Zrejme nie je problém zhodnúť sa na tom, že ozbrojené sily nemajú byť inštitúciou „na okrasu“, ale majú chrániť občanov a štát pred reálne existujúcimi alebo potenciálnymi hrozbami a rizikami. Práve od týchto rizík sa má odvíjať štruktúra ozbrojených síl, ich početný stav, vycvičenosť vojakov, výzbroj a suma finančných prostriedkov štátu určených na obranu.
Potreba transformácie
Otázky obrany a efektívnosti ozbrojených síl však v súčasnosti nie sú v centre verejného záujmu. Sú to najmä ekonomické a sociálne otázky, problémy zdravotníctva či školstva. Je to pochopiteľné – bezprostredné vonkajšie ohrozenie Slovenska neexistuje, protivník zmizol, dokonca sa zmenil na spojenca – zato všeobecne pociťovaná nízka životná úroveň je nepriateľom každodenným. Pre ozbrojené sily Slovenskej republiky však platí, že nebyť prípravy na členstvo v Severoatlantickej aliancii, svojou štruktúrou, výzbrojou, postupmi by uviazli v časoch studenej vojny.
Ako sme už uviedli, bezpečnostné riziká sa úplne zmenili, no ozbrojené sily Slovenskej republiky sú stále pripravené skôr na „tankové bitky“, než na oveľa reálnejšie situácie, napr. na asistenciu pri odstraňovaní následkov priemyselných havárií a živelných katastrof či boj s terorizmom. To súvisí aj s otázkou, či si nereformované ozbrojené sily vôbec môžeme ekonomicky dovoliť a či ide o dobre vynakladané peniaze. Snaha prispôsobiť ozbrojené sily potrebám integrácie do NATO tak nahrádza chýbajúcu spoločenskú objednávku na transformáciu ozbrojených síl.
Tlak na kvalitu
V rámci integrácie do aliancie sa plnením cieľov, ktoré si stanovilo samo Slovensko, postupne napĺňa téza o budovaní relatívne malých, avšak dobre vycvičených a efektívnych ozbrojených síl. Postupne sa prehodnocujú potrebné počty vojakov, vojenskej techniky, odpredáva sa prebytočný armádny majetok, armáda upúšťa od činností, ktoré majú s jej poslaním len málo spoločného. Druhou stranou „znižovania a redukcií“ je stály tlak na rast spôsobilostí ozbrojených síl, kvalitu výcviku profesionálnych vojakov, velenia, operačných postupov, ako i na kvalitu vojenskej výzbroje a výstroje. Skrátila sa vojenská základná služba a posilňuje sa tlak na vybudovanie plne profesionalizovaných ozbrojených síl.
Významnú pomoc pritom Slovensko dostáva od odborníkov krajín aliancie. Vojenskí aj civilní experti nám poskytujú spätnú väzbu potrebnú na to, aby sa pri reforme ozbrojených síl SR nestratili zo zreteľa podobné procesy vo vyspelom svete. Už samotná príprava na členstvo v Severoatlantickej aliancii tak má výrazný vplyv na zvyšovanie kvality Armády Slovenskej republiky.
Každý dá, koľko môže
Členstvo v NATO by pre Slovensko znamenalo finančne najefektívnejšiu alternatívu získania bezpečnostných záruk. Kolektívna obrana je totiž relatívne lacnejšia ako rovnako účinná obrana iba vlastnými silami.
V systéme kolektívnej obrany je možné použiť zásadu, podľa ktorej každý investuje do obrany toľko, koľko môže. V praxi sa tento princíp v aliancii uplatňuje tak, že väčšina jej členov investuje na obranu štátu ročne približne 2 percentá hrubého domáceho produktu (HDP). Pravdaže, 2 percentá HDP predstavujú oveľa viac peňazí v Dánsku ako na Slovensku, hoci obe krajiny majú približne rovnaký počet obyvateľov. Avšak z celkového balíka peňazí, ktorý majú k dispozícii, dávajú v tom prípade oba štáty rovnaký diel, obrane prisudzujú z hľadiska celkových potrieb štátu rovnakú vážnosť.
Nákladná individuálna obrana
Budovať individuálnu obranu vo variante ,,ozbrojenej neutrality“ (Švajčiarsko, Švédsko) fakticky znamená žiadať od štátu schopnosť ubrániť sa pred akýmkoľvek nebezpečenstvom sám, a teda žiadny princíp „dvoch percent“ sa uplatniť nedá. Podstatnou sa stáva schopnosť ubrániť sa, resp. odradiť útočníka od agresie. Prostriedky vyčlenené na obranu štátu sa potom nemôžu odvíjať od percenta HDP, ale od potrieb obrany v absolútnom vyčíslení.
Inak povedané, za 20 nadzvukových stíhačiek by Dánsko i Slovensko museli zaplatiť rovnakú sumu, lenže vzhľadom na silu oboch ekonomík by to pre Slovensko bolo oveľa väčším problémom. Preto individuálna obrana vo variante „ozbrojenej neutrality“, ako ju vidíme v prípade spomínaných dvoch bohatých európskych štátov, by pre Slovensko bola príliš nákladná (podľa odhadov MO SR by predstavovala výdavky 5 až 6 percent HDP ročne namiesto súčasných necelých dvoch percent HDP).
Nemožno obísť ani najpravdepodobnejší scenár v prípade nezačlenenia do systému kolektívnej obrany: Slovensko by síce zostalo mimo NATO, avšak vzhľadom na stav svojej ekonomiky by sa jeho obranné výdavky nezvýšili. Boli by sme schopní financovať iba malé ozbrojené sily, avšak nemali by sme záruky pomoci iných štátov pre prípad ohrozenia Slovenska. Dôsledkom by bola nevyhnutnosť akceptovať príliš vysoké bezpečnostné riziká, zmieriť sa so slabým bezpečnostným postavením Slovenska a so slabou ochranou vlastného obyvateľstva so všetkými zahraničnopolitickými a ekonomickými dôsledkami. Slovenská republika by bola na najlepšej ceste stať sa v určitom časovom období typickým nárazníkovým štátom.
