Memorandum, ktorého základom bol spis Štefana Marka Daxnera Hlas zo Slovenska, proklamovalo politické a kultúrne ciele slovenského národa: „Požadovalo uznanie Slovákov za samobytný politický národ. Túto samostatnosť malo vyjadrovať aj teritoriálne zriadenie slovenského územia (v Memorande označovanom Okolie – pozn. E. Polák), kde by sa zaviedlo úradovanie v slovenčine a kde by sa slovenčina stala aj vyučovacím jazykom v školách. Všetky ďalšie jazykové a kultúrne požiadavky vychádzali z tejto hlavnej myšlienky. Memorandum sa stalo zásadným slovenským štátoprávnym programom, aj keď v tejto podobe obsahovalo iba základné princípy a nebolo rozpracované do detailov,“ charakterizuje ho v Dejinách Slovenska historik Dušan Kováč.
Národná púť memorandová
Aký silný musel byť slovenský živel, keď sa napriek nevôli a prekážkam zo strany úradov do Martina v dňoch 6. a 7. júna 1861 dostavilo okolo dvesto popredných národných činiteľov, a pri vyhlasovaní memoranda sa pod lipami na nádvorí evanjelického kostolom zhromaždilo päťtisíc ľudí. Vtedajšie ospalé mestečko v tom čase nerátalo ani tritisíc duší, to znamená, že sem zblízka aj ďaleka doputovalo niekoľko tisíc ľudí. Aká to bola celonárodná – doslova – púť si treba už len predstavovať: zo siete železníc, ktorá sa dnes okresáva, bol iba mizerný zlomok, o autobusoch sa ešte nechyrovalo… Navyše, úrady sa snažili všelijako zastrašiť, odradiť Slovákov od účasti na zhromaždení. Ako uvádza historik Robert Letz: „Niektoré župné úrady hrozili pokutami za účasť, ba zvolenský podžupan sľuboval 40 palíc pre tých, ktorí pôjdu do Martina.“
Neboli telefóny, faxy, mobily ani internet, pozvanie, ktorým sa „Slováci zvolávajú do Turčianskeho Sv. Martina“ uverejnili Pešťbudínske vedomosti 17. mája 1861. Noviny – ich vydavateľom a zodpovedným redaktorom bol Ján Francisci – vznikli len dva mesiace predtým a vychádzali dvakrát týždenne; mali len 400 až 600 predplatiteľov. A predsa sa ich pozvanie dostalo k tisícom Slovákov súcim na slovo…
Ovocie snáh: Matica slovenská
Busta Š. M. Daxnera v rodnom Tisovci.
Foto: Emil Polák
Je príznačné pre vtedajšiu maďarskú politiku, že uhorský snem sa memorandom vôbec nezaoberal, panovník ho napokon rozpustil. Maďarské úrady dokonca začali masívnu proti memorandovú kampaň. Memorandisti vedení Štefanom Moyzesom a Karolom Kuzmánym potom odovzdali priamo cisárovi tzv. Viedenské memorandum. Ten urobil, čo dobre poznáme z byrokratickej praxe každého režimu: posunul ho na vyjadrenie Uhorskému kráľovskému miestodržiteľstvu… No a inštancia, na ktorú smeruje sťažnosť, už vie, čo s ňou urobiť…
Čosi konkrétne a veľmi dôležité predsa len memorandové úsilie prinieslo: mohla vzniknúť Matica slovenská a tri slovenské gymnáziá. Čo všetko znamená Matica slovenská pre slovenskú politiku, vedu a kultúru, to už je iná téma.
Pravda, dnes je kváziintelektuálskou módou pohrdlivo nazerať na Maticu. Nuž veď hej, veď tak, ale to ako keby sme vinili Štúra a jeho družinu či memorandistov z toho, akú dnes máme politickú reprezentáciu…
Pozdechovci a bobulovci verzus memorandisti
Vlastne aj áno, už tam môžeme vystopovať obe línie dnešnej politiky. Lebo už vtedy bola slovenská politika voči Maďarsku rozdelená. Proti memorandistom, vzdelancom, väčšinou luteránom, postavila svoj program Nová škola. Ako píše Mináč: „továreň na zápalky sa spojila so zvonolejárstvom a staviteľstvom, páni Zárzecký, Pozdech a Bobula s opozíciou z Matičného zhromaždenia… Boli to hungarofili – a čo bolo vari rovnako zlé – katolíci. ,Naša národná politika nemôže byť v odpore s našou spoločnou vlasťou uhorskou´. Chceli vyrovnanie s Maďarmi. Proti maximalistickému programu postavili program minimalistický; proti dogmatizmu istú voľnosť a diskusiu. Jasne hovoria, že nechcú Okolie, nechcú čiary, t. j. hranice, nechcú trhať krajinu… Nová škola tvrdila, že je demokratická, ale hľadala oporu v zemanoch. Každodenne podávala ruku Maďarom; lenže podávanú ruku prijímali len tí, ktorí boli práve v nemilosti.“…
A už naposledy zacitujme z Mináčovej eseje Tu žije národ z roku 1965: „Najbystrejší z ich strany (memorandistov, pozn. E. Polák), Daxner od začiatku cíti v Novej škole trójskeho koňa, maďarský fígeľ: ,Memorandum sa má zničiť pomocou samých ,národovcov´slovenských. Quel magnifique!´ Ak Nová škola hovorí, že Maďari nikdy nepristanú na Okolie, Daxner odpovedá, že s Okolím sa handlovať nesmie, lebo Memorandum je zlaté rúno slovenského národa.“
Kto chce, ľahko rozpozná, kto sú dnes pozdechovci a bobulovci a kto memorandisti, daxnerovci. A komu dali dejiny za pravdu. No rozpozná aj v dejinách zachované ponaučenie: Len tomu dajú za pravdu, kto si za ňou stojí. Aj v nepriazni, aj polstoročie.
