Múzeum v Kežmarku pripravilo tematicky neobvyklú výstavu pod názvom „Posmrtné portréty 17. – 20. storočia zo zbierok slovenských múzeí a galérií“. Podarilo sa zozbierať približne tridsať diel, väčšinou olejomalieb, a to z Prešova, Košíc, Levoče, Kežmarku, Banskej Bystrice, Bratislavy, Trenčína a kaštieľa vo Sv. Antone.
Výber diel bol motivovaný nielen snahou predstaviť všetky doteraz známe typy posmrtného portrétu, ale aj úsilím venovať priestor dodnes nepublikovaným dielam. Typicky uhorské, veľmi reprezentatívne a dekoratívne portréty 17. storočia sú zastúpené len dvoma exemplármi, pretože ide jednak o monumentálne plátna, jednak sa väčšina z nich nachádza v maďarských zbierkach. Skutočnou ozdobou výstavy je umelecky najhodnotnejší slovenský posmrtný portrét z roku 1678 zo Stredoslovenského múzea v Banskej Bystrici, ako aj európska rarita – portrét zavraždeného chlapca z roku 1764 zo zbierok Krajského múzea v Prešove.
Posmrtné portréty sú najvzácnejším odvetvím portrétneho žánru, nielen vzhľadom na ich unikátnosť, ale tiež kvôli neobyčajne silnému emocionálnemu náboju, ktorého sugestivitu žiadna reprodukcia nenahradí. Po výstave poľského rakvového portrétu v Poznani v roku 1996 je to druhá výstava tohto typu v európskom kontexte. Je určená nielen obdivovateľom umenia a histórie, ale v neposlednom rade i milovníkom „divných“ vecí.
Dnes, keď sa už posmrtné portréty nemaľujú, sú pre nás tieto diela sugestívnou ozvenou čias, v ktorých – napriek všetkému – bola hodnota ľudského života a úcta k Stvoriteľovi preciťovaná s veľkou intenzitou. Posmrtné portréty sú symbolickým vyjadrením kontinuity ľudskej existencie – smrťou sa nič nekončí, prinajmenšom sa namaľuje posmrtný portrét.
Autor (1971) je kunsthistorik
