Môj profesionálny život pozostáva z dvoch rôznych období a hranicu medzi nimi vytyčuje definitívny návrat manželov Kaleckých do Poľska v roku 1955. Predtým, ako som bol konfrontovaný s jeho učením, bol som dosť dogmatický marxista, skôr kňaz nového náboženstva ako vedec. Až po stretnutí s Kaleckým som sa bol čoraz kritickejší a profesionálnejší ekonóm. Osud, ktorý inak ku mne veľmi láskavý nebol, mi poskytol veľkú výsadu môcť s Kaleckým pracovať. Mojou prvou konfrontáciou s politickou ekonómiou bolo Ekonomické učenie Karla Marxa do Karla Kautského. Táto kniha mi otvorila oči nielen pokiaľ išlo o dejiny ľudstva a ich súčasnú komplexnosť, ale aj o predurčenú budúcnosť. Štúdium prvého zväzku Marxovho Kapitálu vo mne podobné pocity neprebudilo. Rozlíšenie medzi hodnotou pracovnej sily ako tovaru a jej údajnou jedinečnou schopnosťou produkovať hodnotu mi síce pripadalo ako presvedčivý nástroj, pomocou ktorého sa dala odhaliť podstata kapitalizmu, ale v nemecky filozofickom rozlišovaní medzi formou a podstatou výmenných hodnôt som sa veľmi rýchlo stratil. Oveľa viac ako pracovná teória hodnoty na mňa zapôsobila reprodukčná schéma, ktorú Marx predložil v druhom zväzku Kapitálu. Táto schéma, v pozadí ktorej stál kolobeh výroby a príjmov, priviedla Marxa veľmi blízko k tomu, čo sa o sedemdesiat rokov neskôr stalo známe ako teória efektívneho dopytu. Začiatkom päťdesiatych rokov založila komunistická strana Inštitút sociálnych vied vo Varšave. Mal sa stať liahňou budúcich marxistických učiteľov na poľských univerzitách. Po čase sa z neho naozaj stala liaheň revizionistov – ale to je už iný príbeh. Do inštitútu ma prijali ako postgraduálneho študenta. Mohol som venovať všetok svoj čas výskumu a čítaniu – najmä „písma svätého“. Z dogmatika revizionistom, z pochybovača nadšencom Prísne ideologické obmedzenia mi však čoraz viac sťažovali prácu. Ďalším zdrojom môjho sklamania bol narastajúci nesúlad medzi ideológiou a praxou reálneho socializmu. Bol som zrelý na to, aby som opustil líniu odhodlaných stúpencov, podobne ako mnohí moji kolegovia, a najmä náš vplyvný učiteľ Włodzimierz Brus. Práve z jeho iniciatívy pozvali Michala Kaleckého, ktorý sa nadobro vrátil do Poľska, aby v novembri 1955 vystúpil s dvoma prednáškami na tému Dopad militarizácie na ekonomický cyklus po druhej svetovej vojne. Jeho meno som poznal z literatúry, ale keďže v manichejskom svete prísne narysovaných čiar medzi marxistickými a buržoáznymi ekonómami nebol považovaný za marxistu, zaradil som si ho podľa toho a nijaký veľký prínos jeho prednášok som neočakával. Je ťažké opísať, ako na mňa potom Kaleckého prednáška zapôsobila. Videl som pred sebou človeka dosť malej postavy, hovoriaceho dosť nahlas, ktorý bol však zároveň akýmsi intelektuálnym čarodejníkom. Pohrával sa so známymi schémami reprodukcie, ale využíval ich, aby mohol položiť tie najdôležitejšie a najviac k veci smerujúce ekonomické otázky – a dochádzal k záverom, ktoré boli v úplnom rozpore s článkami „marxistickej viery“. Tvrdil napríklad, že inflácia je zlá, najmä pre pracujúcich, a vyvážený rozpočet je dobrý. Konkrétnym príkladom bola jeho analýza dopadov militarizácie, ktoré podľa vtedy prevládajúcej ideológie boli hlavným činiteľom zodpovedným za úspešný rozvoj kapitalistických krajín. Kalecki rozsiahlu úlohu vojenských výdavkov síce vôbec nepopieral, no poukázal na to, že ich vplyv na kapitalistickú ekonomiku závisí od metódy, akou sa financujú. Vyvážený rozpočet sám osebe – tvrdil – nebol pre ekonomiku ani dobrý, ani zlý, pretože konečný výsledok vo veľkej miere závisel od toho, akým spôsobom sa k jeho vyrovnanosti dospelo. Kaleckého hlavné zamestnanie po návrate do Poľska spočívalo v jeho práci poradcu ústrednej plánovacej komisie. Keď bol z týchto aktivít postupne čoraz viac sklamaný, pokúšal som sa ho presvedčiť, že by mal začať vyučovať a podeliť sa o svoje vedomosti so študentmi. Nebolo to vôbec ľahké, najmä ak vezmeme do úvahy fakt, že nikdy predtým nevyučoval. Nakoniec som však dosiahol aspoň to, aby súhlasil s vedením semestrálneho kurzu (dve hodiny týždenne) na Hlavnej škole plánovania a štatistiky (SGPiS) na tému teórie dynamiky kapitalistickej ekonomiky, a ďalšieho kurzu o jeho novej teórii rastu socialistickej ekonomiky. Popri vyučovaní na SGPiS sa Kalecki začal venovať intenzívnemu výskumu. Jeho praktické skúsenosti nadobudnuté v plánovacej komisii a štylizované fakty, ku ktorým táto komisia dospela, boli základom jeho teórie rastu v socialistickej ekonomike. Jeho poradenská činnosť bola neodlučiteľná od teoretizovania. Praktické problémy, s ktorými bol konfrontovaný, ho na jednej strane viedli k teoretickým zovšeobecneniam, a na druhej strane jeho teória bola východiskom pre jeho odborné rady. Odvtedy ako Kalecki začal pôsobiť na SGPiS, som s ním vždy úzko spolupracoval. Môžem povedať, že jeho teória rastu socialistickej ekonomiky sa zrodila doslova pred mojimi očami. Keď sa v roku 1968 skupina Kaleckého študentov a spolupracovníkov stala obeťou hrubých a politicky motivovaných útokov a ja som stratil profesorské miesto v SGPiS, nadišiel čas rozhodnúť sa, ako ďalej. Mne pomohol pri rozhodovaní Kaleckého názor, že Poľsko už nie je krajinou, kde sa dá seriózne zaoberať ekonómiou. Po svojich vojnových skúsenostiach som už nebol ochotný tolerovať novú vlnu antisemitizmu (čo aj v prestrojení za boj proti sionizmu), a tak som sa nedlho pred päťdesiatkou rozhodol aj so svojou rodinou Poľsko navždy opustiť. Aj keď som bol takmer bez haliera, vo vrecku som mal veľmi priaznivý odporúčací list od Kaleckého, a čo je ešte dôležitejšie, plnú hlavu jeho teórií. Znalosť Kaleckého teórie bola neoceniteľnou výhodou, ktorú mi nemohli zabrániť vyviezť za hranice ani tí najzlomyseľnejší colníci. Nič netrvá tak dlho, ako dočasnosť Moja prvá zastávka bola vo Viedni, kde som musel zostať niekoľko týždňov čakajúc na imigračné vízum do Kanady, kde mi ponúkli miesto profesora ekonómie. Keď som odmietol dobre mienenú radu úradníka kanadského konzulátu vo Viedni, totiž vyhlásiť, že ma k vstupu do komunistickej strany donútili, lebo inak by som nebol mohol v Poľsku pokračovať vo svojej univerzitnej kariére (hoci som zo strany aj tak v marci 1968 na protest proti jej antisemitskému ťaženiu vystúpil), o mojej budúcnosti ako o potenciálnom kanadskom imigrantovi bolo rozhodnuté. Andreas Papandreu, neskorší grécky premiér, ktorý bol v tom čase dekanom Ekonomickej fakulty Yorkskej univerzity v Toronte, spustil na moju podporu petičnú kampaň, ktorú podpísalo mnoho kanadských ekonómov, hoci nakoniec sa ukázala ako zbytočná. V jej dôsledku musel nakoniec minister vnútra vysvetliť svoje rozhodnutie parlamentu a tam vyhlásil, že predstavujem hrozbu pre kanadskú bezpečnosť. Keby som sa bol zachoval podvodnejšie, zrejme by bola táto hrozba menšia. Moja zastávka vo Viedni mala byť len dočasná, ale rien ne dure plus que le provisoire – nič netrvá tak dlho, ako dočasnosť – a v Rakúsku som už strávil takmer 38 rokov. Spolu s Kurtom Rothschildom sme na univerzite v Linzi ponúkli vyše dvadsiatim generáciám študentov nielen kritický pohľad na mainstreamovú ekonómiu, ale aj radikálnu alternatívu v podobe Kaleckého teórie. Pokladal som za svoju povinnosť odovzdať Kaleckého učenie ďalším, a keď sa obzriem dozadu, mám pocit, že moje úsilie nebolo márne. Ďalšou úlohou bolo rozpracovať Kaleckého teóriu a prispôsobiť ju novému ekonomickému prostrediu. Spomedzi prác, ktoré som vydal, by som chcel zdôrazniť dva smery, v ktorých sa, myslím, dosiahol určitý pokrok. Ekonómia hlavného prúdu absolvovala a vykastrovala Keynesovo učenie (na rozdiel od učenia Kaleckého, ktoré jednoducho ignorovala). Úžasným výsledkom tejto operácie bola analýza postavená na agregátnom dopyte a agregátnej ponuke, v ktorej sa dospieva k makroekonomickej rovnováhe prispôsobením cien, podobne, ako je to na trhu jednotlivých tovarov. Spolu s Amitom Bhadurim a Martinom Riesem (Bhaduri, Łaski, Riese 2001) sme dokázali, že celá táto konštrukcia trpí základným vnútorným rozporom. Výučba ekonómie sa tým však nijako nezmenila a neexistuje takmer nijaká učebnica makroekonómie, ktorá by neopakovala zjavnú chybu, na ktorú sme poukázali. Kronika predpovedaného prepadu Po odchode do dôchodku mi ponúkli miesto výskumného riaditeľa vo Viedenskom inštitúte pre medzinárodné ekonomické štúdie (WIIW), kde som pôsobil od r. 1991 do r. 1996. Práve v tomto období sa zrútil komunistický systém a svet stál pred úplne novým problémom: ako sa vrátiť od centrálne plánovanej ekonomiky k trhovej ekonomike. Medzinárodné organizácie mali pre všetky transformačné krajiny pohotovú a jednotnú odpoveď v podobe washingtonského konsenzu. Na WIIW sme sa blížiacej sa pohrome vo forme dlhodobej recesie usilovali zabrániť. Hneď na začiatku šokovej terapie v Poľsku som mal tú česť, že ma vyzvali vypracovať expertnú správu o očakávaných výsledkoch tohto balíka opatrení. Prišiel som k záveru, že po r. 1990 HDP klesne o 15 až 20 percent namiesto mlčky predpokladaných (aj keď nepublikovaných) päť percent. V roku 1990 klesol HDP o 11,6 percenta a v r. 1991 o ďalších sedem percent. Pokiaľ viem, takýto vývoj nepredpovedal nijaký iný ekonóm. Nebol to však výsledok prorockej schopnosti; jednoducho som použil Kaleckého metódu a pokúsil som sa vypočítať dôsledky, ktoré vyvolá pokles efektívneho dopytu. Samozrejme, moje odborné výpočty úplne ignorovali a založili do šuplíka. Mnohí Kaleckého študenti a dokonca aj blízki spolupracovníci v Poľsku zažili zhruba v tom istom čase akési nové osvietenie. Od tézy, že trh nedokáže spontánne dospieť k rovnováhe medzi ochotou sporiť a ochotou investovať, prešli priamo k opačnej téze, že neviditeľná ruka trhu vyrieši všetky problémy, ak je človek pripravený akceptovať jeho fungovanie, a najmä keď štát do tohto zázračného mechanizmu nezasahuje. Zo stúpencov socializmu s ľudskou tvárou sa zo dňa na deň stali vášniví zástancovia voľného trhu. Takto som sa stal svedkom skutočného vývoja, ktorý dovtedy existoval len v predstavách Joan Robinsonovej. Napísala totiž raz, že hranica medzi ideológiou a vedou v ekonómii nie je ostrá. Predstavte si, pokračovala, že niekto zmení svoje politické názory a zároveň s tým celé svoje ekonomické myslenie. To dokazuje, že jeho ekonomické názory ani predtým neobsahovali nič iné, len ideológiu. Ak však niekto zmení svoje politické názory, ale drží sa aspoň časti svojich ekonomických názorov, táto časť je – aspoň subjektívne – vedou, a nie ideológiou. Niektorí ľudia však potrebujú vieru. Dokážu nahradiť vieru v Marxa a Kaleckého vierou v Smitha a Friedmana, no úplne sa viery zbaviť nedokážu. Viacerí z mojich bývalých študentov a spolupracovníkov v Linci, ktorí v súčasnosti zaujímajú vysoké miesta vo vzdelávacom systéme či vláde, sa naďalej stavajú proti ekonómii hlavného prúdu a konajú v záujme efektívnejšej a rovnejšej spoločnosti. Zdá sa mi, že som k tomu prispel, podobne ako som skromnou troškou do mlyna prispel k medzinárodnej reputácii, ktorú WIIW v priebehu rokov nadobudol. Tým som snáď splatil dlh krajine, ktorá ma prijala, a zároveň napomohol zachovať Kaleckého intelektuálne dedičstvo. Zdroj: stránka Európskej asociácie evolučnej politickej ekonómie (http://eaepe.org/eaepe.php?q=node/view/223) Preložila Judita Takáčová. Krátenie a medzititulky redakcia.
