Pri súčasných diskusiách o stave a smerovaní vysokého školstva a vedy sa takmer výlučne venujeme nedostatku finančných zdrojov, hľadaniu zdrojov a formy prerozdeľovania a neschopnosti a neochoty politických elít venovať viac zo spoločného koláča na vysoké školstvo a vedu. Zabúda sa pritom na obsah, smerovanie a víziu vzdelania a vedy. Môžeme totiž sledovať, že„vznešená veda“ sa v rámci spoločenskej deľby práce pomaly metamorfuje na obyčajné priemyselné odvetvie, slobodné tvorivé bádanie sa metamorfuje na mechanickú rutinu a nové poznatky na obyčajné komerčné tovary. Zmyslom vedy sa stáva produkcia nových výrobkov, či už sú určené na masovú spotrebu, s prínosným úžitkom alebo nevyhnutným byrokratickým výplodom. Čoraz častejšie sa stáva, že výskum alebo vedecký výstup sú iba čírym rutinným výstupom, neprinášajúcim nič nové, javom samým pre seba. Niekedy však tento rutinný výstup nadobúda veľký význam, pretože sa dá označkovať ako módny odev, ponúknuť na trh, predať a získať peniaze pre nový výskum rovnakej dôležitosti a významu. Ale bolo to v dejinách niekedy inak? Odkiaľ vlastne vyviera vznešenosť a rešpekt vedy? V spoločnosti, vo verejnej mienke sme svedkami neadekvátnych predsudkov voči historickému významu, vznešenosti a zložitosti vedy, intelektu a vzdelanosti vedcov. Nejavia sa azda niektoré humanitnovedné disciplíny menej náročné na intelekt ako iné oblasti ľudskej činnosti a myslenia? Vyžadujú niektoré prírodovedné disciplíny nutnosť hĺbky poznania? Alebo nie sú technické odbory najnáročnejšie, pokiaľ ide o zložitosť, na intelekt jednotlivca? Už len vymedzenie tohto pojmu a oblasti naráža na rôzne nezrovnalosti v definovaní: rozoznávame prírodné a humanitné vedné disciplíny, „core“ a „soft“ vedu, základnú a aplikovanú vedu, vedu a výskum, vedu a techniku. Čo rozumieť pod vedou – všetko dohromady? *** V posledných desaťročiach zahltilo vedecký svet kritérium publikácií a citácií. K rozmachu tohto procesu došlo z jednoduchého dôvodu – nevyhnutnosti nájsť kritérium ako hodnotiť v konkurencii jednotlivé univerzity, ich fakulty a katedry. Publikovať znamená schopnosť prinášať stále nové poznatky a stanovovať nové riešenia, citovať, poznať názory druhých a byť citovaný, byť rešpektovaný vlastnými názormi. Vedecké inštitúcie a univerzity požadujú a vyžadujú výstupy, pretože viac výstupov, vyššia odborná prestíž, schopnejší a kvalitnejší vedci. Tlak konkurencie je neúprosný. Od schopnosti poraziť konkurenciu závisí prežitie na trhu. Výsledkom však je, že sa publikuje i vtedy, keď nie je čo povedať. Preferujú sa rozsiahle formáty knižných titulov na úkor menších, ktoré rozpustia a pohltia i to, čo je dobré a podstatné. Tlak na publikovanie vedie od racionálneho posudzovania intelektuálneho výkonu k záplave a inflácii výstupov, ktoré sa rozplývajú v mori iných a v nezáujme verejnosti. Zmyslom publikácií sa stáva zapísanie bodu v prospech univerzity a v osobný prospech vedca, čo určuje ich kvalitatívny štatút. Paralelne s tým sa vyvíja proces inflácie citácií. Vo vede, kde znalosť veci značí poznať argumenty iných a vlastný prístup k nej, sú argumenty nahradzované rozmachom citácií. Opäť čím viac citácií, tým lepší znalec. Čím viac výstupov a citácií, tým vyššie ohodnotenia pracovníka a inštitúcie, tým vyššia kvalita práce. Čím viac výstupov a citácií, tým viac bodov na vlastný účet, tým vyššie je aj finančné ohodnotenie, pretože výstupy a citácie sú vymeniteľné (exchange) – stávajú sa aktérmi výmenných finančných relácií. Ak niekto chce byť rešpektovaným vedcom, musí prejsť doslova do podrobného účtovného zaznamenávania, dal a má dať, citácií a výstupov. A pretože v „citačnom“ svete majú časopisecké a knižné publikácie svoju prirodzenú životnosť (do dvoch, resp. do desiatich rokov) ako objednávky v podnikaní, musí sa vedec neustále starať o chod, obnovu – recykláciu, svojich publikácií. Vedec sa metamorfuje zo slobodného mysliteľa na remeselného robotníka s účtovníckou agendou, v byrokrata. Nároky na nové publikácie vedú k hľadaniu voľných polí, nových tém, ktoré sa v rýchlom tempe transformujú do nových špecializácií a podšpecializácií odborov a disciplín, fungujúcich podľa vlastných pravidiel – rôznych vnútorných alúzií a následne spoločných asociácií. Nové podšpecializácie si vytvárajú nové dorozumievacie znaky, vytvárajú sa noví špecialisti, komunikujúci vo svojich zvláštnych komúnach, uzatvárajúcich sa postupne do samosprávnych get, uzavretých do svojho sveta, bez nemožnosti byť posudzovaný z vonkajšieho prostredia (prípad Sorela či nedávna aféra bratov Bogdanovičovcov vo Francúzsku). Ako od vedca systémovo požadujeme myslenie a činnosť v súčasnom stave inflácie podšpecializácií a parciálnych projektov, tak aj veda je čím ďalej parciálne, kuso, zameraná. Potom vidíme, že sa dobre zašíva mnoho menej intelektuálne schopných jedincov, s minimálnymi predpokladmi pre „vedecké myslenie“. Veľakrát náplň vedcov môže spočívať len v schematickom aplikovaní jednoduchej metódy a v následnom driemajúcom čakaní na výsledky experimentu. Nemenej otázna je zmysluplnosť množstva projektov v prírodných i humanitných vedách. Veľa projektov sa na jednej strane viaže na granty požadujúce hmatateľný výstup, napríklad v podobe novej látky a materiálu s vidinou tovaru. Granty nie sú potom v podstate granty, ale rozvojové investície; čo však nie je chyba. Kritika, že komerčný výskum bráni pokračovať v hľadaní zásadných odhalení, naráža napríklad v medicíne na vysokú prospešnosť objavu v prospech ľudstva. Nie je však dobré, že hodnotenie jednotlivých projektov podľa dôležitosti a významu pre blaho človeka a spoločnosti (napr. zdravie človeka) ustupuje hodnoteniu podľa komerčného úspechu. V humanitných disciplínach sa grant udeľuje a viaže na vedecký projekt, ktorého konečný cieľ – nové poznanie, je často vopred známy. Jednotlivé projekty potom slúžia iba na potvrdenie panujúcich myšlienkových a ideologických štandardov a dogiem, resp. musia byť s nimi v súlade. Kto by nepodporil vedu, keď bude názorne ilustrovať súčasné ideologické trendy a zámery? *** Sme svedkami toho, že zvyšovanie finančných príspevkov na vedu je vedené vznikom nového výrobku a následne tovaru, zaručujúceho vyššie tržby, vyšší podiel na trhu, zničenie konkurencie, ale nie poznaním samotným. Je to však určite lepšie ako čakanie na príspevok z centrálnych zdrojov, resp. mnohoraké vyhováranie sa na nedostatok peňazí a zmarenie svojich geniálnych myšlienok. Vyvstáva otázka, či mala veda skutočne niekedy v dejinách inú funkciu, ako má dnes. Bol vývoj vedy odlišný od dnešného stavu? Skutočne, keď si predstavíme pojem veda, myslíme vždy na nové rýdze poznanie bez praktického zámeru a využitia? Vývoj vedy bol vždy odrazom hľadania odpovedí na pragmatické otázky sužujúce ľudstvo. Bol a je to spontánny vývoj a nie naprogramovaný proces. Kde môžeme brať istotu, že obrátenie vedy viac na základný výskum bude pre samu vedu a ľudstvo prospešnejšie? Stratíme azda niečo, ak zákon X bude objavený nie dnes, ale o sto rokov? Kam sa máme vlastne ponáhľať, keď nevieme, kam spejeme.
