veľa neviem, ale vyštudovala som medicínu, pracujem ako lekárka, a bez služieb som mala plat menej ako desať tisíc. Mám to šťastie, že som z Bratislavy a môžem bývať u rodičov, lebo podnájom by som asi neuplatila – verte mi, nie som už ochotná bývať s tromi cudzími ľuďmi v byte. Aj keby nebolo zle mať už niečo vlastné, však? A to som, prosím, pani doktorka, elita národa. Spolužiaci, čo išli do bývalého východného Nemecka, kde sa teraz dá zohnať miesto lekára bez problémov, ak vedia po nemecky, zarobia 2500 Euro netto a výdavky sú maličké. Nehovorím, že žijú neviem ako na vysokej nohe, ale so mnou sa to nedá porovnať. Len viete, čo nechápem? Mne sa zdá, že do tejto biedy nás priviedli roky reálneho socializmu, a som naň za to riadne nasratá. Keby som sa narodila v nejakej kapitalistickej krajine – fuuj, kapitalistickej, odpľúvam si – zarobila by som desaťkrát viac. Takže tak. Ktokoľvek, kto tu ešte horlí za hocičo, čo má ako tak niečo spoločné so socializmom, to u mňa preto prehral. Majte sa pekne, Katka B. Nuž – milá Katka, vyjadrili ste pregnantne mienku mnohých svojich rovesníkov. Obyčajne ľudí slušných, vzdelaných, kultúrnych, premýšľajúcich. A predovšetkým – nekompromisných: nech by sme dnes žili v dobe akýchkoľvek prechmatov, vždy lepšie, ako to, čo bolo v reálnom socializme! Možno ani netušíte, ako sa vo svojom mravnom rozhorčení podobáte na svojich rovesníkov z povojnovej generácie. (Je to náhoda, že tí najlepší z nich patrili do elity národa?) Poznám to obdobie iba z literatúry, no myslím si, že práve na tejto emócii sa komunistom v rokoch päťdesiatych darilo ničiť demokratické podhubie, glajchšaltovať a vyrábať nepriateľov. Podprahovo i na rovinu vtláčali do myslí ľudí, že stačí poraziť kapitalistov, buržoáznych nacionalistov, revizionistov… a už bude raj na zemi. Mali na čom stavať, tí mravne rozhorčení mladí ľudia zažili nie iba demokraciu predvojnového Československa, ale aj veľkú hospodársku krízu, vysťahovalectvo, strašnú chudobu, potom vojnu a po vojne neschopných politikov bez vlastnej vízie, ako si s vydobytou slobodou počínať. Preto sa najmä mladí ľudia spontánne hlásili ku komunistom, preto ich tak vytáčalo, ak niekto horlil za hocičo, čo malo niečo spoločné s kapitalizmom. A myslím si – to už vidím na vlastné oči, nie iba z literatúry – že na podobnej emócii (stačí poraziť antireformistov, komunistov, socialistov) sa Kaníkovi and spol. tak dobre darilo búrať sociálne práva a oslovovať mladých ľudí. Práve na tejto emócii sa i dnes tak dobre darí pravicovému politickému zväzku získavať na svoju stranu elitu národa: nech by robili dzurindovci čokoľvek, isté je, že by už nikdy nedopustili reálny socializmus s radmi na mandarínky, so zadrôtovanými hranicami, s Rudým právom a s jedinou pravdou. Kupčenie s poslancami? Klientelizmus, kde nejde o fazuľky, ale skutočne o rodinné striebro, politické obchody, skupinky, nevýhodné predaje spoločného majetku, neviditeľné toky peňazí…? Majetok, ktorý sa rozdelil tak akosi čudne, že jeho výsledkom je Váš mesačný desaťtisícový plat a niekoľkomiliónový príjem všelijakých finančných žralokov? No dobre, pekné to nie je, ale nepeknosti prebolia, spoločnosť sa s nimi vysporiada. Hlavne nech nám už nikdy nehrozí žiaden socializmus – ani reálny, ani nereálny. (A potom už stačí iba prstom ukázať, od koho reálny socializmus hrozí. Pravda to byť nemusí, hlavne, že sme našli triedneho nepriateľa. Bime ho!) Liberálny filozof z bývalého českého disentu Václav Bělohradský v rozhovore pre Kumšt povedal: „Najväčšie zlyhanie postkomunistickej kultúry – a médií v prvom rade – vidím v tom, že šíria falošnú vulgátu, podľa ktorej po roku 1989 zvíťazila demokracia nad totalitarizmom. To nie je pravda. Boli to dvojčatá, jedno záviselo od druhého. Konflikt kapitalizmu a komunizmu bol iba vedľajším produktom priemyselnej modernosti. Klamná vulgáta o víťaznom ťažení demokratov proti nepriateľom slobody slúži iba na vytláčanie skutočných problémov z verejného priestoru. Skutočným problémom je ekologická kríza, imperialistická zahraničná politika USA, proamerické lokajstvo postkomunistických krajín, kríza Európskej únie, a najmä tretí svet – rôzne holokausty, ktoré sme počas studenej vojny zorganizovali. To, že v Československu disent tejto nemorálnej mystifikujúcej vulgáte nevzdoroval, je veľké historické zlyhanie. Naplno sa prejavilo v podpore, ktorú bývalí disidenti dali funkčnému substitútu brežnevizmu, ktorým je svojím spôsobom bushizmus.“ Takže tak. Milá Katka, vďaka za váš príspevok na webe. Myslím si, že pre všetkých, ktorí hľadajú nové slová na pomenovanie skutočnosti, ktorú sme žili a ktorú žijeme, by mal byť výzvou. Do minulosti sa treba vracať, ak sme schopní sa z nej poučiť. Majte sa pekne. Autorka je novinárka a spisovateľka