Medzi Východom a Západom

Dejiny východných Slovanov čiastočne pripomínajú dejiny národov Balkánu. Značnú časť regiónu okupovala po stáročia aziatska mocnosť, ktorej útlak zanechal stopy až do dnešnej doby. Po roku 1241 sa východná časť Európy dostáva pod mongolské jarmo. Svojho času som písal o Marxovej a Engelsovej teórii tzv. ázijského výrobného spôsobu. Charakteristické znaky tohto typu spoločnosti sa ostro odlišovali od antického otrokárstva i od západoeurópskeho feudalizmu. Priekopník marxistického myslenia v Rusku Grigorij Plechanov tvrdil, že aj typ spoločnosti v cárskom Rusku možno charakterizovať skôr týmto Marxovým a Engelsovým pojmom než pojmom feudalizmus. Napríklad na označenie vzťahov medzi šľachtou a roľníctvom v Rusku sa zvyčajne u nás používa pojem „nevoľníctvo“. V ruštine sa tieto vzťahy nazývali „krepostničestvo“ alebo „krepostnoje pravo“. Postavenie „krepostnika“ sa značne odlišovalo od postavenia nevoľníka, napríklad u nás pred reformami cisára Jozefa II. U nás sa s nevoľníkmi neobchodovalo, ako to bolo s „krepostnikmi“ v Rusku. Napríklad je pomerne dobre známy Gogoľov román „Mŕtve duše“, ktorý opisuje osudy podvodníka, ktorý chcel zneužiť nedostatky evidenčného systému „krepostnikov“ a od statkárov kupoval „mŕtve duše“, t. j. obchodoval s už mŕtvymi „krepostnikmi“, aby ich mohol neskôr vydávať za živých a vykázať ich, povedzme, ako zálohu na pôžičku z banky. Ukrajinci a Bielorusi sa nedostali pod mongolské jarmo, ale sa predovšetkým stali poddanými poľsko-litovského štátu. V týchto podmienkach sa začína formovať budúca podoba ukrajinského a bieloruského národa. Okrem spomínaných poľských (ale aj uhorských) vplyvov na formovanie ukrajinského etnika mal vplyv vznik novej sociálnej vrstvy, tzv. kozáctva. Zjednodušene povedané, išlo o osobne slobodných roľníkov združených do vojenských osád. Nepriateľom ukrajinských kozákov boli predovšetkým Poliaci. Išlo tu nielen o národnostné, ale aj náboženské rozdiely. Poľská vláda sa snažila podriadiť pravoslávnych veriacich Rímu prostredníctvom vytvorenia náboženskej únie, ktorá by síce veriacim ponechala ich liturgický jazyk a pôvodné obrady, no zároveň ich dostala pod kontrolu rímskokatolíckej cirkvi. Bohdan Chmeľnickij a Ivan Mazepa Ešte ako študent vysokej školy som si na prednáške z dejín východných Slovanov musel vypočuť dojemný a krásny príbeh Bohdana Chmeľnického. Keď som sa prednášateľa spýtal, či to náhodou predsa len nebolo trocha inak, jemne povedané, trval na svojom. Bohdan Chmeľnickij bol vodcom povstania ukrajinských kozákov. Ešte ako študentovi sa mi dostali do rúk práce historikov, ktoré tvrdili, že cieľom jeho boja nebolo odtrhnutie sa od Poľska, a tým od západnej Európy, ale získanie dostatočnej autonómie v rámci poľsko-litovského štátu. Údajne dokonca išlo najprv o to, aby mu poľské úrady odčinili krivdu, ktorej sa na ňom dopustil istý poľský šľachtic. Pravda, v dejinách sú dôležité výsledky, a nie úmysly. Výsledkom povstania ukrajinských kozákov, ktoré nadobudlo nikým nepredvídanú silu, bola tzv. perejeslavská zmluva zo začiatku roku 1654. Podľa všetkého táto zmluva obsahovala prísľub autonómie pre Ukrajinu, na čele ukrajinskej samosprávy mal stáť hetman, symbolom jeho moci mal byť trojzubec, ktorý je aj dnes znakom samostatného ukrajinského štátu. Žiaľ, o tejto dohode už nemôže dať žiadne informácie a nemôže to urobiť ani nikto iný – po istom čase, za dodnes neobjasnených okolností, text tejto dohody zmizol z cárskeho ruského štátneho archívu. Ivan Mazepa bol vodcom ukrajinských kozákov, ktorí na začiatku 18. storočia povstali proti ruskej nadvláde. Tak ako bol svojho času idealizovaný Bohdan Chmeľnickij, tak bol Mazepa vykresľovaný v čiernočiernych farbách. Bol to vraj roztržitý, ctibažný, slávychtivý kariérista, ktorého si údajne kúpil švédsky kráľ Karol, aby mohol intrigovať proti ruskému cárovi Petrovi Veľkému. Dobrotivý cár vraj Ukrajincom po Mazepovej „miateži“ („drzej vzbure“) ani len neodňal autonómiu. „Iba“ im odňal právo voliť si hetmana, ktorého menoval on, a aby si hetman nabudúce „nevymýšľal“, bol okolo neho okruh tzv. rezidentov, cárových splnomocnencov, ktorí mali právo riadiť všetky dôležité záležitosti a ktorí sa zodpovedali iba ruskému cárovi. Ukrajinské národné obrodenie Proces národného obrodenia mal u európskych národov tri fázy. V prvej bol národ iba objektom záujmu učencov, ktorí skúmajú jeho jazyk, kultúru a dejiny. Počas druhej fázy vznikajú spolky, ktoré sa pokúšajú povzbudiť národné povedomie. Často však musí byť táto snaha spojená so snahou zlepšiť aj sociálne postavenie väčšiny príslušníkov daného národa. Obrodzovací proces môže zavŕšiť úspech až vtedy, keď sa úsilie o národnú emancipáciu dostane na rovinu politického boja, keď vzniknú vplyvné masové strany i hnutia usilujúce sa dať predchádzajúcim snahám politickú podobu. Podmienky na vznik národnouvedomovacieho procesu u nás vytvorili reformy Márie Terézie a Jozefa II. Musím v tejto súvislosti podotknúť, že hoci sa Jozef II. v národnostnej politike usiloval o germanizáciu obyvateľstva habsburskej monarchie, sociálny dosah jeho reforiem mal opačný účinok. V cárskom Rusku prvé analogické reformy boli uskutočnené až v druhej polovici 19. storočia, po prehranej Krymskej vojne. V tomto období sa u ukrajinskej inteligencie (ktorá hovorila a písala po rusky) dalo hovoriť o doznievaní prvej fázy a prechode k druhej fáze národnouvedomovacieho procesu. Náznaky prechodu k tretej fáze nachádzame u ukrajinského historika Kostomarova, ktorý sa odvolával na tradície cárskou vládou potlačeného Cyrilometodejského bratstva (pôsobilo v Kyjeve v rokoch 1846 – 1848). Budúcnosť Ukrajiny videl vo federácii východoslovanských národov. V roku 1863 vypuklo v časti Poľska, ktorá bola pripojená po napoleonských vojnách k cárskemu Rusku, povstanie. Napriek výzvam sa k tomuto povstaniu nepripojili Ukrajinci. Ukázalo sa, že mali na todobré dôvody. O niečo neskôr bolo z poľskej strany vyprodukované veľké množstvo článkov, brožúr a kníh, kde sa tvrdilo, že Ukrajinci sú vlastne Poliaci hovoriaci iba odlišným dialektom a že ukrajinské národné hnutie je výsledok „cudzích“ (ruských?) intríg, ktorých cieľom bolo oslabiť vplyv Poliakov v Európe (čo to len pripomína?). Lenže zo strany cárskych úradov sa zasa tvrdilo, že ukrajinské hnutie je výsledkom činnosti „poľských agentov“. V roku 1863 bol vyhlásený zákon, ktorý zakázal používať ukrajinčinu ako vyučovací jazyk, tlačiť knihy v ukrajinčine a zakladať ukrajinské spolky. Tento zákon tvrdil, že „Malorusi“ (tak nazývali cárski ideológovia a úradníci Ukrajincov) považujú za svoj jazyk ruštinu a jazyku, ktorý si vymysleli poľskí agenti, vraj ani skoro vôbec nerozumejú. Hoci v 70. rokoch došlo k dočasnému „odmäku“, v roku 1876 bolo prijaté nariadenie (tzv. „ukaz“), ktoré zakazoval dovoz kníh v „maloruskom dialekte“, ktoré boli vytlačené v zahraničí; vo výnimočných prípadoch síce mohli vyjsť knihy v ukrajinskom jazyku, no v každom prípade ich musela povoliť cenzúra a napokon divadelné predstavenia a prednášky v ukrajinskom jazyku boli zakázané bez možnosti hocakej výnimky. Táto politika cárskeho Ruska viedla buď k tomu, že sa značná časť Ukrajincov poruštila. Iní zasa volili možnosť emigrácie. Vznikla zaujímavá a zároveň trocha paradoxná situácia. Ukrajinci mimo cárskeho Ruska žili predovšetkým vo východnej Haliči, ktorá bola (po rozdelení Poľska) súčasťou habsburskej monarchie. Napriek situácii, ktorá v Rakúsku-Uhorsku vtedy bola, nachádzali tu Ukrajinci väčšiu mieru slobody než v cárskom Rusku. Veľa Ukrajincov tiež emigrovalo do USA a Kanady. Tak ako Slováci napriek americkej politike „taviaceho kotlíka“ nachádzali v USA väčšiu národnú slobodu, než ju mali doma, v podobnej situácii sa ocitli aj Ukrajinci. Situácia Ukrajincov sa v Rusku trocha zlepšila až po roku 1905. Hoci ani vtedy nevznikli podmienky na prechod do tretieho štádia národnoemancipačného procesu, predsa len už boli priznané aspoň práva vydávať knihy v ukrajinčine a zároveň sa v tomto jazyku už mohli hrať divadelné hry. Ukrajina po revolúcii Jednou z prvých deklarácií po Októbrovej revolúcii bola Deklarácia práv národov Ruska. Sľubovalo sa v nej právo na sebaurčenie pre každý národ, ktorý žil na území cárskeho Ruska. Bolo tu však niekoľko ale… Hoci na západnom fronte utrpeli nemecké armády v poslednom období vojny také ťažké porážky, že nemecké velenie muselo vážne uvažovať o kapitulácii, na východnom fronte pokračoval nemecký postup, nemeckej armáde sa napríklad podarilo okupovať podstatnú časť Ukrajiny. Prvý samostatný ukrajinský štát bol deklarovaný inde. Ku koncu roku 1918 bola vo Ľvove vyhlásená Západoukrajinská ľudová republika. Je zaujímavé, že jej územie zahŕňalo nielen východnú Halič, ale aj budúcu súčasť Československa – Zakarpatskú Rus, alias Podkarpatskú Ukrajinu. Existencia tohto štátneho útvaru bola pomerne krátka, skoncovali s ním poľské vojská a značná časť činiteľov tohto štátu našla útočisko na území Československa. Ešte počas nemeckej okupácie bola vyhlásená samostatnosť Ukrajiny. Možno ju spochybňovať, pretože kľúčovú úlohu tu zohrával hetman Skoropadskij, ktorému tento historický titul poskytla ešte cárska vláda. Po odchode nemeckej armády vznikol štát vytvorený ukrajinskými nacionalistami, na čele ktorého bol Petljura. Lenže v roku 1919 vzniká Ukrajinská sovietska socialistická republika, ktorá o sebe tvrdila, že je samostatná. No táto formálna samostatnosť trvala iba do roku 1922, keď vznikol Sovietsky zväz a USSR sa stala súčasťou federatívneho štátu. Západná hranica Ukrajiny však bola zmenená kvôli sovietsko-poľskej vojne. Hoci Červená armáda stála pri Varšave, konflikt medzi veliteľmi dvoch častí Červenej armády, Stalinom a Trockým, spôsobil katastrofálnu porážku a Poľsko, ktoré bolo obnovené po prvej svetovej vojne, posunulo svoje hranice ďaleko na východ. Lenže Ukrajinci sa znova ocitli v tragickej situácii. Poľská vláda s nimi zaobchádzala veľmi tvrdo. Ale hoci na mape existovala Ukrajinská sovietska socialistická republika, politika Moskvy, menovite Stalina, akoby nadväzovala na staré cárske časy. Hranice Ukrajiny boli stanovené svojvoľne, boli do nej začlenené mnohé ruské či poruštené regióny. V prvom období dokonca hlavným mestom Ukrajiny nebol Kyjev, ale Charkov s veľkou ruskou menšinou. Onedlho sa na Ukrajine začali čistky. Patrí medzi paradoxy dejín, že medzi najhorlivejších Stalinových katov patril Nikita Sergejevič Chruščov. Tragický dosah na Ukrajinu mala aj kolektivizácia poľnohospodárstva. V regiónoch, kde roľníci nechceli vstúpiť do kolchozov, bol umelo vyvolaný hladomor a po ich vymretí boli osídlené prisťahovalcami z Ruska. Nacisti sa tvárili, že podporujú ukrajinských nacionalistických emigrantov. Dokonca z nich vytvorili dobrovoľnícke jednotky, ktoré sa mali zúčastniť na hitlerovskej agresii proti ZSSR. Lenže keď po dobytí Kyjeva vyhlásili v roku 1941 títo nacionalisti obnovenie ukrajinskej samostatnosti, ich predáci skončili v koncentračných táboroch. Hitler vraj vyhlásil, že Ukrajincom ukáže, že dokáže byť horší ako Stalin. Ak to aj nebol povedal, nacisti sa na Ukrajine správali tak, že vzniklo mohutné partizánske hnutie. Lenže značná časť týchto oddielov sa dostala do takej situácie, že nakoniec bojovala na dvoch frontoch, proti nacistom i Červenej armáde. Po druhej svetovej vojne sa časť týchto partizánov pokúšala ujsť na Západ, cestu hľadali aj cez Československo. Veľkosťou svojho územia, počtom obyvateľov i prírodným bohatstvom by sa Ukrajina mohla porovnávať napríklad s Francúzskom. Môžeme sa iba pýtať, čo spôsobilo, že napriek tomu ani do dnešných čias nedokázala vo svete dosiahnuť to postavenie, ktoré by jej malo patriť. Aj súčasná voľba je pre Ukrajinu povestnou voľbou medzi väčším a menším zlom. Hoci to druhé by bolo menšie, aj tak zlom ostáva.